Beta verzia

Cerca

Vatican News
Pápež František ekumenická modlitba Pápež František počas príhovoru v rámci ekumenickej modlitby 

Príhovor pápeža Františka pri ekumenickej modlitbe v Ženeve

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej modlitbe v kaplnke Svetovej rady cirkví v Ženeve 21. júna 2018. Pred jeho príhovorom zaznel úryvok z Listu Galaťanom 5,13-16.22-26.

Drahí bratia a sestry,

vypočuli sme si slová apoštola Pavla Galaťanom, ktorí zažívali súženia a vnútorné zápasy. Vytvorili sa totiž medzi nimi skupiny, ktoré sa navzájom konfrontovali a obviňovali. Práve v tomto kontexte apoštol až dvakrát s odstupom niekoľkých veršov vyzýva „kráčať podľa Ducha“ [slov. preklad: „žiť duchovne“ - pozn. prekl.] (Gal 5,16.25).

Kráčanie. Človek je bytím na ceste. Počas celého života je pozvaný vydávať sa na cestu, neustále opúšťajúc miesto, kde sa nachádza: počnúc tým, že vychádza z lona matky až po prechody z jedného obdobia života k druhému; od momentu, keď zanecháva rodičovský dom až po moment, keď opustí túto pozemskú existenciu. Cesta je metaforou, ktorá odhaľuje zmysel ľudského života; života, ktorý sa neuspokojí sám so sebou, ale vždy hľadá niečo viac. Srdce nám hovorí, že máme ísť, dosiahnuť cieľ.

Avšak kráčať znamená disciplínu, je to námaha, človek potrebuje dennodennú trpezlivosť a ustavičný tréning. Treba sa zriecť mnohých ciest, aby si človek vybral tú, ktorá vedie k cieľu, a oživovať si pamäť, aby z nej nezblúdil. Cieľ a pamäť. Kráčať si vyžaduje pokoru vrátiť sa po vlastných stopách, keď je to nevyhnutné, a starostlivosť o spoločníkov na ceste, lebo len spoločne sa dobre kráča. Skrátka, kráčanie si vyžaduje neustále obrátenie seba samého. Práve preto sa toho mnohí vzdávajú, dávajú prednosť domácemu pohodliu, kde sa môžu pohodlne venovať svojim záležitostiam bez toho, že by sa vystavovali rizikám cestovania. Takto sa ale človek upína na prchavé istoty, ktoré mu nedajú ten pokoj a radosť, po ktorých túži srdce a ktoré sa dajú nájsť len vyjdením zo seba samých.

Videozáznam modlitbového stretnutia v Ženeve

Boh nás k tomu volá, už od počiatku. Už od Abraháma žiadal, aby zanechal svoju krajinu a vydal sa na cestu, vystrojený čisto dôverou v Boha (porov. Gn 12,1). Tak isto aj Mojžiš, Peter a Pavol, a všetci Pánovi priatelia, žili neustálym putovaním. No predovšetkým Ježiš nám v tom dal príklad. Pre nás opustil svoju božskú prirodzenosť (porov. Flp 2,6-7) a zostúpil, aby kráčal uprostred nás, on, ktorý je Život (porov. Jn 14,6). On, Pán a Učiteľ, sa stal pútnikom a hosťom uprostred nás. Keď sa navrátil k Otcovi, daroval nám svojho Ducha, aby sme aj my mali silu kráčať jeho smerom, aby sme konali to, čo žiada Pavol: kráčali podľa Ducha.

Podľa Ducha: ak je každý človek bytím na ceste, a ak uzavretím sa do seba popiera svoje povolanie, omnoho viac to platí o kresťanovi. Pretože, ako zdôrazňuje Pavol, život kresťana so sebou prináša nezlučiteľné alternatívy: na jednej strane kráčanie podľa Ducha, sledujúc trasu nastolenú krstom; na strane druhej „spĺňanie žiadostí tela“ (porov. Gal 5,16). Čo toto vyjadrenie znamená? Značí snažiť sa o sebarealizáciu cestou vlastnenia, logikou egoizmu, podľa ktorej sa človek usiluje zmocniť sa tu a teraz všetkého, čo sa mu pozdáva. Nenechá sa poddajne sprevádzať tam, kam ukazuje Boh, ale razí si svoj vlastný smer.

Máme pred očami následky tohto tragického postupu: vo svojej nenásytnosti po veciach človek stráca spred očí svojich spolupútnikov na ceste; a tak na cestách sveta vládne veľká ľahostajnosť. Hnaný vlastnými pudmi, človek sa stáva otrokom neviazaného konzumizmu. Takto sa Boží hlas umlčiava. Takto sa iní, najmä ak nie sú schopní kráčať po vlastných nohách - ako sú deti a starí ľudia -, stávajú príťažou, ktorej sa treba zbaviť. Takto už stvorenstvo nemá iný zmysel ako len napĺňať produkciu pre uspokojovanie potrieb.

Drahí bratia a sestry, dnes viac ako kedykoľvek sa nás tieto slová apoštola Pavla dotýkajú: kráčať podľa Ducha znamená odmietnuť svetáckosť. Znamená to zvoliť si logiku služby a napredovať v odpustení. Znamená to pohrúžiť sa do dejín Božím tempom: nie spupným krokom zneužívania, ale krokom v rytme „jediného slova: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (porov. v. 14). Cestu Ducha totiž vytyčujú míľniky, ktoré vymenúva apoštol Pavol: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (v. 22-23).

Sme spoločne pozvaní takto kráčať: táto cesta vedie cez neustále obrátenie, cez obnovu našej mentality, aby sa prispôsobila mentalite Ducha Svätého. V priebehu dejín často dochádzalo k rozdeleniu medzi kresťanmi preto, lebo do koreňov, do života spoločenstiev, prenikla mentalita svetáckosti: najskôr sa uspokojovali vlastné záujmy, až potom záujmy Ježiša Krista. V týchto situáciách nebolo ťažké pre nepriateľa Boha a človeka, aby nás rozdelil, lebo smer, ktorým sme sa uberali, bol podľa tela, a nie podľa Ducha.

Dokonca aj niektoré pokusy z minulosti urobiť koniec takýmto rozdeleniam nešťastne zlyhali, lebo boli v zásade inšpirované logikami svetskosti. Ale ekumenické hnutie, ku ktorému Ekumenická rada cirkví tak veľmi prispela, vzišlo z milosti Ducha Svätého (porov. II. vatik. koncil, Unitatis redintegratio, 1). Ekumenizmus nás uviedol do pohybu podľa Ježišovej vôle a bude môcť napredovať, ak kráčajúc pod vedením Ducha Svätého odmietne každú autoreferenciálnu zahľadenosť do seba.

Ale niekto by mohol namietať, že kráčať týmto spôsobom je prácou so stratou, lebo sa náležite nechránia záujmy vlastných komunít, častokrát pevne viazaných na etnickú príslušnosť alebo ustálenú orientáciu, či už s prevahou „konzervativizmu“ alebo „progresizmu“. Áno, voľba byť Ježišovými skôr než Apollovými či Kéfasovými (porov. 1 Kor 1,12), byť Kristovými skôr než „Židmi či Grékmi“ (porov. Gal 3,28), byť Pánovými skôr než pravicovými alebo ľavicovými, rozhodnúť sa v mene Evanjelia pre brata namiesto pre seba samého, toto sa častokrát zdá byť v očiach sveta ako pracovať so stratou.

Nemajme strach pracovať so stratou. Ekumenizmus je „jeden veľký stratový podnik“. Avšak ide o stratu evanjeliovú, v duchu cesty vyznačenej Ježišom: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24). Zachraňovať si svoje je kráčaním podľa tela; strácať sa nasledujúc Ježiša je kráčaním podľa Ducha. Len takto sa prináša ovocie v Pánovej vinici. Tak ako sám Ježiš učí, že nie tí, čo si zhromažďujú majetky prinášajú úrodu v Pánovej vinici, ale tí, ktorí slúžiac nasledujú logiku Boha, ktorý neprestajne obdarováva a dáva samého seba (porov. Mt 21,33-42). Je to logika Veľkej noci; jediná, ktorá prináša plody.

Keď sa pozrieme na našu cestu, môžeme sa vidieť v zrkadle niektorých situácií vtedajšej komunity Galaťanov: ako ťažko je uhášať nepriateľstvo a rozvíjať spoločenstvo; ako náročné je zanechať rozpory a vzájomné odmietania živené po stáročia! Ešte náročnejšie je odolávať zákernému pokušeniu: byť spolu s ostatnými, kráčať spoločne, ale s úmyslom uspokojiť si nejaký čiastkový záujem. Toto nie je logika apoštola, ale logika Judáša, ktorý kráčal spolu s Ježišom, ale pre vlastné záujmy. Odpoveď na naše neisté kroky bude vždy tá istá: kráčať podľa Ducha, očistiť si srdce od zla, voliť si so svätou neoblomnosťou cestu Evanjelia a odmietať skratky podľa sveta.

Po mnohých rokoch úsilia o ekumenizmus, v tomto sedemdesiatom roku Rady prosme Ducha Svätého, aby dodal rezkosť nášmu kroku. Tento sa totiž príliš ľahko zastavuje pred pretrvávajúcimi nezhodami; príliš často sa zablokuje ešte pred štartom, naštrbený pesimizmom. Veľké vzdialenosti nech nie sú výhovorkou, už teraz možno kráčať podľa Ducha: modliť sa, evanjelizovať, spoločne slúžiť, toto je možné a je to milé Bohu! Spoločne kráčať, spoločne sa modliť, spoločne pracovať: toto je našou zlatou cestou dnes.

Táto cesta má presný cieľ: jednotu. Opačná cesta, cesta rozdelenia, prináša vojny a skazu. Stačí sa začítať do dejín. Pán od nás žiada ustavične nastupovať cestu spoločenstva, ktorá vedie k mieru. Rozdelenie totiž „otvorene protirečí vôli Krista, a je aj pohoršením pre svet a poškodzuje ten najsvätejší cieľ: ohlasovať Evanjelium každému stvoreniu“ (Unitatis redintegratio,1). Pán od nás žiada jednotu. Svet, sužovaný mnohými rozdeleniami, ktoré zasahujú najmä tých najslabších, volá po jednote.

Drahí bratia a sestry, bolo mojím želaním sem prísť ako pútnik hľadajúci jednotu a mier. Ďakujem Bohu, lebo tu som vás našiel ako bratov a sestry, ktorí už kráčajú. Spoločne kráčať nie je pre nás kresťanov nejakou stratégiou na presadenie vlastnej dôležitosti, ale je to aktom poslušnosti voči Pánovi a lásky voči svetu. Poslušnosť Bohu a láska k svetu, pravá láska, ktorá zachraňuje. Vyprosujme si od Pána, aby sme s väčšou rezkosťou spoločne kráčali po cestách Ducha. Nech kríž usmerňuje túto cestu, lebo tam, v Ježišovi, sú už zbúrané múry rozdelenia a porazené je akákoľvek nepriateľstvo (porov. Ef 2,14): tam chápeme, že napriek našim slabostiam nás nič neodlúči od jeho lásky (porov. Rim 8,35-39).

Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-

21 júna 2018, 11:42