Príhovor pápeža Františka pri Anjel Pána v nedeľu 15. júla

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium (porov. Mk 6,7-13) hovorí o tom, ako Ježiš vysiela Dvanástich na misiu. Po tom, čo ich jedného po druhom povolal po mene, «aby boli s ním» (Mk 3,14), počúvali jeho slová a pozorovali jeho skutky uzdravenia, ich teraz opäť zvoláva, aby ich poslal po dvoch (porov. 6,7) do dedín, do ktorých sa chystal ísť. Je to istý spôsob „získavania praxe“ v tom, čo budú povolaní robiť po Pánovom zmŕtvychvstaní mocou Ducha Svätého.

Evanjeliová stať sa pristavuje pri štýle misijného ohlasovania, ktorý môžeme zhrnúť do dvoch bodov: misijné ohlasovanie má svoj ústredný bod; misijné ohlasovanie má tvár, svoju vonkajšiu podobu.

Misionársky učeník má predovšetkým ako svoj referenčný ústredný bod osobu Ježiša. Evanjeliový príbeh to naznačuje tým, že používa sériu slovies, ktorých podmetom je Ježiš – «zavolal», «začal ich posielať», «dal im moc», «prikázal», «povedal im» (v. 7.8.10) –, aby sa tak chodenie a konanie Dvanástich ukázalo ako šírené z jedného ústredného

 centra, ako založené na prítomnosti a konaní Ježiša v ich misijnej činnosti. Týmto sa chce povedať to, že apoštoli neohlasujú nič, čo by bolo ich, ani neukazujú svoje vlastné schopnosti, ale hovoria a konajú len ako tí, čo sú „vyslaní“, ako Ježišovi poslovia.

Táto evanjeliová epizóda sa týka i nás, a nielen kňazov, ale všetkých pokrstených, povolaných vydávať svedectvo o Kristovom Evanjeliu v rôznych oblastiach života. Aj pre nás sa toto misijné ohlasovanie stáva opravdivým len vtedy, keď vychádza zo svojho nemenného centra, ústredného bodu, ktorým je Ježiš. Nejde tu o iniciatívu veriacich jednotlivcov, či skupín a ani veľkých zhromaždení, ale o poslanie Cirkvi, ktorá je neodlučiteľne zjednotená so svojím Pánom. Žiaden kresťan neohlasuje Evanjelium „sám od seba“, ale iba ako ten, kto je poslaný Cirkvou, ktorá dostala tento mandát od samotného Krista. Práve krst nás robí misionármi. Pokrstený človek, ktorý necíti potrebu ohlasovať Evanjelium, ohlasovať Ježiša, nie je dobrým kresťanom.

Druhou charakteristikou misijného štýlu je, tak povediac, tvár, vonkajšia podoba, spočívajúca v chudobe prostriedkov. Výbava ohlasovateľa má zodpovedať kritériu striedmosti. Dvanásti apoštoli totiž dostali príkaz, «aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska» (v. 8). Učiteľ chce, aby boli slobodní a bezstarostní, bez protekcií a výhod, istí si iba láskou Ježiša, ktorý ich vysiela, a posilnení iba jeho slovom, ktoré idú ohlasovať. Palica a sandále sú príslušenstvom pútnikov, lebo takými majú byť ohlasovatelia Božieho kráľovstva, nie všemocnými manažérmi, nezosaditeľnými funkcionármi, či akýmisi divami na turné. Pomyslime napríklad na túto diecézu, ktorej som biskupom. Pomyslime na niektorých svätých z Rímskej diecézy ako boli: sv. Filip Neri, sv. Benedikt Jozef Labre, sv. Alexej, sv. Ľudovika Albertini, sv. Františka Rímska, sv. Gašpar Del Bufalo a mnohí iní. Neboli funkcionármi alebo podnikateľmi, ale pokornými pracovníkmi Božieho kráľovstva. Takáto bola ich „tvár“, ich „podoba“. K nej patrí aj spôsob, akým je posolstvo prijímané: môže sa totiž stať, že ohlasovatelia nebudú prijatí či vypočutí (porov. v. 11). Aj v tomto spočíva chudoba: skúsenosť neúspechu. Skúsenosť Ježiša, ktorý bol odmietnutý a ukrižovaný, predznamenáva osud jeho posla. Iba ak budeme zjednotení s ním, ktorý umrel a vstal z mŕtvych, podarí sa nám nabrať odvahu na evanjelizáciu.

Nech nám Panna Mária, prvá učeníčka a misionárka Božieho slova, pomáha prinášať do sveta posolstvo Evanjelia s pokornou a žiarivou radosťou, napriek akémukoľvek odmietnutiu, nepochopeniu, či útrapám.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) - mk, zk-