Príhovor pápeža Františka pri Anjel Pána v nedeľu 8. júla

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná evanjeliová stať (porov. Mk 6,1-6) predstavuje Ježiša ako sa vrátil do Nazareta a v sobotu začal vyučovať v synagóge. Odvtedy ako odišiel a začal kázať v okolitých mestečkách a dedinách, nevstúpil už viac do svojej vlasti. Teraz je späť. Preto sa ho teraz celá obec zišla počúvať ako jedného zo svojho ľudu, ktorého povesť múdreho učiteľa a mocného liečiteľa sa šírila Galileou i mimo nej. Avšak to, čo mohlo byť úspechom, sa zmenilo na zdrvujúce odmietnutie. Až do tej miery, že Ježiš nemohol – okrem niekoľkých uzdravení – vykonať nijaký zázrak (porov. v. 5).

Evanjelista Marek zachytáva dynamiku onoho dňa do detailu. Ľudia z Nazareta najskôr počúvajú a sú ohromení. Potom sa s údivom pýtajú: „Skade to má tento?“ - skade nabral túto múdrosť?  A nakoniec sa na ňom pohoršujú, keď ho identifikujú ako stolára, syna Márie, ktorého sami videli vyrastať (v. 2-3). Ježiš preto uzatvára svoju reč slovami, ktoré sa stali všeobecne známymi: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti“ (v. 4).

Pýtame sa: ako to, že Ježišovi krajania prešli od údivu k neviere? Porovnávajú Ježišov jednoduchý pôvod s jeho súčasnými schopnosťami: je to iba stolár, nemá nijaké školy, a predsa učí lepšie ako zákonníci a koná zázraky. Namiesto toho, aby sa otvorili realite, pohoršujú sa. Podľa obyvateľov Nazareta je Boh až príliš veľký na to, aby sa znížil k tomu, že by prehovoril skrze tak jednoduchého človeka!

Je to pohoršenie sa nad vtelením: nad veľkolepou udalosťou Boha, ktorý sa stáva telom, ktorý uvažuje ľudskou mysľou, pracuje a koná ľudskými rukami, miluje ľudským srdcom; nad Bohom, ktorý sa namáha, je a spí ako jeden z nás. Boží Syn prevracia na ruby každú schému ľudí: nie učeníci umývali Pánovi nohy, ale sám Pán umyl nohy učeníkom (porov. Jn 13,1-20). Toto je dôvod pohoršenia a neviery nielen v tej dobe, ale v každom čase, aj dnes.

Prevrátenie schém naruby, ako to urobil Ježiš, zaväzuje jeho učeníkov včerajška i dneška k previerke osobnej i komunitnej. Aj v našich časoch sa môže totiž stať, že v sebe budeme prechovávať predsudky, ktoré nám zabránia akceptovať realitu. Pán nás ale vyzýva, aby sme zaujali postoj pokorného počúvania a poslušného očakávania, lebo Božia milosť sa nám častokrát ukazuje prekvapivými spôsobmi, ktoré nie sú v zhode s našimi očakávaniami.

Spomeňme si spolu napríklad na Matku Terezu z Kalkaty. Jedna drobná sestrička, za ktorú by nikto nedal deravý groš, chodila po uliciach zbierať zomierajúcich, aby mohli mať dôstojnú smrť. Táto drobná sestrička svojou modlitbou a svojimi skutkami vykonala divy! Táto nepatrnosť jednej ženy spôsobila revolúciu charitatívnej činnosti Cirkvi. Je to príklad z našej súčasnosti.

Boh sa neprispôsobuje predsudkom ľudí. Musíme sa pousilovať

otvoriť si srdcia a myseľ, aby sme dokázali prijať Božiu realitu, ktorá nám prichádza v ústrety. Znamená to mať vieru: nedostatok viery je prekážkou Božej milosti. Mnoho pokrstených žije tak, akoby Kristus vôbec neexistoval: opakujú sa gestá a znaky viery, ale tým nekorešponduje reálne primknutie sa k osobe Ježiša a k jeho Evanjeliu. Každý kresťan – my všetci, každý jeden z nás – je povolaný prehlbovať túto svoju základnú príslušnosť, usilujúc sa svedčiť o nej dôsledným životom, ktorého vedúcou myšlienkou bude vždy láska.

Prosme Pána, aby na príhovor Panny Márie roztopil tvrdosť sŕdc a úzkoprsosť myslí, aby sme boli otvorení jeho milosti, jeho pravde a jeho misii dobra a milosrdenstva, ktorá je adresovaná všetkým bez výnimky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-