Cerca

Vatican News
Predstavitelia jednotlivých cirkví počas ekumenickej modlitby v Evanjelickej luteránskej katedrále Rigas Doms Predstavitelia jednotlivých cirkví počas ekumenickej modlitby v Evanjelickej luteránskej katedrále Rigas Doms   (AFP or licensors)

Svätý Otec na ekumenickej modlitbe v Rige: Svieža hudba Evanjelia

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej modlitbe v Evanjelickej luteránskej katedrále Rigas Doms v lotyšskom hlavnom meste Rige 24. septembra 2018.

Teším sa, že sa s vami môžem stretnúť v tejto krajine, ktorú charakterizuje úspešná cesta rešpektu, spolupráce a priateľstva medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami, ktorým sa darí vytvárať jednotu, pri zachovaní bohatstva a osobitosti každej jednej z nich. Trúfam si povedať, že ide o „živý ekumenizmus“, ktorý predstavuje jednu z osobitých čŕt Lotyšska. Bez pochýb je to dôvod na nádej a vzdávanie vďaky.

Ďakujem arcibiskupovi Jānisovi Vanagsovi, že mi otvoril bránu tohto stánku, aby sme sa spoločne stretli v modlitbe. Tento Katedrálny dom je už viac ako 800 rokov domovom kresťanského života tohto mesta; je verným svedkom mnohých našich bratov, ktorí ho navštevovali, aby tu mohli adorovať, modliť sa, utvrdiť sa v nádeji v časoch utrpenia a nájsť odvahu čeliť obdobiam plným nespravodlivosti a bolesti. Dnes sme jeho hosťami my, aby Duch Svätý ďalej ako remeselník utkával medzi nami spojivá spoločenstva a tak i z nás urobil remeselníkov vytvárajúcich jednotu medzi naším ľudom s cieľom, aby naše rozdielnosti neboli rozdelením. Dovoľme Duchu Svätému, aby nás vystrojil zbraňami dialógu, chápavosti, úsilia o vzájomný rešpekt a bratskou láskou (porov. Ef 6,13-18).

V tejto katedrále sa nachádza jeden z najstarších organov Európy. V čase svojho uvedenia bol najväčším vo svete. Môžeme si predstaviť, ako sprevádzal život, kreativitu, predstavivosť a zbožnosť všetkých tých, čo sa vnárali do jeho melódie. Stal sa nástrojom Boha a ľudí pre pozdvihnutie ich zraku i sŕdc. Dnes je symbolom tohto mesta a tejto katedrály. Pre miestnych predstavuje viac ako len monumentálny organ. Je súčasťou ich života, tradície, identity. Avšak pre turistov je prirodzene iba umeleckým predmetom, ktorý treba vidieť a odfotografovať. Práve toto je nebezpečenstvo, s ktorým sa stále stretávame: meniť sa z miestnych na turistov. Z toho, čo je našou totožnosťou spraviť predmet minulosti, turistickú a muzeálnu atrakciu, ktorá pripomína činy istej doby, činy vysokej historickej hodnoty, ale už viac nerozochveje srdcia tých, čo ho začujú.

Viere sa môže prihodiť presne to isté. Môžeme sa prestať cítiť ako miestni kresťania a namiesto toho sa stať turistami. Ba čo viac, mohli by sme dokonca prehlásiť, že i celú našu kresťanskú tradíciu môže postihnúť ten istý údel: že sa nakoniec zredukuje len na predmet z minulosti, ktorý – zavretý medzi múrmi našich kostolov – prestane vydávať melódiu schopnú vyburcovať a inšpirovať život a srdcia tých, ktorí ju počúvajú. A predsa, ako to dosvedčuje Evanjelium, ktoré sme počuli, naša viera nie je určená na to, aby sme ju ukrývali, ale aby sme ju dávali ďalej poznať a mohla sa rozozvučať v rôznych oblastiach spoločnosti, aby všetci mohli kontemplovať jej krásu a boli ožiarení jej svetlom (porov. Lk 11,33).

Ak hudba Evanjelia v našich životoch ustane a zmení sa iba na pekný notový zápis z minulosti, nebude môcť viac prelomiť pridusenú monotónnosť, ktorá prekáža oživovaniu nádeje a robí všetko naše úsilie neplodným.

Ak hudba Evanjelia prestane v našom vnútri vibrovať, prídeme o radosť, ktorá vyviera zo schopnosti súcitiť s inými, z nehy rodiacej sa z dôvery, stratíme schopnosť zmierovať, ktorej prameňom je vedomie, že sme tí, ktorým bolo odpustené a zároveň tí, ktorí sú poslaní.

Ak hudba Evanjelia prestane zaznievať v našich domovoch, na našich námestiach, v práci, v politike a ekonomike, vyhasíme tú melódiu, ktorá nás podnecovala k boju za dôstojnosť každého muža a ženy bez ohľadu na ich pôvod. Tým sa uzavrieme do vlastného „ja“ a zabudneme na to, čo je „naše“: na spoločný domov, ktorý sa týka všetkých.

Ak hudba Evanjelia prestane zaznievať, nebudeme počuť zvuky, ktoré náš život majú priviesť k nebu, čím samých seba dostaneme do jedného z tých najhorších ziel našich čias: do samoty a izolácie. Je to choroba, ktorá sa rodí v tom, kto nemá nijaké vzťahy, a s ktorou sa možno stretnúť medzi starými ľuďmi ponechanými napospas ich osudu, ako aj medzi mladými, ktorým chýbajú oporné body a príležitosti pre budúcnosť (porov. Príhovor v Európskom parlamente, 25. novembra 2014).

Otče, „aby všetci boli jedno, […] aby svet uveril“ (Jn 17,21). Tieto slová neprestávajú medzi nami mocne zaznievať, Bohu vďaka. Sám Ježiš sa takto pred svojou obetou modlí k Otcovi. Je to Ježiš,  Ježiš Kristus, ktorý – hľadiac priamo na svoj kríž a na kríž mnohých našich bratov, neprestáva prosiť Otca. Je to neutíchajúce šeptanie tejto modlitby, čo dláždi cestičku a ukazuje nám cestu, ktorou máme ísť. Ponorení do jeho modlitby, ako tí, čo veria v neho a v jeho Cirkev, a tí, čo túžia po spoločenstve milosti, ktorú Otec vlastní od samej večnosti (porov. sv. Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint, 9), nachádzame jedinú možnú cestu pre ekumenizmus: v kríži utrpenia mnohých mladých i starých ľudí, detí často vystavovaných vykorisťovaniu, nezmyslom, nedostatku príležitostí a samote. Zatiaľ čo hľadí na Otca a na nás, svojich bratov, Ježiš neprestáva prosiť: nech sú všetci jedno.

Naša misia si dnes naďalej od nás žiada a aj od nás vymáha jednotu; práve misia si od nás vyžaduje, aby sme sa prestali zaoberať zraneniami z minulosti a skončili s autoreferenčným, do seba zahľadeným prístupom, a sústredili sa tak na Majstrovu modlitbu. Je naším poslaním domáhať sa toho, aby hudba Evanjelia neprestala zaznievať na našich námestiach.

Niektorí by mohli povedať: žijeme v ťažkých a komplikovaných časoch. Iní si môžu myslieť, že v našej spoločnosti majú kresťania stále menej možností konať a pôsobiť, z dôvodu nespočetných faktorov ako sú napr. sekularizmus alebo logika individualizmu. Toto nemôže viesť k postoju uzavretia sa, defenzívy, a už vôbec nie k rezignácii. Nemôžeme iné ako priznať fakt, že istotne žijeme v neľahkých časoch, najmä pre mnoho našich bratov, ktorí dnes na vlastnej koži zažívajú vyhnanstvo, ba až mučeníctvo pre vieru. Ale ich svedectvo nás vedie k tomu, aby sme vedeli, že Pán nás naďalej volá a pozýva nás žiť Evanjelium s radosťou, veľkodušnosťou a radikálnosťou. Ak nás Kristus považuje za hodných žiť práve v týchto časoch, v tejto hodine – jedinej, ktorú máme –, nemôžeme dovoliť strachu, aby nás premohol, ani ponechať tento čas bežať pomimo nás, bez toho, aby sme sa ho zhostili s radosťou a dôverou. Pán nám dá v každom čase, každom okamihu, v každej situácii silu na vytváranie príležitostí pre spoločenstvo a zmierenie sa s Otcom a bratmi, najmä tými, ktorí sú dnes považovaní za druhotriednych, či za materiál na vyradenie. Ak nás Kristus uznal za hodných rozozvučať melódiu Evanjelia, máme s tým prestať?

Jednota, ku ktorej nás Pán volá, je jednotou vždy v misionárskom zmysle, čo si žiada vyjsť von a prísť k srdcu nášho ľudu a kultúry, postmodernej spoločnosti, v ktorej žijeme, „tam, kde sa formujú nové rozprávania a paradigmy, aby sa Ježišovo Slovo dostalo až do najhlbšej duše miest“ (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 74). Toto ekumenické poslanie sa nám podarí uskutočniť, ak sa necháme preniknúť Duchom Ježiša Krista, ktorý dokáže „prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou. Vždy keď sa snažíme vrátiť k  prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet“ (Ibid, 11).

Drahí bratia a sestry, kiež hudba Evanjelia naďalej zaznieva medzi nami! Nech neprestane zvučať to, čo nášmu srdcu umožňuje pokračovať v snívaní a blížiť sa k plnosti života, ku ktorému nás všetkých Pán volá: byť jeho učeníkmi-misionármi uprostred sveta, v ktorom žijeme.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-

24 septembra 2018, 10:05