Príhovor pápeža Františka pri konzistóriu kardinálov

«Boli na ceste a vystupovali do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi» (Mk 10,32).

Úvod tejto Markovej paradigmatickej state nám pomáha neustále vidieť, ako sa Pán ujíma svojho ľudu pedagogickým prístupom, ktorý nemá páru. Na ceste smerom k Jeruzalemu Ježiš neváha ísť pred svojimi učeníkmi (predchádzať ich – primerear).

Jeruzalem predstavuje okamihy veľkého odhodlania a rozhodnutí. Všetci vieme, že v živote dôležité a rozhodujúce momenty dávajú prehovoriť srdcu a ukazujú úmysly i napätia, ktoré v ňom sídlia. Tieto životné križovatky nás oslovujú a dávajú vynoriť sa otázkam a túžbam, ktoré nie sú v ľudskom srdci vždy transparentné.

To je to, čo s veľkou jednoduchosťou a realizmom odhaľuje úryvok evanjelia, ktorý sme si práve vypočuli. Tvárou v tvár tretiemu a najtvrdšiemu ohláseniu utrpenia sa evanjelista nebojí odhaliť určité tajomstvá srdca učeníkov. Túžba po prvých miestach, žiarlivosť, závisť, intrigy, prispôsobovania a dohody, logika, ktorá nielen podrýva a nahlodáva vzťahy z vnútra, ale zároveň ich uzatvára a zamotáva do zbytočných a jalových diskusií.

Ježiš sa však nezastavuje pri tomto, ale ide vpred, predchádza (primerea) ich a dôrazne im hovorí: «Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom» (Mk 10,43). S týmto postojom sa Pán pokúša nanovo skoncentrovať pohľad a srdce svojich učeníkov, nedovoliac aby si neplodné a sebavzťažné

diskusie našli priestor vo vnútri komunity. Čo osoží získať celý svet, ak je človek nahlodaný vo vnútri? Čo osoží získať celý svet, ak sa život zamotáva do dusivých intríg, ktoré zatvrdzujú a robia neplodným srdce i poslanie? V tejto situácii, ako niekto poznamenal, by sa dali vopred vytušiť palácové intrigy, a to aj v cirkevných kúriách.

«Medzi vami to tak nebude», to je Pánova odpoveď, ktorá je v prvom rade pozvaním a stávkou na záchranu toho najlepšieho, čo je v učeníkoch, aby sa tak nenechali zničiť a uväzniť svetskou logikou, ktorá odvádza pohľad od toho čo je dôležité. «Medzi vami to tak nebude» - to je hlas Pána, ktorý chráni komunitu pred tým, aby sa pozerala príliš na seba, namiesto toho, aby obrátila pohľad, zdroje, očakávania a srdce na to, na čom záleží: na poslanie.

A tak nás Ježiš učí, že obrátenie, premena srdca a reforma Cirkvi majú a vždy budú mať misionársky charakter, pretože predpokladajú zanechať sledovanie a bránenie si vlastných záujmov, aby sa sledovali a obhajovali záujmy Otca. Obrátenie z našich hriechov, z nášho egoizmu nie je a nikdy nebude cieľom samým osebe, ale cieľom je v prvom rade rast vo vernosti a ochote, aby sme sa stotožnili s poslaním. A to tak, že v hodine pravdy, zvlášť v ťažkých chvíľach našich bratov, budeme ochotní a pripravení sprevádzať a prijať všetkých, každého jedného, a nezmeníme sa na dokonalé nárazníky, či už pre obmedzenosť pohľadov, alebo ešte horšie, preto, lebo začneme diskutovať a rozmýšľať, kto je medzi nami dôležitejší.

Keď zabudneme na poslanie, keď stratíme zo zreteľa konkrétnu tvár našich bratov, náš život sa uzavrie v hľadaní vlastných záujmov a vlastných istôt. A tak začína rásť roztrpčenie, smútok a nechuť. Kúsok po kúsku je menej miesta pre iných, pre cirkevnú komunitu, pre chudobných, pre načúvanie Pánovmu hlasu. Tak sa stráca radosť a srdce skončí vyprahnutím (porov. Evangelii gaudium, 2).

«Medzi vami to tak nebude – hovorí nám Pán - [...] A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.» (Mk 10,43.44). To je to blahoslavenstvo a ten „magnifikat“, ktoré sme pozvaní každý deň zaintonovať. Je to pozvanie, ktoré nám robí Pán, aby sme nezabudli, že autorita Cirkvi rastie s touto schopnosťou podporovať dôstojnosť druhého, pomazať druhého olejom, aby sa mu uzdravili rany a jeho mnohokrát poranená nádej. Znamená to uvedomovať si, že sme tu, pretože sme poslaní «hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok» (porov. Lk 4, 18-19).

Drahí bratia kardináli a novopečení kardináli! Zatiaľ čo sme na ceste k Jeruzalemu, Pán kráča pred nami, aby nám ešte raz pripomenul, že jediná dôveryhodná autorita je tá, ktorá sa rodí zo sklonenia sa k nohám druhých, aby sme slúžili Kristovi. Autorita pochádzajúca z toho, že nezabúdame, že Ježiš predtým ako sklonil hlavu na kríži nemal strach skloniť sa pred učeníkmi a umyť im nohy.

To je najväčšia česť, ktorú môžeme dostať, najvyššie ocenenie, aké nám môže byť udelené: slúžiť Kristovi vo vernom Božom ľude, v hladnom, v zabudnutom, vo väzňovi, v chorom, v drogovo závislom, v opustenom, v konkrétnych ľuďoch s ich príbehmi a nádejami, s ich očakávaniami a sklamaniami, s ich utrpeniami a ranami. Len takto autorita pastiera bude mať chuť Evanjelia a nebude «ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal» (1 Kor 13,1). Nikto z nás sa nesmie cítiť „nadradený“ inému. Nikto z nás nesmie pozerať na iných zhora nadol. Takto smieme pozrieť na človeka jedine vtedy, keď mu pomáhame vstať.

Chcel by som si spolu s vami pripomenúť jednu časť duchovného testamentu sv. Jána XXIII., ktorý už v pokročilom veku mohol povedať: «Narodený ako chudobný, ale čestným a pokorným rodičom, som osobitne rád, že môžem zomrieť chudobný, keď som rozdelil podľa rôznych potrieb a okolností môj jednoduchý a skromný život v službe chudobným a svätej Cirkvi, ktorá ma živila tým, čo mi prešlo cez ruky – napokon v dosť obmedzenej miere – počas rokov môjho kňazstva a biskupstva. Zdanie pohodlia, zahaľujúceho neraz ukryté tŕne bolestivej chudoby, mi bránili dávať vždy tak štedro, ako by som chcel. Ďakujem Bohu za túto milosť chudoby, ku ktorej som sa zaviazal sľubom v mojej mladosti, chudoby ducha, ako Kňaz podľa Najsvätejšieho Srdca, i reálnej chudoby; a to ma držalo, aby som nikdy nič nepýtal, ani posty, ani peniaze, ani výhody, nikdy, ani pre mňa, ani pre mojich príbuzných alebo priateľov» (29. júna 1954).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-