Druhý deň pápeža v Litve: Omša v Kaunase, stretnutie s kňazmi, pamiatka obetí

Svätá omša v parku Sántakos v Kaunase

V ranných hodinách sa Svätý Otec František presunul automobilom z Vilniusu do 100 km vzdialeného Kaunasu. Na priestranstve parku Sántakos (v preklade: „sútok riek“) slávil o 10. hodine miestneho času svätú omšu z 25. nedele obdobia cez rok. Na rovnakom mieste v 375-tisícovom druhom najväčšom meste Litvy pred štvrťstoročím celebroval sv. Ján Pavol II.

Sláveniu v zelenej liturgickej farbe dominoval veľký drevený kríž na pozadí a vystavená ikona Trakajskej Madony, patrónky Litvy. Nechýbal ani relikviár bl. Teofiliusa Matulionisa, kaišiadoryského arcibiskupa, ktorý zomrel v roku 1962 ako mučeník a pred rokom bol blahorečený.

K vyše stotisícovej účasti prispeli aj pútnici z Bieloruska, Ruska, Poľska, Lotyšska, Nemecka, Švédska, Islandu či USA. Spevácky zbor tvorilo 240 členov 14 hudobných telies. S pápežom Františkom koncelebrovalo 15 litovských biskupov, medzi nimi arcibiskup metropolita Kaunasu Lionginas Virbalas SJ a predseda Konferencie biskupov Litvy Gintaras Grušas, ktorý je arcibiskupom Vilniusu.

Spomedzi ďalších 15 biskupov z okolitých krajín možno spomenúť ukrajinského gréckokatolíckeho vyššieho arcibiskupa Svjatoslava Ševčuka. Medzi 800 kňazmi bola stovka zo zahraničia, aj niekoľkí Slováci, ale najmä z Lotyšska, Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, Ruska, Islandu či Nemecka. Prítomných bolo okolo 500 rehoľníkov a vyše 150 seminaristov. Z ekumenických hostí prijali pozvanie pravoslávny metropolita Innocent,  evanjelický luteránsky biskup Sabutis a ďalší.

Po čítaní z Markovho evanjelia (9,30-37), ktoré predniesol jezuitský diakon, sa Svätý Otec prihovoril v homílii. V súvislosti s prvým čítaním z Knihy Múdrosti (2,12.17-20), ktoré hovorí o útokoch bezbožných na spravodlivého, pápež poukázal na mnohé rany utŕžené Litovcami v nedávnej histórii. Zdôraznil pri tom, že uzdravenie pamäti z rán minulosti sa prejavuje aktívnym prístupom k výzvam súčasnosti a solidárnosťou s núdznymi. Pripomenul, ako Ježiš v evanjeliu stavia doprostred dieťa:

„Koho postaví do stredu dnes, tu, v dnešné nedeľné ráno? Kto budú tí najmenší a medzi nami najchudobnejší, ktorých máme prijať po sto rokoch od našej nezávislosti?“

Evanjelium je tak podľa pápeža výzvou zanechať mocenské zápasy či hádky o to, kto bol v minulosti statočnejší, výzvou vyjsť zo seba a stať sa vnímavými na potreby maličkých našich čias. Patria k nim aj nezamestnaní nútení emigrovať, etnické menšiny, starci či mládež vyrastajúca bez koreňov, upozornil Svätý Otec.

„Tak ako v meste Vilnius rieka Vilnia odovzdáva svoje vody Nerisu a stráca svoje meno v jeho prospech, tu [v Kaunase] samotný Neris stráca meno a svoje vody prepúšťa Nemunasu. O toto presne ide: byť Cirkvou, ktorá „vychádza von“ a nemať strach vyjsť a obetovať sa ani keď sa zdá, že sa rozplývame; [nemať strach] stratiť sa v záujme tých najmenších, zabudnutých, tých, čo žijú na existenciálnych perifériách. Ale uvedomujúc si, že toto „vyjdenie von“ si v istých prípadoch vyžiada aj zastaviť krok, odložiť bokom úzkosti a súrenie, aby sme vedeli pozrieť do očí, počúvať a sprevádzať tých, čo zostali na okraji cesty. Neraz sa treba správať ako ten otec márnotratného syna, ktorý pri dverách čaká na synov návrat, aby mu otvoril hneď, ako príde (porov. tamtiež, 46) alebo ako učeníci, ktorí sa majú naučiť, že keď prijmeme jedného z maličkých, prijímame samotného Ježiša.“

Celá homília Svätého Otca

Na záver eucharistického slávenia vystúpil s ďakovnými slovami kaunaský arcibiskup Mons. Lionginas Virbalas SJ. Pripomenul, že „odkedy Litva pred vyše šiestimi storočiami prijala krst, bola vždy zjednotená s Rímskym biskupom ako svojím veľkým pastierom.“ Spomenul aj silnú mariánsku úctu Litovcov a menoval viaceré mariánske pútnické miesta krajiny. Svätého Otca Františka poprosil o požehnanie pre obyvateľov Litvy i pre všetkých krajanov žijúcich v zahraničí.

Pápež pripomenul obete holokaustu

Po liturgickom slávení v kaunaskom parku Sántakos nasledovala modlitba Anjel Pána. Pápež František sa najprv v príhovore zamyslel nad skutočnosťou, že čestní a statoční ľudia sú často prenasledovaní zo strany páchateľov zla, ako o tom hovorí Kniha Múdrosti (2,17-20). Poukázal na duchovný koreň tohto zla:

„Bezbožný človek si namýšľa, že jeho sila je normou spravodlivosti. Chce si podrobovať tých najkrehkejších, používať silu v akejkoľvek podobe, vnucovať určitý spôsob myslenia, ideológiu, nadradene podávať veci, používať násilie alebo represie, aby zlomil tých, čo jednoducho tým, že každý deň konajú čestne, skromne, usilovne a solidárne, dávajú najavo, že je možný aj iný svet a iná spoločnosť. Bezbožnému nestačí, že si môže robiť čo sa mu zachce, nechať sa viesť svojimi rozmarmi. Chce tiež, aby tí ostatní tým, že konajú dobro, nepoukazovali na tieto jeho spôsoby.“

„Pred 75 rokmi bol tento národ svedkom definitívneho zničenia geta vo Vilniuse; tým vyvrcholilo vyhladzovanie tisícov Židov, ktoré sa začalo už o dva roky skôr. Ako čítame v Knihe Múdrosti, židovský ľud si prešiel potupami a utrpením. Dnes si tie časy pripomíname a prosíme Pána o udelenie daru rozlišovania, aby sme včas dokázali odhaliť každý nový zárodok takéhoto zhubného postoja, takej atmosféry, ktorá deformuje srdcia tých generácií, ktoré ho samy nezažili a preto by sa mohli rozbehnúť za takýmito hlasmi sirén.“

„Ježiš nám v Evanjeliu pripomína jedno pokušenie, pred ktorým sa treba mať osobitne na pozore: je to úzkostná túžba byť prvým, vynikať nad ostatnými, ktorá sa môže uhniezdiť v srdci každého človeka. Veľakrát sa stalo, že sa nejaký národ považoval za nadradený, osobujúc si viac práv, väčšie privilégiá, ktoré si chcel brániť či vydobyť. Aký liek navrhuje Ježiš, keď sa taká túžba objaví v našom srdci a v myslení nejakej spoločnosti alebo krajiny? Stať sa posledným zo všetkých a služobníkom všetkých; byť tam, kam nikto nechce ísť, kam nič nedorazí, na tej najvzdialenejšej periférii; a slúžiť tam tak, že budeme vytvárať priestor na stretávanie sa s tými poslednými, s tými, čo sú vyradení. Ak by sa moc rozhodla pre takéto konanie, ak by sme dovolili Kristovmu Evanjeliu, aby preniklo až do hĺbky našich životov, potom by sa globalizácia solidárnosti skutočne stala realitou.“

Celý príhovor pri Anjel Pána

Pápež František na záver slávenia venoval aj osobitný pozdrav židovskej komunite: „V týchto dňoch osobitne myslím na židovskú komunitu. Dnes poobede sa budem modliť pred Pamätníkom obetí geta vo Vilniuse pri 75. výročí jeho zničenia. Nech Najvyšší požehnáva dialóg a spoločné úsilie o spravodlivosť a pokoj.“

Práve na dnešný 23. september pripadá 75. výročie zničenia veľkého geta vo Vilniuse. Udalosť z roku 1943 si v Litve pripomínajú ako pamätný Deň genocídy litovských Židov. Na území Litvy žilo pred nacistickou okupáciou okolo 95 tisíc Židov, ktorí mali 110 synagóg. Dnes má židovská komunita okolo 4000 členov a dve synagógy.

Program pápeža Františka pokračoval obedom s litovskými biskupmi v priestoroch kúrie Kaunaského arcibiskupstva. Konferenciu biskupov Litvy tvoria biskupi dvoch metropolitných arcibiskupstiev, piatich sufragánnych biskupstiev a vojenského ordinariátu. Súčasným predsedom konferencie je Mons. Gintaras Grušas, acibiskup Vilniusu, ktorý je rodákom z USA litovského pôvodu.

Stretnutie s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami

Popoludňajší program pápeža Františka v litovskom Kaunase sa začal modlitbovým stretnutím s kňazmi a diakonmi, zasvätenými osobami a seminaristami v miestnej Katedrále sv. Petra a Pavla.

Inšpirovaný slovami sv. Pavla z Listu Rimanom (Rim 8,28), že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“, ktoré odzneli pri stretnutí, sa pápež zameral na tri aspekty života zasvätených: ich hlad po Bohu a volanie k nemu, ich vytrvalosť v utrpení a ich nádej, ktorá spočíva v Ježišovi Kristovi. Svätý Otec najprv pripomenul bohaté dedičstvo litovských mučeníkov:

„Hľadiac na vás vidím za vami mnoho mučeníkov, anonymných mučeníkov – v tom zmysle, že ani nevieme, kde boli pochovaní. Niektorí z vás, ktorých som pozdravil, viete, čo znamená väzenie. Slovo, ktoré mi prichádza na myseľ, je: Nezabudnite! Uchovávajte pamäť! Ste synovia a dcéry mučeníkov. Toto je vaša sila.“

„Pamätajte na vašich mučeníkov. Učte sa vždy od nich, oni nemali strach. Keď som pri obede hovoril s vašimi biskupmi, povedali mi: ako máme otvoriť proces blahorečenia, keď o mnohých mučeníkoch nemáme žiadne dokumenty, ale vieme, že sú martýrmi? Počuť o tejto starostlivosti o tých, ktorí nám zanechali svedectvo je veľkou útechou.“

Pápež František reagoval na slová biskupa, že kňazi i zasvätení sú dnes neraz rozličnými spôsobmi vystavení skúške viery. Po tom, ako odpovedali na povolanie, neraz pocítia, že nezakusujú radosť z modlitby ani z komunitného života. Svätý Otec vysvetlil:

„Duch sekularizácie, znudenosti tým, čo sa týka komunity je pokušením druhej generácie. Naši otcovia bojovali, trpeli, boli uväznení, a my možno nemáme silu ísť vpred. Uvedomujeme si toto? V knihe Skutkov apoštolov je povzbudenie: Nezabudnite na prvé dni. Nezabudnite na vašich predkov.“

Svätý Otec potom pripomenul motto svojej apoštolskej cesty: Ježiš Kristus je naša nádej“. „Mnohokrát už necítime hlad a smäd po Bohu“, skonštatoval pápež František a zasvätených vyzval v modlitbe a adorácii pestovať túto túžbu po Bohu, o ktorej hovorí aj sv. Augustín:

„Sme to my, muži a ženy, špeciálne zasvätení, ktorí si nemôžeme dovoliť stratiť práve ten ston, ten nepokoj srdca, ktorý jedine v Pánovi nachádza uspokojenie (porov. sv. Augustín, Vyznania, I,1,1).”

Okrem túžby po Bohu má zasvätená osoba vnímať aj bolesti sveta a svojho ľudu: „Krik, ktorý nás pobáda hľadať Boha v modlitbe a adorácii je ten istý, ktorý pobáda počúvať nárek našich bratov.”

Ďalší akcent položil pápež na stálosť v utrpení:

„Násilie vyvíjané na vás, keď ste chránili občiansku a náboženskú slobodu, násilie urážok na cti, väzenie a vyhnanstvo nemohli zvíťaziť nad vašou vierou v Ježiša Krista, Pána dejín. Práve preto nám máte veľa čo povedať a učiť nás, a rovnako môžete veľa ponúknuť bez toho, aby ste súdili zdanlivú slabosť tých mladších.

A vy, mladší, keď ste v situáciách malých frustrácií, ktoré vás znechucujú a máte tendenciu uzatvárať sa do seba a utiekať sa k takému konaniu a únikom, ktoré nie sú v zhode s vašim zasvätením, hľadajte vtedy vaše korene a pozerajte sa na cestu, ktorou prešli vaši starší.

Sú to práve utrpenia, ktoré stanovujú základné črty kresťanskej nádeje, pretože ak ide iba o čisto ľudskú nádej, potom ľahko môžeme byť frustrovaní a zdrvení neúspechom. Ale to sa nestane s kresťanskou nádejou. Ona vyjde z takýchto situácii jasnejšia a vyskúšaná súženiami.”

Pozerať na Ježiša Krista ako na našu nádej znamená identifikovať sa s ním, mať spoločne účasť na jeho osude, dodal do tretice Svätý Otec:

„Na tejto loďke Cirkvi sme všetci a chceme stále kričať smerom k Bohu, byť pevní v rôznych ťažkostiach a mať Krista ako cieľ našej nádeje. A táto loďka si uvedomuje, že v centre jej poslania je ohlasovanie tejto nádejnej slávy, ktorou je prítomnosť Boha uprostred jeho ľudu, v zmŕtvychvstalom Kristovi, a ktorá sa jedného dňa zjaví na Božích deťoch. Po tomto dni dychtivo túži celé stvorenie. To je výzva, ktorá nás podnecuje: povolanie evanjelizovať. Je to dôvod našej nádeje a radosti.”

Celý príhovor Svätého Otca kňazom, zasväteným a bohoslovcom

Pápež si uctil obete okupácie, genocídy a boja za slobodu

Po návrate z Kaunasu do Vilniusu si Svätý Otec prišiel uctiť mučeníkov minulosti. Najprv sa zastavil pri Pamätníku obetí geta, potom v Múzeu okupácií a boja za slobodu navštívil podzemné cely, kde boli umučené stovky osôb.  V tichu sa pomodlil pred relikviárom a obrazom blahoslaveného mučeníka, arcibiskupa Teofiliusa Matulionisa. Zapálil sviecu a  napísal niekoľko riadkov do pamätnej knihy.

Svätý Otec sa po východe z podzemia pripojil k zhromaždeniu tých, čo prežili väznenie a potomkov obetí deportácií a predniesol nasledujúcu modlitbu:

„«Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?» (Mt 27,47)

Tvoj výkrik, Pane, neprestáva zaznievať a je ozvenou medzi týmito stenami, ktoré pamätajú utrpenia prežité mnohými synmi tohto národa. Litovci i príslušníci iných národov trpeli na vlastnom tele dôsledky delíria všemohúcnosti tých, ktorí chceli všetko kontrolovať.

V tvojom výkriku, Pane, je ozvena kriku nevinného, ktorý sa spája s tvojím výkrikom a zdvíha sa smerom k nebu. Je to Veľký piatok bolesti a trpkosti, bezútešnosti a nemohúcnosti, krutosti a nezmyselnosti, ktoré prežil tento litovský národ, keď musel čeliť bezuzdnej ctižiadosti, ktorá zatvrdzuje a zaslepuje srdce.

Na tomto pamätnom mieste ťa, Pane, vzývame, aby nás tvoj výkrik držal v bdelosti. Aby nás tvoj výkrik, Pane, oslobodil od duchovnej choroby, ktorou sme ako národ pokúšaní: zabudnúť na našich otcov, na to, čo prežili a ako trpeli.

Nech v tvojom výkriku a v živote našich otcov, ktorí toľko trpeli, dokážeme nachádzať odvahu angažovať sa s rozhodnosťou v prítomnosti i budúcnosti. Nech je ten výkrik pre nás podnetom, aby sme sa neprispôsobovali chvíľkovej móde, zjednodušujúcim sloganom a žiadnemu pokusu oklieštiť a obrať ľudskú osobu o dôstojnosť, ktorou si ju ty zaodial.

Pane, nech je Litva majákom nádeje. Nech je zemou činorodej pamäte, ktorá obnovuje úsilie proti každej nespravodlivosti. Nech podporuje kreatívne snaženia na ochranu práv každej ľudskej osoby, zvlášť tých najmenej chránených a zraniteľných. A nech je učiteľkou v zmierovaní a harmonizovaní rozdielností.

Pane, nedovoľ, aby sme boli hluchí voči kriku všetkých tých, ktorí dnes naďalej pozdvihujú svoj hlas k nebu.“

Pápež František sa vo večerných hodinách vo Vilniuse osobitne zastavil aj pri Pamätníku obetí sovietskej okupácie.

V pondelok 24. septembra pred pol ôsmou nášho času Svätého Otca privíta Lotyšsko. V Rige absolvuje návštevu prezidenta a stretnutie s verejnými predstaviteľmi, položí kvety pri pamätníku slobody a dopoludnia sa zúčastní na ekumenickej modlitbe v evanjelickom chráme. Pred obedom navštívi katolícku Katedrálu sv. Jakuba a po spoločnom obede s biskupmi sa presunie helikoptérou do Svätyne Matky Božej v Aglone. Tam bude o 15.30 nášho času sláviť svätú omšu. Večer sa vráti naspäť na nunciatúru do Vilniusu.

-jb, zk, mkr-

Aktualizované: 23.9.2018, 19:15