Svätý Otec pri vigílii s talianskymi mladými: To ráno zmenilo dejiny

Drahí mladí, ďakujem vám za toto modlitbové stretnutie pred blížiacou sa biskupskou synodou.

Ďakujem vám aj za to, že tomuto stretnutiu predchádzala spleť mnohých ciest, po ktorých ste kráčali ako pútnici, spolu s vašimi biskupmi a kňazmi. Prešli ste cestami a chodníkmi Talianska uprostred pokladov kultúry a viery, ktoré vám vaši otcovia zanechali ako dedičstvo. Prešli ste miestami, kde ľudia žijú a pracujú, plné života a poznačené námahou tak v mestách ako na vidieku, i v zabudnutých predmestiach. Dúfam, že ste hlboko vdychovali radosti i ťažkosti, život a vieru talianskeho ľudu.

V úryvku evanjelia, ktorý sme si práve vypočuli (porov. Jn 20,1-8), nám Ján rozpráva o tom nepredstaviteľnom ráne, ktoré zmenilo navždy dejiny ľudstva. Predstavme si to ráno: za prvých lúčov vychádzajúceho slnka v ten deň po sobote Ježišov hrob uvádza všetkých do behu. Mária Magdaléna beží oznámiť učeníkom, Peter a Ján bežia smerom k hrobu... Všetci bežia, všetci cítia potrebu hýbať sa, je potrebné nestrácať čas, je treba sa ponáhľať... Ako to urobila Mária – pamätáte si? – hneď ako počala Ježiša, ponáhľala sa pomáhať Alžbete.

Máme veľa dôvodov k behu: často len preto, že treba spraviť veľa vecí a času nikdy nie je dosť. Občas zrýchlime, lebo nás zaujme niečo nové, pekné, zaujímavé. Inokedy naopak  bežíme, aby sme unikli pred nejakou hrozbou, pred nebezpečenstvom...

Ježišovi nasledovníci bežia, pretože dostali správu, že Ježišovo telo zmizlo z hrobu. Srdcia Márie Magdalény, Šimona Petra, Jána sú plné lásky a šialene bijú po odlúčení, ktoré sa zdalo byť definitívne. Možno sa v nich znova zažíha nádej, že opäť uvidia Pánovu tvár. Tak ako v ten prvý deň, keď im sľúbil: «Poďte a uvidíte» (Jn 1,39). Ten, kto beží najrýchlejšie je Ján, určite preto, že je najmladší, ale aj preto, že neprestal dúfať po tom, ako videl na vlastné oči zomrieť Ježiša na kríži. A tiež preto, že stál blízko Márie, Matky, a „nakazil sa“ jej vierou. Keď cítime, že nám ubúda viera alebo je vlažná, poďme k nej, k Márii, a ona nás naučí, porozumie nám, dá nám pocítiť vieru.

Od toho rána, milí mladí, dejiny nie sú viac tie isté. To ráno zmenilo dejiny. Tá chvíľa, ktorá sa zdala byť víťazstvom smrti, v skutočnosti sa ukázala byť chvíľou jej porážky. Ani ten ťažký kameň privalený pred hrob nemohol odolať. A od toho svitania v prvý deň po sobote sa na každom mieste, kde je život utláčaný, v každom priestore, kde prevláda násilie, vojna, núdza, tam kde je človek ponižovaný a pošliapavaný, na tom mieste sa môže znovu zažať nádej života.

Milí priatelia, dali ste sa na cestu a prišli ste na toto stretnutie. A teraz prežívam radosť, keď počujem ako vaše srdcia bijú láskou k Ježišovi, ako srdcia Márie Magdalény, Petra a Jána. A keďže ste mladí, ja, ako Peter som šťastný, že vás vidím bežať rýchlejšie, tak ako Ján, povzbudení impulzom vášho srdca, citlivého na hlas Ducha, ktorý oživuje vaše sny. Preto vám hovorím, neuspokojujte sa s opatrným krokom toho, kto sa zaradí na koniec radu. Neuspokojte sa s opatrným krokom toho, kto sa zaradí na koniec radu. Je potrebná odvaha riskovať skok smerom vpred, odvážny a smelý skok, aby ste tak ako Ježiš snívali a uskutočňovali Božie kráľovstvo, a zasadili sa za bratskejšie ľudstvo. Potrebujeme bratskosť: riskujte, choďte vpred!

Budem rád, keď vás uvidím bežať rýchlejšie než tí, čo sú v Cirkvi trochu pomalí a bojazliví, priťahovaných tou tak veľmi milovanou Tvárou, ktorú adorujeme vo svätej Eucharistii a rozpoznávame v tele trpiaceho brata. Nech vás Duch Svätý ženie v tomto behu dopredu. Cirkev potrebuje váš elán, vaše intuície, vašu vieru. Potrebujeme ich! A keď prídete tam, kam sme my ešte neprišli, majte trpezlivosť na nás počkať, ako Ján čakal Petra pred prázdnym hrobom.

Kráčajúc spoločne počas týchto dní, zakúsili ste, akú námahu stojí prijať brata alebo sestru, ktorí sú po mojom boku, ale tiež koľko radosti mi môže dať ich prítomnosť, ak ich prijmem do svojho života bez predsudkov a uzavretosti. A ešte jedna vec: kráčanie osamote nám dovolí zbaviť sa všetkého, budeme možno rýchlejší, ale kráčať spolu z nás robí ľud, Boží ľud. To Boží ľud nám dáva istotu, tú istotu spočívajúcu v príslušnosti k Božiemu ľudu. A s Božím ľudom sa cítiš isto, v príslušnosti k Božiemu ľudu máš identitu. Jedno africké príslovie hovorí: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choď spoločne s niekým“.

Evanjelium hovorí, že Peter vstúpil do hrobu ako prvý a uvidel plachty na zemi a šatku na tvár položenú na boku. Potom vošiel aj druhý učeník, ktorý – ako hovorí evanjelium – «videl a uveril» (v. 8). Táto dvojica slovies je veľmi dôležitá: vidieť a veriť. V celom Jánovom evanjeliu sa hovorí, že učeníci vidiac znamenia, ktoré konal Ježiš, uverili v neho. O aké znamenia ide? O vodu premenenú na víno na svadbe, o niektorých chorých, ktorí boli uzdravení, o slepého od narodenia, ktorý získal zrak. O veľký zástup nasýtený piatimi chlebmi a dvoma rybami. O zmŕtvychvstanie priateľa Lazára, mŕtveho už štyri dni. Vo všetkých týchto prípadoch Ježiš zjavuje neviditeľnú tvár Boha.

To, čo sa ukazuje v Ježišových znameniach nie je najvyššia božská dokonalosť, ale rozprávanie o ľudskej krehkosti, ktorá sa stretáva s milosťou, ktorá ju dvíha. –Vidíme zranenú ľudskosť, ktorá je uzdravená stretnutím s ním. Je tam padnutý muž, ktorý nachádza ruku, o ktorú sa môže oprieť. Je tu malomyseľnosť porazených, ktorí objavujú nádej na vykúpenie. A Ján, keď vstupuje do Ježišovho hrobu, nesie vo svojom pohľade a vo svojom srdci tie znamenia, ktoré Ježiš vykonal pohrúžením sa do drámy človeka, aby ho pozdvihol.

Ježiš Kristus, drahí mladí, nie je hrdina imúnny voči smrti, ale ten, ktorý ju premieňa darom svojho života. A tá precízne zložená plachta hovorí, že ju viac nepotrebuje: smrť nemá viac nad ním moc.

Milí mladí, je možné stretnúť Život na miestach, kde kraľuje smrť? Áno, dá sa to. Chcelo by sa nám odpovedať, že nie, že je lepšie sa držať zďaleka, ísť odtiaľ preč. A predsa, toto je revolučná novinka Evanjelia: prázdny Kristov hrob sa stáva posledným znamením, v ktorom zažiari definitívne víťazstvo Života. A teda nemajme strach! Nedržme si ďaleký odstup od miest utrpenia, porážky, smrti. Boh nám dal silu väčšiu než každá nespravodlivosť a slabosť v dejinách, väčšiu než náš hriech: Ježiš porazil smrť dajúc svoj život za nás. A posiela nás ohlasovať našim bratom, že on je Vzkriesený, je Pán, a daruje nám svojho Ducha, aby sme spolu s ním zasievali Božie kráľovstvo. To ráno veľkonočnej nedele zmenilo dejiny: majme odvahu!

Koľké hroby – takpovediac – očakávajú dnes našu návštevu! Koľkí zranení ľudia, aj mladí, zapečatili svoje utrpenie priložiac naň zvrchu kameň, ako sa hovorí. So silou Ducha a Ježišovho slova môžeme posunúť tieto balvany a nechať vstúpiť slnečné lúče do týchto tmavých zákutí.

Bola to pekná a náročná túra prísť do Ríma. Pomyslite, koľká námaha, ale koľká krása! Ale rovnako pekná a náročná bude púť naspäť do vašich domovov, do vašich miest a do vašich komunít. Prejdite ju s  dôverou a energiou Jána, „milovaného učeníka“. Áno, celé tajomstvo je v tom, byť a vedieť že som „milovaný“, „milovaná“ - ním, Ježišom. Pán nás miluje!

A každý z nás, keď sa vrátime domov, nesme si to v mysli a v srdci: Ježiš, Pán, ma miluje. Som milovaný. Som milovaná. Cíťme tú nehu, ktorou nás Ježiš miluje. Kráčajte s odvahou a s radosťou cestou domov, kráčajte vo vedomí, že Ježiš vás miluje. Takto, s touto láskou sa život stáva dobrým behom, bez úzkosti, bez strachu, toho slova, ktoré ničí. Bez úzkosti a bez strachu. Behom smerom k Ježišovi  a smerom k bratom, so srdcom plným lásky, viery a radosti. Choďte takto!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-