Príhovor (2) pápeža Františka pri ekumenickom stretnutí v Ženeve

Drahí bratia a sestry,

teší ma, že sa s vami stretávam a ďakujem vám za vaše láskavé prijatie. Zvlášť ďakujem generálnemu sekretárovi reverendovi Olavovi Fykse Tveitovi a moderátorke pani Agnes Abuomovej za ich slová a za ich pozvanie pri príležitosti 70. výročia založenia Svetovej rady cirkví.

V biblickej reči sedemdesiat rokov evokuje naplnený čas, znak božieho požehnania. Ale sedemdesiat je tiež číslo, ktoré v mysli oživuje dve známe evanjeliové časti. V prvej z nich nám Pán prikazuje odpúšťať nie sedemkrát, ale «sedemdesiatsedem ráz» (Mt 18, 22) [dosl. „sedemdesiat ráz sedem“]. Číslo samozrejme neukazuje na kvantitatívny termín, ale otvára dokorán meradlo nesmiernej lásky, schopnej odpúšťať bez hraníc. Práve táto láska je to, čo nám po storočiach sporov dovoľuje byť spolu, ako zmierení bratia a sestry, vďační Bohu, nášmu Otcovi.

Ak sme tu, tak je to tiež vďaka tým, ktorí nás v tomto kráčaní predišli, voliac si cestu odpustenia a vkladajúc sa do odpovede na Pánovu vôľu, «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Pobádaní naliehavým Ježišovi prianím, nenechali sa zabrzdiť spletitými uzlami kontroverzií, ale našli odvahu hľadieť ďalej a veriť v jednotu, prekonávajúc bariéry podozrievania a strachu. Je pravda, čo tvrdí staroveký cirkevný učiteľ: «Ak skutočne dokáže láska zničiť strach a ten sa premení v lásku, tak sa odhalí, že to čo zachraňuje je skutočne jednota» Svätý Gregor Nysský, 15. homília na Pieseň piesní).

Sme tými, čo požívajú úžitok viery, lásky a nádeje mnohých, ktorí silou Evanjelia mali odvahu obrátiť smer dejín, tých dejín, ktoré nás priviedli k nedôvere jedných voči druhým a k vzájomnému odcudzeniu v duchu diabolskej špirály nepretržitých štiepení. Vďaka Duchu Svätému, inšpirátorovi a vodcovi ekumenizmu, tento smer sa zmenil a bola nezmazateľne vytýčená cesta, ktorá je rovnako nová ako aj stará: cesta zmiereného spoločenstva, smerom k viditeľnému prejavu toho bratstva, ktoré už spája veriacich.

Číslo sedemdesiat ponúka i druhý evanjeliový podnet. Poukazuje na tých učeníkov, ktorých počas verejnej služby Ježiš vyslal do misie (por. Lk 10,1) a ktorých si ctí kresťanský Východ. Počet týchto nasledovníkov poukazuje na vtedy známe národy, vymenované na začiatku Písma (por. Gn 10). Čo nám to napovedá? Že misia sa obracia na všetky národy a že každý učeník, aby ním naozaj bol, musí sa stať apoštolom, misionárom. Svetová rada cirkví vznikla ako nástroj toho ekumenického hnutia vyvolaného silnou misijnou výzvou: ako môžu kresťania evanjelizovať, ak sú medzi sebou rozdelení? Táto naliehavá otázka určuje ešte stále našu cestu a interpretuje Pánovu modlitbu za jednotu, «aby svet uveril» (Jn 17,21).

Dovoľte mi, drahí bratia a sestry, aby som vám okrem vyjadrenia srdečnej vďačnosti za snahu, ktorú venujete jednote, vyjavil aj jednu obavu. Táto vychádza z pocitu, že ekumenizmus a misia už nie sú viac tak úzko späté ako na začiatku. A predsa misijné poslanie, ktoré je viac než diakonia a podpora ľudského rozvoja, nemôže byť zabudnuté nie vyprázdnené. Ide o našu identitu. Ohlasovanie Evanjelia až po kraj zeme je bytostne vlastné nám kresťanom. Zaiste, spôsob akým sa misia vykonáva sa líši v závislosti od času a miesta; a zoči-voči žiaľ opakujúcemu sa pokušeniu presadiť sa pomocou svetskej logiky stojí za to pripomenúť, že Kristova cirkev rastie vďaka príťažlivosti.

Ale v čom pozostáva táto sila príťažlivosti? Samozrejme, že nie v našich ideách, stratégiách alebo programoch: v Ježiša Krista človek uverí nie vďaka nazbieraným súhlasným stanoviskám; a Boží ľud nie je možné zredukovať na úroveň mimovládnej organizácie. Nie, tá sila príťažlivosti spočíva všetka v tom vznešenom dare, ktorý si podmanil apoštola Pavla: «Poznať [Krista], moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení» (Flp 3,10). Týmto jediným sa môžeme chváliť: «poznaním Božej slávy v tvári Ježiša Krista» (2 Kor 4,6), ktoré sme dostali ako dar oživujúceho Ducha. Toto je ten poklad, ktorý my, krehké hlinené nádoby (por. v. 7), musíme ponúknuť tomuto nášmu milovanému a sužovanému svetu. Nebudeme verní zverenej misii, ak zredukujeme tento poklad na čisto imanentný humanizmus, prispôsobiteľný momentálnej móde. A budeme zlými správcami, ak by sme ho chceli len chrániť, skryjúc ho do zeme zo strachu, že budeme provokovaní výzvami sveta (por. Mt 25,25).

To, čo skutočne potrebujeme je nový evanjelizačný elán. Sme povolaní byť ľudom, ktorý prežíva radosť Evanjelia a delí sa s ňou, ktorý chváli Pána a slúži bratom, s duchom horiacim túžbou odkryť horizonty neslýchanej dobroty a krásy tým, ktorí ešte nemali to dobrodenie skutočne poznať Ježiša. Som presvedčený, že ak sa zväčší misionársky zápal, zväčší sa aj jednota medzi nami. Tak ako v prvopočiatkoch ohlasovanie znamenalo jar Cirkvi, tak evanjelizácia bude znamenať rozkvet novej ekumenickej jari. Tak ako v začiatkoch, spojme sa v spoločenstve okolo Majstra, nie bez pocitu hanby za naše neprestajné váhania a povedzme mu s Petrom: «Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života» (Jn 6,68).

Drahí bratia a sestry, túžil som sa osobne zúčastniť na oslavách tohto výročia Rady aj pre to, aby som zdôraznil nasadenie Katolíckej cirkvi v ekumenickej otázke a aby som posmelil spoluprácu s členskými cirkvami a s ekumenickými partnermi. V tomto ohľade by som sa chcel aj ja trochu pristaviť pri motte vybranom pre tento deň: Spoločne kráčať, modliť sa a pracovať.

Kráčať: áno, avšak kam? Na základe toho, čo bolo povedané by som navrhol dvojitý pohyb – vchádzanie a vychádzanie. Vchádzanie, aby sme neustále smerovali do centra, aby sme sa uznali za ratolesti vštepené do jediného viniča, ktorým je Ježiš (porov. Jn 15,1-8). Nebudeme prinášať ovocie bez toho, aby sme si vzájomne pomohli zotrvávať zjednotení s ním. Vychádzanie – smerom k mnohorakým existenciálnym perifériám dneška, aby sme spoločne niesli uzdravujúcu milosť evanjelia trpiacemu ľudstvu. Mohli by sme si klásť otázku, či kráčame skutočne, alebo len slovami, či bratov predkladáme Pánovi a nosíme ich naozaj v srdci, alebo sú vzdialení od našich skutočných záujmov. Mohli by sme si tiež položiť otázku, či je naše kráčanie vracaním sa po vlastných stopách, alebo je rozhodným kráčaním smerom k svetu, aby sme tam priniesli Pána.

Modliť sa: aj v modlitbe, tak ako pri kráčaní, nemôžeme napredovať osamote, pretože Božia milosť, skôr než by pristrihovala na mieru jednotlivca, harmonicky sa šíri medzi veriacimi, ktorí sa milujú. Keď hovoríme „Otče náš“ v našom vnútri rezonuje naše synovstvo, ale aj to, že sme bratmi. Modlitba je kyslíkom ekumenizmu. Bez modlitby sa jednota spoločenstva stáva pridusenou a nenapreduje, pretože zamedzujeme vanutiu Ducha, aby ju hnal vpred. Položme si otázku: koľko sa modlíme za seba navzájom? Pán sa modlil, aby sme boli jedno – napodobňujeme ho v tom?

Spoločne pracovať. Tu by som chcel zdôrazniť, že Katolícka cirkev uznáva osobitnú dôležitosť práce, ktorú vykonáva Komisia „Viera a Konštitúcia“ a túži k nej naďalej prispievať prostredníctvom vysoko kvalifikovaných teológov. Bádanie tejto komisie po spoločnej vízii Cirkvi a jej práca ohľadom rozlišovania v morálnych a etických otázkach sa dotýkajú neuralgických bodov výzvy ekumenizmu. Rovnako aj aktívna účasť v Komisii pre misiu a evanjelizáciu, spolupráca s Úradom pre medzináboženský dialóg a spoluprácu – naposledy na dôležitú tému výchovy k pokoju, spoločná príprava textov pre Týždeň modlitby za jednotu kresťanov a rozličné iné formy súčinnosti, sú podstatnými prvkami solídnej a osvedčenej spolupráce.

Okrem toho, oceňujem nezastupiteľnú úlohu Ekumenického inštitútu Bossey pri ekumenickej formácii mladých generácií zodpovedných osôb pre pastoračnú a akademickú oblasť z mnohých kresťanských vyznaní celého sveta. Katolícka cirkev už po mnoho rokov spolupracuje na tomto vzdelávacom diele skrze prítomnosť katolíckeho profesora na fakulte; a každý rok mám potešenie pozdraviť skupinu študentov pri ich študijnej návšteve Ríma. Ako dobré znamenie „ekumenickej súhry“ by som chcel spomenúť aj rozširujúcu sa podporu myšlienky Dňa modlitby za starostlivosť o stvorenstvo.

Okrem toho, typicky cirkevná práca má dobre definované synonymum: diakoniu. To je cesta, po ktorej treba nasledovať Majstra, ktorý «neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil» (Mk 10,45). Rozmanitá a intenzívna služba členských cirkví Rady nachádza typické vyjadrenie v Púti spravodlivosti a pokoja. Testom hodnovernosti Evanjelia je to, akým spôsobom kresťania odpovedajú na výkrik tých, ktorí sú vo všetkých kútoch sveta nespravodlivo obeťami tragického nárastu vylúčenia, ktoré plodiac chudobu živí konflikty. Slabí sú vždy najviac vytláčanými na okraj, sú bez chleba, práce a budúcnosti, zatiaľ čo bohatí vždy menej a sú čoraz bohatší. Dotýka sa nás plač tých, čo trpia a spolucítime s nimi, pretože «programom kresťana je srdce, ktoré vidí» (Benedikt XVI., Deus caritas est, 31). Všímajme si, čo konkrétne je možné urobiť, namiesto toho, aby sme sa nechali odradiť tým, čo možné nie je. Hľaďme aj na mnohých našich bratov a sestry, ktorí v rozličných častiach sveta, osobitne na Blízkom východe, trpia, pretože sú kresťanmi. Buďme im nablízku. A pamätajme, že našu cestu ekumenizmu predchádza a sprevádza ekumenizmus, ktorý sa už uskutočnil – ekumenizmus krvi, ktorý nás vyzýva ísť vpred.

Povzbudzujme sa navzájom k prekonávaniu pokušenia absolutizovať určité kultúrne paradigmy a nechať sa pohltiť partikulárnymi záujmami. Pomáhajme ľuďom dobrej vôle venovať väčší priestor situáciám a udalostiam týkajúcim sa veľkej časti ľudstva, ktoré však zaberajú príliš okrajové miesto vo svetovej informovanosti. Nemôžeme sa o to nezaujímať, a je znepokojujúce, keď niektorí kresťania prejavujú ľahostajnosť voči tomu, kto trpí. Ešte smutnejšie je však presvedčenie tých, ktorí považujú vlastné výhody za jasné znamenia Božej náklonnosti, a nie naopak za povolanie zodpovedne slúžiť ľudskej rodine a chrániť stvorenstvo. Na lásku k blížnemu, ku každému blížnemu, sa nás bude pýtať (porov. Mt 25,31-46) Pán, Dobrý Samaritán ľudstva (porov. Lk 10,29-37). Položme si teda otázku: čo môžeme urobiť spoločne? Ak je možná nejaká služba, prečo ju spoločne nenaplánovať a neuskutočniť, začínajúc tak zakusovať intenzívnejšie bratstvo pri konaní konkrétnych skutkov lásky?

Drahí bratia a sestry, opätovne vám vyjadrujem moje srdečné poďakovanie. Pomáhajme si spoločne kráčať, modliť sa a pracovať, aby s Božou pomocou jednota napredovala a aby svet uveril. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, ab, jb-