Beta verzia

Cerca

Vatican News
Pápež František si uctieva Evanjeliár pred prednesením homílie Pápež František si uctieva Evanjeliár pred prednesením homílie  (Vatican Media)

Homília pápeža Františka na Slávnosť sv. Petra a Pavla

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pri svätej omši zo slávnosti sv. Petra a Pavla, ktorú celebroval na Námesti sv. Petra v piatok 29. júna 2018 o 9.30 spolu s členmi kardinálskeho zboru, novými arcibiskupmi metropolitmi a za prítomnosti ekumenickej delegácie z Konštantínopolu. Pri omši zazneli liturgické čítania: Sk 12,1-11; 2 Tim 4,6-8.17-18; Mt 16,13-19.

Prednesené čítania nám umožňujú vstúpiť do kontaktu s apoštolskou tradíciou, tou, ktorá „nie je odovzdávaním vecí alebo slov, zbierkou mŕtvych vecí. Tradícia je živý prúd, ktorý spája s počiatkami, živý prúd, v ktorom sú počiatky stále prítomné“ (Benedikt XVI., Katechéza, 26. apríla 2006). Tieto čítania nám ponúkajú kľúče od Božieho kráľovstva (porov. Mt 16,19). Odveká a vždy nová tradícia oživuje a osviežuje radosť evanjelia a umožňuje nám tak vyznávať našimi perami a naším srdcom: „«Ježiš Kristus je Pán», na slávu Boha Otca“ (Flp 2,11).

Celé evanjelium chce dať odpoveď na otázku, ktorú nosil v srdci izraelský ľud a ktorá aj dnes neprestáva napĺňať toľké tváre, smädné po živote: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3). Je to otázka, ktorej sa Ježiš chopí a kladie ju svojim učeníkom: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16, 15).

Peter sa ujíma slova a pripisuje Ježišovi najvyšší titul, ktorým ho mohol nazvať: „Ty si Mesiáš“ (porov. 16,16), teda Boží pomazaný a posvätený. Vždy sa mi páči, že to bol Otec, ktorý vnukol túto odpoveď Petrovi, ktorý videl, ako Ježiš „pomazával“ svoj ľud. Ježiš, ten Pomazaný, ktorý kráčal od dedinky k dedinke s jedinou túžbou zachrániť a pozdvihnúť každého, kto bol považovaný za strateného: „pomazáva“ mŕtveho (porov. Mk 5,41-42; Lk 7,14-15), pomazáva chorého (porov. Mk 6,13; Jak 5,14), pomazáva rany (porov. Lk 10,34), pomazáva kajúcnika (porov. Mt 6,17). Pomazáva nádejou (porov. Lk 7,38.46; Jn 11,2; 12,3).

Po takomto pomazaní sa každý hriešnik, každý skrachovaný, chorý či pohan – tam, kde sa nachádzal –

mohol cítiť milovaným členom Božej rodiny. Svojimi gestami mu Ježiš hovoril osobným spôsobom: ty mi patríš, si môj. Spolu s Petrom aj my môžeme vyznávať našimi perami a naším srdcom nielen to, čo sme počuli, ale aj konkrétnu skúsenosť nášho života: boli sme vzkriesení, uzdravení, obnovení, naplnení nádejou Ducha Svätého. Každé jarmo otroctva bolo zničené vďaka jeho pomazaniu (porov. Iz 10,27). Nepatrí sa nám strácať radosť a zabúdať na to, že sme boli vyslobodení, tú radosť, ktorá nás vedie k vyznaniu: „Ty si Syn živého Boha“ (porov. Mt 16,16).

A je zaujímavé všimnúť si, čo pokračuje v tomto evanjeliovom úryvku, v ktorom Peter vyznal svoju vieru: „Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16,21). Boží Pomazaný privádza Otcovu lásku a milosrdenstvo až do krajných dôsledkov. Táto milosrdná láska si vyžaduje ísť do všetkých životných okolností, aby dosiahla všetkých, aj keď by to stálo „dobré meno“, pohodlie, postavenie... mučeníctvo.

Na toto tak nečakané oznámenie Peter odpovedá: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16,22) a okamžite sa stáva na Ježišovej ceste kameňom úrazu a hoci v presvedčení, že bráni Božie práva, bez toho, že by si to uvedomil, mení sa na jeho nepriateľa (Ježiš ho nazýva „Satanom“). Uvažovať nad Petrovým životom a jeho vyznaním znamená aj učiť sa poznať pokušenia, ktoré sprevádzajú život učeníka. Podobne ako Peter, budeme aj ako Cirkev vždy pokúšaní tými „našepkávaniami“ Zlého, ktoré budú kameňom úrazu pre poslanie. A hovorím o „našepkávaniach“, pretože diabol zvádza vždy v skrytosti, aby sa neodhalil jeho zámer, „správa sa ako falošník a chce zostať skrytý, aby nebol odhalený“ (Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, 326).

Naopak, mať účasť na Kristovom pomazaní znamená mať účasť na jeho sláve, ktorou je jeho kríž: Otče, osláv svojho Syna... „Otče, osláv svoje meno“ (Jn 12,28). Sláva a kríž idú v Ježišovi Kristovi pospolu a nemožno ich odlúčiť; lebo keď opúšťame kríž, hoci by sme aj vstupovali do oslňujúceho svetla slávy, oklameme sa, lebo to nebude Božia sláva, ale výsmech zo strany jeho protivníka.

Nezriedka cítime pokušenie byť kresťanmi udržiavajúc si opatrnú vzdialenosť od Kristových rán. Ježiš sa dotýka. Ježiš sa dotýka ľudskej biedy, pozývajúc nás byť s ním a dotknúť sa trpiaceho tela iných. Vyznať vieru našimi ústami a naším srdcom si vyžaduje – tak ako sa to žiadalo od Petra – rozpoznať „našepkávania“ Zlého. Naučiť sa rozlišovať a objaviť tie „maskovania“, osobné aj komunitné, ktoré nás držia v odstupe od živej ľudskej drámy; ktoré nám bránia prísť do kontaktu s konkrétnym životom druhých a v konečnom dôsledku nám bránia poznať prevratnú silu Božej nežnosti (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 270)

Ježiš tým, že neoddeľuje slávu od kríža, chce svojich učeníkov, svoju Cirkev, vykúpiť z prázdnych triumfalizmov: prázdnych na lásku, prázdnych na službu, prázdnych na spolucítenie, prázdnych na ľud. Chce ju vykúpiť z bezbrehej predstavivosti, ktorá nevie zapustiť korene v živote veriaceho ľudu, alebo, čo je ešte horšie, nazdáva sa, že služba Pánovi od nej žiada strániť sa prašných ciest dejín. Hľadieť na Krista a nasledovať ho si vyžaduje dovoliť, aby sa srdce otvorilo Otcovi a všetkým tým, s ktorými on sám sa chcel identifikovať (porov. sv. Ján Pavol II., Apoštolský list Novo millennio ineunte, 49) a to v istote poznania, že neopúšťa svoj ľud.

Drahí bratia, v miliónoch tvárí aj naďalej prebýva otázka: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3). Vyznajme našimi ústami a naším srdcom: Ježiš Kristus je Pán (porov. Flp 2,11). Toto je náš cantus firmus, nosná melódia, ktorú sme každý deň pozvaní spievať. S jednoduchosťou, istotou a radosťou poznania, že „Cirkev nežiari svojím vlastným svetlom, ale Kristovým. Čerpá svoju nádheru zo Slnka spravodlivosti, a tak môže povedať: «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus» (Gal 2,20)“ (Sv. Ambróz, Hexaemeron IV,8,32).

(Preklad: Slovenská redakcia VR v spolupráci s Televíziou LUX)

-mg, ab, jb-

29 júna 2018, 15:41