Spisy Benedikta XVI. o viere a politike s úvodom pápeža Františka

Verejnosti bude kniha predstavená 11. mája v Ríme za prítomnosti  arcibiskupa Georga Gänsweina, prefekta Pápežského domu a osobitného sekretára emeritného pápeža, predsedkyne talianskeho Senátu Marie Elisabetty Alberti Casellatiovej, predsedu Európskeho parlamentu Antonia Tajaniho a iných.

Zuzana Klimanová - Vatikán

Tieto texty Benedikta XVI. nám podľa slov pápeža Františka  „môžu pomôcť ... chápať našu prítomnosť a nachádzať solídnu orientáciu pre budúcnosť, ale môžu byť aj pravým a skutočným zdrojom inšpirácie pre politickú činnosť, ktorá, stavajúc rodinu, solidaritu a rovnosť do centra svojej pozornosti a svojho plánovania, bude skutočne hľadieť do budúcnosti s prezieravosťou.“

„Štát nie je totalitou. Toto odľahčuje bremeno politika a otvára mu cestu k racionálnej politike.“

Téma „vzťahu medzi vierou a politikou“ bola vždy v centre pozornosti Josepha Ratzingera, „jeho priama skúsenosť s nacistickým totalitarizmom“ ho už od mladosti viedla k „úvahám nad hranicami poslušnosti voči štátu v prospech slobody poslušnosti voči Bohu“, píše pápež František. Cituje k tomu slová Benedikta XVI.:

„Štát nie je totalitou ľudskej existencie a nezahŕňa celú ľudskú nádej. Človek a jeho nádej presahujú skutočnosť štátu a sféru politickej činnosti. ... Štát nie je totalitou. Toto odľahčuje bremeno politika a otvára mu cestu k racionálnej politike. Rímsky štát bol falošný a protikresťanský práve preto, že chcel byť „totum“ ľudských možností a nádejí. Takto si nárokuje niečo, čo nesmie; takto falšuje a ochudobňuje človeka. So svojím totalitným klamstvom sa stáva démonickým a tyranským“.

Joseph Ratzinger po boku sv. Jána Pavla II. „navrhuje kresťanskú víziu ľudských práv, ktorá je na teoretickej aj praktickej úrovni schopná spochybniť totalitné nároky marxistického štátu a ateistickú ideológiu, na ktorej sa zakladal“. „Autentický kontrast medzi marxizmom a kresťanstvom pre Ratzingera totiž nespočíva v prednostnej pozornosti kresťana voči chudobným“, v ktorých je Kristus skutočne prítomný. „Priepastný rozdiel“ podľa neho existuje v spôsobe, „ako sa má uskutočniť vykúpenie“: Uskutoční sa „oslobodením od akejkoľvek závislosti, alebo je jedinou cestou k oslobodeniu úplná závislosť na láske, závislosť, ktorá je potom aj skutočnou slobodou?“, pýta sa Benedikt XVI.

„Ak je popieraná táto závislosť medzi stvorením a stvoriteľom, tento vzťah lásky, je vlastne popieraná skutočná veľkosť človeka, záštita jeho slobody a dôstojnosti.“

Dnes však vládne pokušenie „odmietať akúkoľvek závislosť na láske, ktorá by nebola láskou človeka k vlastnému egu, k vlastnému „ja a jeho žiadostí“. To vedie ku „kolonizácii“ svedomí „ideológiou negujúcou rozdiely medzi mužom a ženou, ktorých úlohu je odovzdávať život.  Tou ideológiou, ktorá sa dopracúva až k plánovanej a racionálnej produkcii ľudských osôb ... a považuje za logické a dovolené eliminovať to, čo sa viac nepovažuje za stvorené, darované, splodené a zrodené, lež za nami vyrobené“.

„Joseph Ratzinger nám ukazuje, že tieto zdanlivé ľudské „práva“, ktoré sú nasmerované na sebazničenie človeka, majú jediného spoločného menovateľa“, a síce: „popieranie závislosti na láske, popieranie toho, že človek je Božím stvorením“. „Ak je popieraná táto závislosť medzi stvorením a stvoriteľom, tento vzťah lásky, je vlastne popieraná skutočná veľkosť človeka, záštita jeho slobody a dôstojnosti“, cituje Svätý Otec emeritného pápeža.

Preto brániť človeka pred „ideologickými redukciami“ dnes znamená urobiť „poslušnosť človeka voči Bohu hranicou poslušnosti voči štátu“. A chopiť sa tejto výzvy dnes znamená „brániť rodinu“, pretože „dobro rodiny je rozhodujúce pre budúcnosť sveta a Cirkvi“ (Apošt. exhort. Amoris laetitia, 31).