Slová pápeža mladým na ekumenickom stretnutí v Estónsku

Drahá mládež,

ďakujem vám za vrelé prijatie, za vaše spevy, a ďakujem Lisbele, Taurimu a Mirkovi za ich svedectvá. Za milé a bratské slová ďakujem arcibiskupovi Evanjelickej luteránskej cirkvi, Urmasovi Viilmaovi, a za prítomnosť predsedovi Rady cirkví Estónska, arcibiskupovi Andresovi Põderovi, biskupovi Philippe Jourdanovi, apoštolskému administrátorovi v Estónsku, a ostatným predstaviteľom rozličných kresťanských vierovyznaní prítomným v tejto krajine. Som vďačný aj za prítomnosť prezidentky republiky.

Je vždy pekné sa stretnúť, zdieľať životné svedectvá, vyjadriť to, čo si myslíme a chceme; a je veľmi pekné, keď sme spolu my, čo veríme v Ježiša Krista. Takéto stretnutia sú naplnením Ježišovho sna z Poslednej večere: „Aby všetci boli jedno, […] aby svet uveril“ (Jn 17,21). Ak sa posnažíme vidieť sa ako pútnici na spoločnej ceste, naučíme sa s dôverou otvárať srdce svojim spolupútnikom na ceste bez pochybovania, nedôverčivosti, zameriavajúc sa iba na to, čo reálne hľadáme: pokoj pred tvárou jediného Boha. A keďže pokoj sa tvorí dômyselnou prácou, dôvera v druhých je tiež niečím dômyselným a je to zdrojom šťastia: „Blahoslavení tí, čo tvoria pokoj“ (Mt 5,9). A touto pútnickou cestou nekráčame len s veriacimi, ale so všetkými. Všetci nám majú čo povedať. Všetkým máme čo povedať. 

Súčasťou veľkej maľby, čo sa nachádza v apside tohto chrámu, je veta z Evanjelia podľa Matúša: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Vy, mladí kresťania, sa môžete stotožniť s niekoľkými prvkami tejto evanjeliovej state.

V príbehoch, ktoré jej predchádzajú, nám Matúš hovorí, ako sa Ježišovi množia sklamania. Posťažuje si ponajprv preto, lebo sa zdá, že tým, na ktorých sa obracia, sa nič nepozdáva (porov. Mt 11,16-19). Vám, mladým, sa často stáva, že dospelí okolo vás nevedia, čo od vás chcú alebo čo od vás očakávajú; alebo inokedy, keď vás vidia príliš šťastných, tak vám nedôverujú; a ak vás vidia utrápených, zľahčujú to, čo sa s vami deje. V prípravnom dotazníku pred synodou, ktorú budeme zakrátko sláviť a pri ktorej sa budeme zamýšľať nad otázkou mladých, mnohí z vás žiadate, aby vás niekto sprevádzal a mal s vami pochopenie bez toho, aby vás hneď súdil, aby vás vedel počúvať, a aj odpovedať na vaše otázky (porov. Synoda venovaná mladým, Instrumentum laboris, 132).

Naše kresťanské cirkvi – a dovolím si tvrdiť, že každý náboženský proces s inštitucionálnou štruktúrou – sa neraz drží takých prístupov, pri ktorých je ľahšie hovoriť, radiť, navrhovať niečo podľa našej skúsenosti, než počúvať, nechať iných, aby sa nás pýtali a nechať si vysvetliť to, čím žijete vy. Naozaj veľmi často sa kresťanské komunity uzatvárajú bez toho, aby si to uvedomili a nepočúvajú, čo vás trápi. Vieme, že chcete a očakávate, že „vás bude niekto sprevádzať, no nemá to byť nijaký neúprosný sudca, ani úzkostlivý a prehnane ochraňujúci rodič, ktorý spôsobuje iba závislosť, ale má to byť niekto, kto nemá obavy z vlastnej slabosti a vie ako nechať zažiariť poklad, ktorý si ako hlinená nádoba nesie vo svojom vnútri“ (porov. 2 Kor 4,7) (tamtiež, 142). Dnes vám tu chcem povedať, že ak plačete, chceme plakať s vami a sprevádzať vaše radosti naším aplauzom a úsmevom, pomáhať vám vo vašom živote nasledovania Pána. Vy, chlapci a dievčatá, mladí, vedzte toto: ak je kresťanská komunita skutočne kresťanská, nerobí prozelytizmus. Len počúva, prijíma, sprevádza a nechá kráčať, ale nenatíska sa.

Ježiš tiež lamentuje nad mestami, ktoré navštívil, a kde vykonal viacero zázrakov a ktorým venoval tie najväčšie prejavy nehy a blízkosti. Plače nad ich nedostatkom zmyslu uvedomiť si, že zmena, ktorú im prišiel ponúknuť bola naliehavá, nemohla počkať. Preto o nich nakoniec prehlasuje, že sú tvrdohlavejšie a zaslepenejšie než Sodoma (porov. Mt 11,20-24).

Keď sa my dospelí uzatvárame pred realitou, ktorá je už jasným faktom, poviete nám to priamo: „Nevidíte to?“ A niektorí odvážnejší sa neboja povedať: „Neuvedomujete si, že vás už nikto nepočúva, ani vám neverí?“ Naozaj sa potrebujeme obrátiť, uvedomiť si, že ak máme byť po vašom boku, musíme kompletne prehodnotiť mnohé situácie, ktoré sú v končenom dôsledku tými, čo vás odďaľujú.

Vieme – ako ste nám to povedali – že mnoho mladých ľudí sa nás na nič nepýta, lebo nás nepovažujú za takých, čo im môžu povedať niečo dôležité pre ich život. Je to smutné, keď sa jedna cirkev, jedna komunita správa tak, že mladí si povedia: „Títo mi nepovedia nič užitočné pre môj život.“ Iní si dokonca výslovne žiadajú, aby sme ich nechali na pokoji, lebo prítomnosť Cirkvi vnímajú ako niečo, čo ich unúva, ba ich až znervózňuje. A je to pravda, či nie?

Pohoršujú ich sexuálne a ekonomické škandály, ak nevidia ich jasné odsúdenie; neschopnosť adekvátne interpretovať život a cítenie mladých z dôvodu nedostatočnej prípravy; alebo jednoducho pasívna úloha, ktorú im pripisujeme (porov. Synoda o mládeži, Instrumentum laboris, 66). Toto boli iba niektoré z vašich požiadaviek. Chceme na ne odpovedať, chceme, ako vy sami hovoríte, byť „spoločenstvom, ktoré je transparentné, prijímajúce, čestné, príťažlivé, komunikatívne, prístupné, radostné a interaktívne“ (tamtiež, 67), čiže spoločenstvom bez strachu. Strachy nás uzatvárajú. Strachy nás tlačia byť prozelytistami. A bratstvo je niečo iné: otvorené srdce a bratské objatie.

Prv než sa dostaneme k evanjeliovému textu, ktorý sa vyníma v tomto chráme, Ježiš začína chváliť svojho Otca. Uvedomuje si totiž, že tí, čo pochopili podstatu jeho posolstva a jeho osoby, sú maličkí; tí, čo majú dušu jednoduchú a otvorenú. A keď vás vidím, ako ste sa tu zjednotili v speve, zjednocujem sa s Ježišovým hlasom a žasnem nad tým, ako vy, napriek nedostatku nášho svedectva, naďalej objavujete Ježiša v lone našich spoločenstiev. Lebo vieme, že tam, kde je Ježiš, tam je vždy obnova, tam je vždy príležitosť ku konverzii, príležitosť zanechať všetko to, čo nás oddeľuje od neho a od našich bratov. Kde je Ježiš, život má vždy chuť Ducha Svätého. Vy ste tu dnes sprítomnením tohto Ježišovho úžasu.

Takže áno, opäť môžeme povedať: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Povedzme to ale ako tí, čo sú presvedčení o tom, že poza naše limity a naše rozdelenia Ježiš zostáva naďalej motívom, prečo sme tu. Vieme, že niet väčšej úľavy ako keď Ježišovi dovolíme, aby niesol naše bremeno. Vieme tiež, že sú mnohí, čo ho nepoznajú a žijú v smútku a dezorientácii. Jedna vaša speváčka, asi tak pred desiatimi rokmi, v jednej zo svojich piesní spievala: „Láska je mŕtva, láska odišla, lásky tu viac niet“ (Kerli Kõiv, Láska je mŕtva).

Prosím vás, nie! Konajme, aby láska žila, a musíme sa o to pričiniť my všetci! Je mnoho tých, čo majú takúto skúsenosť: vidia, ako sa končí láska medzi ich rodičmi; vidia ako sa vytráca láska medzi len nedávno zosobášenými pármi; zažívajú vnútornú bolesť, keď nikoho netrápi, že musia emigrovať za prácou alebo keď sa tam na nich pozerajú nedôverčivo, pretože sú cudzincami. Mohlo by sa zdať, že láska je mŕtva, ako povedala Kerli Kõiv, ale vieme, že tomu tak nie je, a máme ešte čo povedať, máme čo ohlasovať, ale menej slovami a viac skutkami. Lebo vy ste generáciou obrazu, generáciou činu, skôr než špekulácie a teórie.

A toto sa Ježišovi páči; lebo on kráčal a konal dobro, a keď umieral, dal pred slovami radšej prednosť mocnému gestu kríža. Sme spojení vierou v Ježiša a on očakáva, že ho prinesieme všetkým mladým, ktorí stratili zmysel svojho života. A je tu riziko aj pre nás, veriacich, že stratíme zmysel života. A to sa stane, keď my veriaci sme nekoherentní. Prijmime spoločne tú novosť, ktorú Boh prináša do našich životov; novosť, ktorá nás pobáda vždy nanovo vykročiť, aby sme prišli tam, kde sa nachádzajú tí najviac zranení z ľudstva. Tam, kde ľudia poza vonkajškovosť povrchnosti a konformizmu pokračujú v hľadaní odpovede na otázku o zmysle svojho života. Nikdy však nepôjdeme sami: Boh ide stále s nami; on nemá strach, nebojí sa periférií, veď to on sám sa stal perifériou (porov. Flp 2,6-8; Jn 1,14). Ak máme odvahu vyjsť zo seba samých, z našich egoizmov, z našich uzavretých ideí a ísť na periférie, nájdeme ho tam už prítomného, lebo Ježiš je pred nami, keď ide o život našich bratov, ktorí trpia a sú vylúčení na okraj. Ježiš je už tam (porov. Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 135).

Chlapci a dievčatá, láska nie je mŕtva, volá a pozýva nás. Žiada len otvoriť si srdce. Prosme o apoštolskú silu prinášať Evanjelium druhým – ale ponúknuť ho, nie ho nanucovať – a nerobiť z nášho kresťanského života múzeum spomienok. Kresťanský život je životom, je budúcnosťou, je nádejou! Nie je to múzeum. Dovoľme Duchu Svätému, aby nám umožnil kontemplovať dejiny z perspektívy zmŕtvychvstalého Ježiša. Takto Cirkev, takto naše cirkvi budú schopné ísť ďalej, vítajúc Pánove prekvapenia (porov. tamtiež, 139), obnovujúc svoju mladosť, radosť a krásu – o ktorej hovoril Mirko – tej nevesty, ktorá ide v ústrety Pánovi. Pánove prekvapenia. Pán nás prekvapuje, pretože život nás prekvapuje stále. Poďme ďalej v ústrety týmto prekvapeniam.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-