Homília Svätého Otca v Talline: Byť národom vyvoleným, kňazským a svätým

Keď počúvame v prvom čítaní o príchode izraelského ľudu - už vyslobodeného z egyptského otroctva - na vrch Sinaj (porov. Ex 19,1), nedá sa nepomyslieť na vás ako národ. Je nemožné nemyslieť na celý estónsky národ i na všetky pobaltské krajiny. Ako si nespomenúť na vás, v onej „spevavej revolúcii“ [pozn. oslobodzovací proces v r. 1987-1991] alebo v reťazi dvoch miliónov ľudí odtiaľto až po Vilnius [pozn. Reťaz slobody z 23. augusta 1989]? Vy poznáte boje za slobodu, môžete sa stotožniť s tým ľudom. Osoží nám teda počúvať, čo hovorí Boh Mojžišovi, aby sme chápali, čo hovorí nám ako národu.

Ľud, ktorý prichádza na Sinaj je národom, ktorý už videl lásku svojho Boha prejavenú v zázrakoch a obdivuhodných činoch. Je to národ, ktorý sa rozhoduje uzavrieť zmluvu lásky, pretože Boh ho už ako prvý miloval a zjavil mu túto lásku. Nie je prinútený, Boh chce, aby bol slobodný. Keď si hovoríme kresťania, keď si osvojujeme istý štýl života, robíme tak nie pod tlakom alebo ako výmenu niečo za niečo, že my niečo urobíme, ak Boh niečo urobí. No najmä vieme, že Boží návrh nás o nič neoberá, naopak, vedie nás k plnosti a umocňuje všetky ľudské túžby. Niektorí sa považujú za slobodných, keď žijú bez Boha či odlúčení od neho. Nevšímajú si, že takýmto spôsobom prechádzajú životom ako siroty, bez domova, kam by sa mohli vrátiť. „Prestávajú byť pútnikmi a menia sa na blúdiacich, ktorí sa točia vždy okolo seba a nikam neprídu“ (Ap. exhort. Evangelii gaudium, 170).

Nám, tak ako národu, čo vyšiel z Egypta, prináleží počúvať a hľadať. Občas si niektorí myslia, že sila národa sa dnes meria inými parametrami. Niekto zvyšuje hlas a takto sa cíti byť istejší – bez ústupkov či zaváhania –; niekto ku kriku pridá vyhrážanie sa zbraňami, rozmiestňovanie vojska, stratégie... Toto je ten, čo sa zdá byť, že je tým „silnejším“. Takto sa však nehľadá Božia vôľa, lež sa hromadí kvôli presadeniu si svojho na báze vlastníctva. Takýto postoj v sebe skrýva odmietnutie etiky, a spolu s ňou aj Boha. Pretože etika nás dáva do vzťahu s Bohom, ktorý od nás očakáva odpoveď, ktorá je slobodná a angažovaná voči ostatným i voči nášmu životnému prostrediu, odpoveď, ktorá je mimo trhových kategórií (porov. tamtiež, 57). Nezískali ste slobodu, aby ste boli otrokmi konzumizmu, individualizmu či smädu po moci a nadvláde.

Boh pozná naše potreby, ktoré často skrývame za túžbu mať, aj naše neistoty prekonané vďaka moci. Ten smäd, ktorý prebýva v každom ľudskom srdci, nás Ježiš v evanjeliu povzbudzuje prekonať stretnutím s ním. On nás môže nasýtiť a naplniť plodnosťou jeho vody, jej čistotou a strhujúcou silou. Viera znamená aj uvedomenie si, že on je živý a miluje nás, že nás neopúšťa a že dokáže tajomne zasiahnuť do našich dejín. On aj zo zla vyťaží dobro svojou mocou a nekonečnou tvorivosťou (porov. tamtiež, 278).

Na púšti izraelský národ prepadne pokušeniu hľadať iných bohov, klaňať sa zlatému teľaťu a spoliehať sa na vlastné sily. Ale Boh ho vždy nanovo priťahuje a oni si spomenú, čo počuli a videli na vrchu. Tak ako oni, aj my vieme, že sme národ „vyvolený, kňazský a svätý“ (porov. Ex 19,6; 1 Pt 2,9), a Duch Svätý nám to všetko pripomína (porov. Jn 14,26).

Vyvolení neznamená exkluzívni, ani sektárski. Sme malou čiastkou, ktorá má prekvasiť celé cesto, ktorá sa neskrýva ani neseparuje, ktorá sa nepovažuje za lepšiu či čistejšiu. Orol kladie do bezpečia svoje orlíčatá, prenáša ich na príkre miesta, kým si neporadia sami, no musí ich postrčiť, aby vyšli z tohto pokojného miesta. Zatrasie svojím hniezdom, púšťa mláďatá do prázdna, aby sa pokúsili lietať a zostáva pod nimi a chráni ich, aby si neublížili. Takýto je Boh. Takýto je Boh ku svojmu vyvolenému národu: chce, aby „vyšiel von“, nebojácny pri svojom lete a vždy pod jeho ochranou. Musíme prekonať strach a vychádzať z chránených priestorov, pretože dnes sa väčšina Estóncov nepovažuje za veriacich.

Vychádzať von ako kňazi: sme nimi skrze krst. Vychádzať, aby sme napomáhali vzťah s Bohom, uľahčovali ho a podporovali láskyplné stretnutie s tým, ktorý volá: „Poďte ku mne“ (Mt 11,28). Potrebujeme rásť z hľadiska blízkosti, aby sme vnímali, boli dojatí a pristavili sa pri druhom človeku vždy, keď je to potrebné. To je umenie sprevádzania, ktoré sa uskutočňuje spásonosným rytmom blízkosti, pohľadom úctivým a plným spolucítenia, ktoré je schopné uzdravovať, rozväzovať uzly a viesť k rastu v kresťanskom živote (porov. Ap. exhort. Evangelii gaudium, 169).

A napokon vydávať svedectvo, že sme svätým ľudom. Môžeme prepadnúť pokušeniu myslieť si, že svätosť je len pre niektorých. V skutočnosti „všetci sme pozvaní byť svätými, žiť v láske a ponúkať vlastné svedectvo v každodenných starostiach, kdekoľvek sa nachádzame“ (Ap. exhort. Gaudete et exsultate, 14). No ako voda na púšti nebola len osobným dobrom lež spoločným, alebo ako mannu nebolo možné zhromažďovať, lebo by sa bola skazila, tak aj prežívaná svätosť sa šíri, prúdi a zúrodňuje všetko naokolo. Dnes sa rozhodnime pre svätosť, ozdravujúc medze a periférie našej spoločnosti, kde leží náš brat a trpí vylúčením. Nedopusťme, aby mu až niekto po nás pomohol, ani aby to bola otázka riešenia zo strany inštitúcií. Buďme to my sami, čo uprieme zrak na takého brata a podáme mu ruku, aby znovu vstal, lebo v ňom je Boží obraz, je to brat vykúpený Ježišom Kristom. Toto znamená byť kresťanmi a prežívať dennodenne svätosť (porov. tamtiež, 98).

Vo vašich dejinách ste preukázali hrdosť, že ste Estónci, veď aj spievate: „Som Estónec a Estóncom zostanem, byť Estóncom je krásne, sme Estónci“. Aké krásne je cítiť sa súčasťou národa! Aké je krásne byť nezávislými a slobodnými! Poďme k svätému vrchu, tomu Mojžišovmu, k tomu Ježišovmu, a prosme Ho – ako vraví aj motto tejto návštevy – aby prebudil naše srdcia, udelil nám dar Ducha, aby sme rozpoznali v každom okamihu dejín ako byť slobodnými, ako sa držať dobra a cítiť sa vyvolenými, ako dovoliť Bohu, aby dával vzrast - tu v Estónsku i na celom svete -svojmu svätému národu, svojmu kňazskému ľudu.

(Preklad: TV LUX v spolupráci so Slovenskou redakciou VR)

-ak,jb-