Tretí deň apoštolskej cesty pápeža Františka: Lotyšsko

Na medzinárodnom letisku v Rige pápeža ráno pred pol ôsmou nášho času privítal ako hlavu štátu prezident Lotyšskej republiky Raimonds Vējonis. Oficiálny ceremoniál sa konal na nádvorí Prezidentského paláca, historického komplexu s prvkami stredovekého hradu. Po súkromnom stretnutí Svätý Otec spolu s prezidentom republiky vstúpili do „Sály veľvyslancov“, kde už viac ako 500 zástupcov politického, spoločenského a verejného života očakávalo príhovor najvyššieho predstaviteľa Katolíckej cirkvi.

Stretnutie s verejnými predstaviteľmi Lotyšska

Prezident Vējonis pri uvítaní zdôraznil, že „štát nemôže byť silný bez silných rodín“. „Viera, nádej a láska sú pevné základy, na ktorých sa buduje rodina,“ povedal prezident, ktorý sa sám nehlási k náboženskému vyznaniu. Za jednu z hlavných výziev pre krajinu označil „dominujúci kult konzumizmu, ktorý je rovnako škodlivý pre vnútorný i vonkajší svet človeka“. Spomenul aj ekologické zmeny v Baltickom mori ako bolestnú skúsenosť a zdôraznil prepojenie sociálnej spravodlivosti s ochranou životného prostredia.

Pápež František okrem poďakovania za pozvanie na návštevu Lotyšska a za srdečné prijatie poukázal na transcendentné korene slobody, jednoty a tiež solidarity:

„Slávite storočnicu svojej nezávislosti, dôležitý moment pre život celej spoločnosti. Veľmi dobre poznáte cenu tejto slobody, ktorú ste si museli opakovane vydobyť. Slobody, ktorá sa stala možnou vďaka vašim koreňom, ktoré rada spomínala spisovateľka Zenta Maurina, ktorá inšpirovala mnohých z vás slovami: „Moje korene sú v nebi“. Bez tejto schopnosti dívať sa do výšky, obracať sa k vyšším obzorom, ktoré nám pripomínajú „transcendentnú dôstojnosť“ vlastnú každej ľudskej bytosti, by nebola možná obnova vášho národa.

Mám radosť z vedomia, že dôležitou súčasťou týchto koreňov,

ktoré konštituujú túto zem je Katolícka cirkev, v plnej spolupráci s ostatnými kresťanskými cirkvami, čo je znakom toho, ako sa dá budovať spoločenstvo aj napriek rozdielom. Deje sa to, keď ľudia majú motiváciu zanechať povrchné konflikty a vnímať sa navzájom vo svojej hlbšej dôstojnosti. Takto môžeme potvrdiť, že zakaždým, keď sa ako jednotlivci a komunity naučíme dívať za hranice našich vlastných záujmov, vzájomné porozumenie a úsilie sa pretavia do solidarity.

A solidarita, chápaná v jej najhlbšom a najnáročnejšom zmysle, sa tak stáva spôsobom utvárania dejín v prostredí, kde konflikty, napätia a dokonca aj skupiny, ktoré boli kedysi považované za nepriateľské, môžu vyústiť do mnohotvárnej jednoty vytvárajúcej nový život. Evanjelium, ktoré aj v minulosti sýtilo život vášho ľudu, môže rovnako dnes naďalej otvárať nové cesty ako čeliť aktuálnym výzvam, doceniť odlišnosti a predovšetkým podporovať spoločnú jednotu medzi všetkými.“

V závere príhovoru pápež položil dôraz na rodinu a otvorenosť pre nový život. Nemateriálne hodnoty sú podľa jeho slov podstatným faktorom ľudského rozvoja:

„Na záver tohto stretnutia navštívime pamätník slobody, kde budú prítomné deti, mladí ľudia a rodiny. Pripomínajú nám, že „materinskosť“ Lotyšska, ktorú naznačuje aj motto tejto návštevy, sa odráža v schopnosti podporovať skutočne účinné stratégie zamerané viac na konkrétne tváre týchto rodín, starších ľudí, detí a mladých ľudí, než na prvenstvo ekonomiky pred životom. „Materinskosť“ Lotyšska sa prejavuje aj v jeho schopnosti vytvárať pracovné príležitosti, aby nikto nemusel stratiť korene pri budovaní svojej budúcnosti.

Index ľudského rozvoja sa meria aj schopnosťou rásť a rozrastať sa. Rozvoj komunít sa nedeje a ani nemeria čisto len cez majetok alebo zdroje, ktorými disponujú, ale cez ich túžbu plodiť život a vytvárať budúcnosť. Toto je možné len do takej miery, ako sú zakorenené v minulosti, tvorivé v prítomnosti a majú dôveru a nádej v budúcnosť. A meria sa to podľa schopnosti obetovať sa a angažovať sa podľa príkladu predchádzajúcich generácií.“

Pápež sa s predstaviteľmi Lotyšska rozlúčil žičením: „Prosím Boha, aby naďalej sprevádzal, žehnal a dával prosperitu práci vašich rúk pre túto krajinu.“

Celý príhovor pápeža verejným predstaviteľom Lotyšska

Ekumenická modlitba v Luteránskej katedrále v Rige

Cestou z Prezidentského paláca do Luteránskej katedrály pápež František položil kyticu kvetov pri Pamätníku slobody. V monumentálnej a starobylej katedrále Rigas Doms ho privítal luteránsky arcibiskup Jānis Vanags, ktorý pripomenul, že v chráme je pochovaný sv. Meinhard (1134/6-1196), prvý biskup v pobaltských krajinách.

Riga, ktorá patrila medzi nemecké hansové mestá, prijala Lutherove myšlienky reformácie už v roku 1522. Neskôr v dejinách mesta nechýbali vo vzťahoch medzi katolíkmi a protestantmi napätia. V dobe sovietskej okupácie doľahlo tvrdé jarmo ateizácie na všetkých kresťanov.

Najväčšia časť lotyšského obyvateľstva, okolo 35% sa v súčasnosti hlási k evanjelickému luteránskemu vierovyznaniu, katolíkov je 25% a pravoslávnych 20%. Takmer pätina je bez vyznania.

Arcibiskup Vanags vyjadril presvedčenie, že návšteva pápeža Františka „dá novú inšpiráciu k ekumenickému priateľstvu a povzbudí kresťanov Lotyšska, aby sa s väčšou horlivosťou priblížili ku Kristovi a takto sa stali bližšími aj k sebe navzájom“.

Na ekumenickej modlitbe v Rige sa zúčastnilo niekoľko stoviek veriacich rôznych denominácii a asi desiatka predstaviteľov iných náboženstiev. Pri modlitbe spoločne predsedali pápež s luteránskym arcibiskupom a pravoslávnym metropolitom. Svätý Otec František vo svojom príhovore vyzdvihol živý ekumenizmus, ktorý je dnes pre Lotyšsko typický:

„Teším sa, že sa s vami môžem stretnúť v tejto krajine, ktorú charakterizuje úspešná cesta rešpektu, spolupráce a priateľstva medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami, ktorým sa darí vytvárať jednotu, pri zachovaní bohatstva a osobitosti každej jednej z nich. Trúfam si povedať, že ide o „živý ekumenizmus“, ktorý predstavuje jednu z osobitých čŕt Lotyšska. Bez pochýb je to dôvod na nádej a vzdávanie vďaky.“

Za obrazný motív svojho príhovoru si pápež zvolil svetoznámy hudobný nástroj:

„V tejto katedrále sa nachádza jeden z najstarších organov Európy. V čase svojho uvedenia bol najväčším vo svete. Môžeme si predstaviť, ako sprevádzal život, kreativitu, predstavivosť a zbožnosť všetkých tých, čo sa vnárali do jeho melódie. Stal sa nástrojom Boha a ľudí pre pozdvihnutie ich zraku i sŕdc. Dnes je symbolom tohto mesta a tejto katedrály.

Pre miestnych predstavuje viac ako len monumentálny organ. Je súčasťou ich života, tradície, identity. Avšak pre turistov je prirodzene iba umeleckým predmetom, ktorý treba vidieť a odfotografovať. Práve toto je nebezpečenstvo, s ktorým sa stále stretávame: meniť sa z miestnych na turistov. Z toho, čo je našou totožnosťou spraviť predmet minulosti, turistickú a muzeálnu atrakciu, ktorá pripomína činy istej doby, činy vysokej historickej hodnoty, ale už viac nerozochveje srdcia tých, čo ho začujú.

Viere sa môže prihodiť presne to isté. Môžeme sa prestať cítiť ako miestni kresťania a namiesto toho sa stať turistami. Ba čo viac, mohli by sme dokonca prehlásiť, že i celú našu kresťanskú tradíciu môže postihnúť ten istý údel: že sa nakoniec zredukuje len na predmet z minulosti, ktorý – zavretý medzi múrmi našich kostolov – prestane vydávať melódiu schopnú vyburcovať a inšpirovať život a srdcia tých, ktorí ju počúvajú.“

Po tomto varovaní pápež pomenoval dôsledky spomenutého ochabnutia viery. Poukázal tiež na zdroje duchovnej sily, radosti a nádeje, s dôrazom na ekumenickú jednotu:

„Ak hudba Evanjelia prestane zaznievať, nebudeme počuť zvuky, ktoré náš život majú priviesť k nebu, čím samých seba dostaneme do jedného z tých najhorších ziel našich čias: do samoty a izolácie. Je to choroba, ktorá sa rodí v tom, kto nemá nijaké vzťahy, a s ktorou sa možno stretnúť medzi starými ľuďmi ponechanými napospas ich osudu, ako aj medzi mladými, ktorým chýbajú oporné body a príležitosti pre budúcnosť.

Otče, „aby všetci boli jedno, […] aby svet uveril“ (Jn 17,21). Tieto slová neprestávajú medzi nami mocne zaznievať, Bohu vďaka. Sám Ježiš sa takto pred svojou obetou modlí k Otcovi. Je to Ježiš,  Ježiš Kristus, ktorý – hľadiac priamo na svoj kríž a na kríž mnohých našich bratov, neprestáva prosiť Otca. Je to neutíchajúce šeptanie tejto modlitby, čo dláždi cestičku a ukazuje nám cestu, ktorou máme ísť.

Ponorení do jeho modlitby, ako tí, čo veria v neho a v jeho Cirkev, a tí, čo túžia po spoločenstve milosti, ktorú Otec vlastní od samej večnosti, nachádzame jedinú možnú cestu pre ekumenizmus: v kríži utrpenia mnohých mladých i starých ľudí, detí často vystavovaných vykorisťovaniu, nezmyslom, nedostatku príležitostí a samote. Zatiaľ čo hľadí na Otca a na nás, svojich bratov, Ježiš neprestáva prosiť: nech sú všetci jedno.“

Úsilie o jednotu má vždy evanjelizačný, misijný cieľ, zdôraznil pápež s odvolávkou na programový dokument svojho pontifikátu Evangelii gaudium – Radosť evanjelia:

„Jednota, ku ktorej nás Pán volá, je jednotou vždy v misionárskom zmysle, čo si žiada vyjsť von a prísť k srdcu nášho ľudu a kultúry, postmodernej spoločnosti, v ktorej žijeme, „tam, kde sa formujú nové rozprávania a paradigmy, aby sa Ježišovo Slovo dostalo až do najhlbšej duše miest“ (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 74).

Toto ekumenické poslanie sa nám podarí uskutočniť, ak sa necháme preniknúť Duchom Ježiša Krista, ktorý dokáže „prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou. Vždy keď sa snažíme vrátiť k  prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet“ (tamtiež, 11).

Drahí bratia a sestry, kiež hudba Evanjelia naďalej zaznieva medzi nami! Nech neprestane zvučať to, čo nášmu srdcu umožňuje pokračovať v snívaní a blížiť sa k plnosti života, ku ktorému nás všetkých Pán volá: byť jeho učeníkmi-misionármi uprostred sveta, v ktorom žijeme.“

Celý príhovor Svätého Otca pri ekumenickej modlitbe

Stretnutie so seniormi v katolíckej katedrále

Svätý Otec v Rige navštívil aj katolícku Katedrálu sv. Jakuba, kde sa prihovoril starším ľuďom, seniorom. Pripomenul im, že sú koreňmi národa a predstavujú svedkov a prorokov pre mladú generáciu.

Svätá omša v lotyšskej mariánskej svätyni v Aglone

Po obede v arcidiecéznom Dome Svätej rodiny sa pápež František presunul helikoptérou do 200 km vzdialenej mariánskej svätyne v Aglone. Medzinárodná svätyňa Matky Božej v Aglone bola pôvodne dreveným kostolíkom postaveným v 17. storočí a pripojeným k dominikánskemu kláštoru. V 18. storočí po požiari bola prebudovaná v barokovom štýle. Konsekrovaná bola v roku 1800 a zasvätená bola Nanebovzatiu Panny Márie.

V apríli 1980 jej sv. Ján Pavol II. špeciálnym dekrétom udelil titul Bazilika minor a osobne ju navštívil v septembri 1993. Samotný chrám má pohnuté dejiny, bol väzením pre katolíckych kňazov počas cárskeho režimu, armádnym veliteľstvom počas I. svetovej vojny, neskôr nemocnicou a počas sovietskeho režimu bol družstevnou stajňou. Napriek tomu si Lotyši zachovali vernosť voči Panne Márii a mnohí pútnici stále prichádzali vyprosovať si pomoc a podporu v ťažkých chvíľach.

Slávnostnú svätú omšu slávil pápež František na priestranstve pred bazilikou s vystavenou  milostivou ikonou Panny Márie. V homílii sa sústredil v duchu motta apoštolskej návštevy „Ukáž, že si Matkou!“ na materský postoj Panny Márie, ktorý sa prejavil aj tým, že prijala sv. Jána, ktorého jej Ježiš zveril z kríža a aj sama sa ním nechala prijať. Na svätej omši sa zúčastnilo niekoľko tisíc veriacich napriek chladnému a dažďom hroziacemu počasiu.

Celá homília Svätého Otca v Aglone

Zajtra, v utorok 25. septembra, strávi pápež František záverečný deň svojej apoštolskej v tretej pobaltskej krajine Estónsku.

-ab, jb-