Beta verzia

Cerca

Vatican News
Stretnutie pápeža Františka s aktérmi cirkevného života Rímskej diecézy Stretnutie pápeža Františka s aktérmi cirkevného života Rímskej diecézy  (Vatican Media)

Pápež v Lateráne odpovedal na otázky o obnove Rímskej diecézy - DOPLNENÉ

Svätý Otec sa v pondelok 14. mája stretol s rímskou diecézou v Pápežskej bazilike sv. Jána v Lateráne. Pastoračné stretnutie sa venovalo otázkam, ktoré vzišli z niekoľkomesačnej reflexie v jednotlivých farnostiach Rímskej diecézy o ťažkostiach pri ohlasovní Evanjelia.

Alena Barvirčáková CJ - Vatikán

Večer o 19. hodine privítal pápeža Františka v Lateránskej bazilike jeho generálny vikár pre Rímsku diecézu Mons. Angelo De Donatis. Na stretnutí boli prítomní aj pomocní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, zástupcovia laikov z jednotlivých farností, predstavitelia cirkevných hnutí pôsobiacich v Ríme a tiež cirkevných škôl.

Toto stretnutie uzavrelo proces reflexie nad „duchovnými chorobami“, ktorý sa v diecéze začal počas pôstu. Pápež Frantšiek na rozličné nemoce cirkevného spoločenstva upozornil vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium.

„Pozývam vás nastúpiť na novú etapu cesty Cirkvi v Ríme, v určitom zmysle k „novému exodu“, novému štartu...“

Výsledkom spoločných úvah je syntéza vypracovaná diecéznou komisiou na základe zozbieraných podnetov z farností. Včera hneď po úvodnej modlitbe tieto závery predstavil Svätému Otcovi prof. Paolo Asolan, ktorý prednáša na Pápežskom pastoračnom inštitúte Redemptor hominis Pápežskej lateránskej univerzity.

Pápež František počas stretnutia odpovedal na štyri otázky, ktoré mu v mene všetkých prítomných položil Mons. Angelo De Donatis. Po spontánnych odpovediach predniesol Svätý Otec aj pripravený príhovor, v ktorom pozval diecézu k „novému exodu“:

„Pozývam vás nastúpiť na novú etapu cesty Cirkvi v Ríme, v určitom zmysle k „novému exodu“, novému štartu, ktorý obnoví našu identitu Božieho ľudu, bez oplakávania toho, čo musíme zanechať.“

Mons. Angelo De Donatis vo svojej prvej otázke poprosil pápeža Františka o radu, ako postupovať pri liečba „duchovných chorôb“. Spomenul, že reflexia v diecéze ukázala potrebu pátrať po hĺbkových duchovných koreňoch problémov:

„Bolo to ako musieť si priznať, že napriek našej snahe, i obetavej, niečo „je choré od koreňa“, podkopávajúc cirkevný organizmus a robiac ho v určitom zmysle neplodným. Ako si možno predstaviť, pokušenie frustrácie, trpkosti, si môže nájsť cestu a spolu s tým ide pocit nemohúcnosti. Bolo by to ako ocitnúť sa v mechanizme, ktorý beží naprázdno, a my nechceme ísť naprázdno. Chceme znova naštartovať, a naštartovať správne, tak aby tieto choroby boli začiatkom uzdravujúceho procesu. Ako na to? (...)“

Pápež František: „Niektoré slová ma zasiahli, napríklad to „od koreňa“. Keď sa hovorí o hriechoch, o slabostiach, o chorobách, vždy je potrebné ísť ku koreňom. Pretože inak choroby zostanú a budú sa vracať. Ďalej, ten postoj frustrácie, trpkosti, keď - a to je každodenná skúsenosť - pri spovedi hovorím vždy tie isté hriechy. Ak ty, keď sa ideš spovedať, si uvedomíš, že hovoríš to isté, zastav sa a polož si otázku, čo sa deje. Pretože inak príde trpkosť, že sa nič nemení... Nie. Vtedy potrebuješ pomoc. K trpkosti a k frustrácii dochádza vtedy, keď cítiš, že sa nemôžeš zmeniť, že sa nemôžeš uzdraviť. Zastav sa, premýšľaj.

„Keď máme identifikovaný ten trpký koreň, ako prvé mám hovoriť s Pánom...“

Nemohúcnosť. Pán nás chce nechať rásť so skúsenosťou uzdravenia. Nie náhodou v Pán v Evanjeliách, bez toho že by bol akýmsi liečiteľom či čarodejníkom, neustále uzdravoval. Je to znak vykúpenia, znamenie toho, čo prišiel urobiť, uzdraviť naše korene. On nás uzdravil úplne: milosť uzdravuje do hĺbky. On neznecitlivuje, on uzdravuje. A túto skúsenosť uzdravenia - videli sme ako Pán vo svojom živote uzdravoval do hĺbky a pomocou duchovného rozhovoru - túto skúsenosť musíme zakúsiť my ako diecézna cirkev.

Ale ako to urobiť? Každý z nás musí nájsť cestu. Ako to spraviť? Sám to nedokážeš, sám sa nikto nemôže uzdraviť. Nikto. Je potrebný niekto, kto mi pomôže. Ten prvý je Pán. Keď je identifikovaná choroba, identifikovaný hriech, identifikovaný nedostatok, identifikovaný koreň – ten trpký koreň, o ktorom hovorí List Hebrejom –, keď máme identifikovaný ten trpký koreň, ako prvé mám hovoriť s Pánom: „Pozri toto je to, čo mám, nedokážem sa zastaviť, padám stále v tej istej veci.“ A potom, mám hľadať niekoho, kto mi pomôže, ísť do „ambulancie“, čiže nájsť nejakú dobrú dušu, ktorá má túto charizmu pomáhať. A nemusí to byť nevyhnutne kňaz: charizma duchovného sprevádzania je laickou charizmou, ktorá sa dostáva s krstom – aj kňazi ju majú, keďže sú pokrstení, Bohu vďaka! – tou charizmou môže byť komunita, môže to byť staršia osoba, mladý človek, manžel... Skrátka, dať si pomôcť niekým druhým a hovoriť s ním: „Pozri sa na toto...“ Hovoriť s Ježišom, hovoriť s iným, hovoriť s Cirkvou. Myslím si, že toto by bol prvý krok.“

Pápež odporúčal aj vhodné čítanie s metódami, ako sa vysporiadať s určitými duchovnými chorobami, konkrétne napr. knihu Claudia Acquavivu, ktorú pred dvoma rokmi podaroval všetkým kardinálom k Vianociam.      

Druhá otázka, ktorú položil rímsky vikár Mons. De Donatis, sa týkala problému individualizmu a roztrieštenosti v Rímskej diecéze:

„Choroba individualizmu spôsobila aj v našom cirkevnom tele určitý typ roztrieštenia. (...) Keďže Rím je medzinárodné centrum „všetkého“ (hnutí, združení, rehoľných inštitútov, univerzitných centier, atď.), stáva sa, že každý si vyberie to čo sa mu viac páči alebo to, čo je užitočnejšie pre jeho duchovnú cestu alebo vieru, odizolujúc sa alebo berie všetko ostatné z odstupu. Rovnako ako pri logike supermarketu, ktorá produkuje verného konzumenta, len s rozdielom, že ako tovar sa tu ponúka „duchovný blahobyt“, bez vzťahu k spoločenstvu s inými. (...) Ako obnoviť toto spojenie s diecézou? Ako znovu objaviť túto chuť byť svätým Božím ľudom? Ako môžeme prekonať exkluzivistické hľadanie bezpečia v príslušnosti k určitej skupine?“

Pápež František: „Táto otázka je veľmi dôležitá tu v Ríme, kde sú toľké cesty... Tu v Ríme nájdeš všetko, tu sa učí „vševede“. Môžeš robiť všetko, tu je všetko v prekypujúcej miere. To však škodí na žalúdok a nedovolí ti to stráviť veci, ktoré potrebuješ.

„Niekedy potrebujeme ľudí, ktorí nám dajú zaucho, keď hľadáme novinky: hľadáme šľahačku bez torty.“

Tento individualizmus, ktorý provokuje roztrieštenosť, izolované autoreferenciálne svedomie, je ustavičnou „zahľadenosťou na vlastný pupok“. Tie osoby, ktoré si obzerajú seba samých a hľadajú – a toto je veľké nebezpečenstvo – osobné menu: nie to, čo potrebujem, to čo mi odporučil lekár, ale to, čo sa mi páči. Alebo hľadajú novinky. Sú to tí, ktorí hľadajú novinky, dychtivo túžia po novinkách. Hovorím o dobrých kresťanoch, ktorí sú snaživí, ale počúvajú toto, tamto... novinky. Ten kto hľadá novinky, potrebuje nejaký realistický hlas, ktorý mu povie: „Nuž, pozri, zastav sa. Zastav sa a choď k podstate. Hľadaj to, čo ťa môže uzdraviť, nie novinky, jednu za druhou.

Poviem vám dve anekdoty, ktoré môžu pomôcť. Obe o duchovných cvičeniach. Jedna sa týka toho, čo prišlo do módy pre nejakými rokmi v Buenos Aires, robiť prvý týždeň [ignaciánskych] duchovných cviční - ten o poznaní seba samého, o hriechoch, o pokání – použitím určitých východných psychologických metód, trošku zvláštnych. A boli ľudia, ktorí išli za týmito novinkami, a nebolo im to na nič, pretože hľadali novinku, ale oni sami sa nemenili. Toto je hľadať len novinky.

A ďalšia anekdota o exercíciách hovorí, že túto honbu za novnikami možno prekonať len s dobrou dávkou realizmu. Pri tejto dychtivosti je potrebné, aby mi niekto dal zaucho, ktoré ma preberie. Konali sa duchovné cvičenia pre rehoľnice a kňaz, ktorý ich dával, bol človekom so špeciálnou náukou o spiritualite, aj o súzvuku so svetom, s vesmírom, jednoducho veci tohto typu. A bola jedna rehoľná sestra, okolo šesťdesiatky, ktorá už 40 rokov pracovala v nemocnici, Španielka, jedna z tých skvelých. Mala práve vyhradený čas na duchovné cvičenia, nuž sa na ne prihlásila.

A tento kňaz využíval pri duchovných cvičeniach východnú metódu, napríklad odporúčal sestrám: «Prvá vec, čo musíte ráno spraviť je kúpeľ, životodarnú sprchu», všetky veci tak trochu divné... Posadil sestry do kruhu, zo dvadsať sestier, a začal hovoriť: «Relaxuj, uvoľni sa...». Tá španielska sestra sa do toho pustila, no po druhej meditácii sa postavila a povedala: «Páter, ja som prišla robiť duchovné cvičenia a nie gymnastiku. Ďakujem veľmi pekne a dovidenia», a odišla. Niekedy potrebujeme ľudí, ktorí nám dajú zaucho, keď hľadáme novinky: hľadáme šľahačku bez torty.

„Zbožnosť Božieho ľudu ... je „imunitný systém“ Cirkvi“

Musíme hľadať to, čo nás robí Cirkvou, pokrm, ktorý nám dáva rásť ako Cirkvi. Nebezpečenstvo v tomto prípade je jedno z dvoch, ktoré som naznačil v exhortácii o svätosti. Gnosticizmus, ktorý ťa vedie k hľadaniu vecí, ale bez vtelenia, bez vstúpenia do tvojho vteleného života. A tak sa s tvojím gnosticizmom staneš viac individualistom, viac izolovaným. A diecéza, keď sú ľudia takíto, alebo keď väčšina je taká, prípadne istý počet vplyvnejších je taký, hodí sa na ňu opis gnostickej Cirkvi: «Boh bez Krista, Kristus bez Cirkvi, Cirkev bez ľudu». A keď je cirkev bez ľudu, tak možno sú tu liturgické slávenia i veľmi spôsobné, avšak bez sily, niet tam Božieho ľudu.

Pred nejakým mesiacom mi povedal jeden biskup, hovoriac o Božom ľude, že zbožnosť Božieho ľudu, takto vtelená, je „imunitný systém“ Cirkvi. Hovoriac o chorobách, imunitný systém je tá ľudová zbožnosť, ktorá sa vždy uskutočňuje v spoločenstve. Je pravdou, ako hovorí blahoslavený Pavol VI. v 48. bode Evangelii nuntiandi, že má svoje nedostatky, avšak má mnohé kvality. Nedostatky sa musia uzdravovať, ale cnosti musia rásť. Vždy treba doceniť svätý Boží ľud, ktorý ako celok je neomylný vo viere (por. Lumen gentium, 12). Nezabudnite na to, na tento imunitný systém.

«Ako sa dostať von z exluzívneho a opevneného chápania príslušnosti k našej skupine?» Treba vždy skúmať tento aspekt: Idem s Božím ľudom? Lepšie a lepšie, samozrejme, ale ide mi vždy o ľud s Cirkvou, o Cirkev s vteleným Ježišom, o Ježiša Krista s Bohom?“. Je to teda obrátený proces. To je jediný spôsob: komunita nás uzdravuje, spiritualita spoločenstva uzdravuje.“

Tretia otázka, ktorú  predniesol arcibiskup De Donatis v mene diecézy sa týkala straty nadšenia z nových výziev v živote farnosti, ale aj jednotlivca:

„Rozšírila sa medzi nami určitá únava, pokles nasadenia a nadšenia, ktorý zasiahol všetkých: kňazov, zasvätených, laikov. Život pokoncilovej farnosti v Ríme (vo všeobecnosti veľkej farnosti, vo veľkom meste) je veľmi náročný. Zdá sa, že nikdy nie je dostatok času, aby sa stihlo spraviť všetko čo je na práci, dosiahnuť všetky ciele, že času nikdy nie je dostatok. Bežný život farností nám „zhltne“ všetok náš čas, a tak nám ho neostane veľa na rozvíjanie nášho duchovného života, na premýšľanie, plánovanie, realizovanie nových vecí. Neskrývame pred tebou, pápež František, že neraz vo chvíli, keď sa spustí v diecéze nejaká nová iniciatíva, je prijatá viac s podozrievaním, ba priam ako príťaž, než s nadšením....“

Pápež František: „Je to pravda, niekedy sa môže stať, že apoštolská práca vo farnosti sa berie ako súčet iniciatív, prác... A vtedy sa stáva ťažkým v niečom takom pokračovať. Toto, toto a toto... brať to ako súčet bez zharmonizovania. Otázka sa teraz v čase novény k Duchu Svätému týka zharmonizovania: ako je to s harmóniou vo farnosti? Ako je to s harmóniou v diecéze? Ako je to s harmóniou v rodine? Duch Svätý je harmónia – to hovorí sv. Bazil vo svojom traktáte o Duchu Svätom. Duch je tým, čo vytvára rôznosť i tým, čo vytvára súlad!“ (...)

„Práve toto je správny bod na vyriešenie tohto problému: Ako Duch Svätý vytvára súlad vo mne, v mojej diecéze? Pýtajme sa na súlad. Čo nie je to isté ako „poriadok“, nie. Poriadok, môže byť statický, súlad je niečo dynamické, zodpovedá Duchu, ktorý je vždy v pohybe.

„Niekedy sa môže stať, že apoštolská práca vo farnosti sa berie ako súčet iniciatív, prác..“

A že ako to môžem dosiahnuť? Poviem tri konkrétne body, ktoré môžu pomôcť nájsť tento súlad. Po prvé: osoba Pána, Krista, Evanjelium v ruke. Musíme si navyknúť čítať denne úryvok Evanjelia, každý deň časť evanjelia, aby sme sa dostali k lepšiemu poznaniu Krista. Po druhé, modlitba. Ak si čítaš Evanjelium, vo chvíli dostaneš chuť niečo povedať Pánovi, modliť sa, rozprávať sa s ním, v krátkosti... A po tretie, skutky milosrdenstva.

S týmito troma bodmi, verím, že sa tento pocit príťaže vytráca a ideme smerom k súladu, ktorý je tak veľký. Ale vždy si treba prosiť o milosť súladu v mojom živote, v mojej komunite a v mojej diecéze..“

V záverečnej, štvrtej otázke sa Rímsky vikár Mons. De Donatis zameral na pastoráciu mládeže. Najprv skonštatoval, že Rímska diecéza je ešte len v začiatkoch zmien v pastorácii mladých. Svätého Otca Františka požiadal o inšpirujúce podnety v tejto oblasti a zaujímal sa o to, aké mal dojmy z predsynodného stretnutia s mladými, ktoré sa konalo v marci vo Vatikáne. „Ak dnes zo sveta mladých zaznieva volanie, o čo v ňom ide? Čomu máme venovať osobitnú pozornosť?“ – zakončil svoju otázku Rímsky vikár.

Pápež František charakterizoval výstupný dokument, ktorý mladí pripravili na predsynodnom stretnutí ako „veľmi pekný“ a „silný“. Na otázku, po čom dnešní mladí túžia odpovedal týmito slovami:

„Aké je volanie mladých? Volanie mladých nie je vždy vedomé. Ja ho spájam s jedným z najzávažnejších problémov - problémom drog. Volanie znie: „zachráňte nás od drog“. Nie však len od materiálnej drogy, aj drogy vyvolávajúcej odcudzenosť, od drogy kultúrneho odcudzenia. Práve mladí sú ľahkou korisťou pre kultúrne odcudzenie: ponuky určené mladým, ponuky, ktoré im dáva spoločnosť, sú všetky odcudzujúce. Odcudzujú od hodnôt, odcudzujú od začlenenia sa do spoločnosti, odcudzujú dokonca aj od reality: ponúkajú ilúziu života. Takto žijú, takto komunikujú, nemajú nohy na zemi...

„Musíme mladým pomôcť k „pristátiu“ v reálnom svete.“

V piatok som šiel na uzavretie kurzu Scholas Occurentes s mladými – prišli z Kolumbie, Argentíny, Mozambiku, Brazílie, Paraguaja, a iných krajín – bolo ich zo päťdesiat mladých, ktorí tu absolvovali stretnutie na tému šikanovania. Všetci tam boli, čakali na mňa a keď som prišiel, ako to býva u mladých, boli hluční. Priblížil som sa k nim, aby som ich pozdravil, a len málokto mi podal ruku – väčšina mala telefón a cvakali fotku za fotkou... selfie. Videl som, že toto je ich realita – to je ich reálny svet, a nie ľudský kontakt. A toto je vážne. Sú to „zvirtuálnení“ mladí. Svet virtuálnej komunikácie je dobrá vec, avšak ak sa stane odcudzujúcim, dáva ti zabudnúť na to, aby si podal ruku. Zdravia prostredníctvom telefónu. Takmer všetci! Boli šťastní, že ma vidia, že ku mne môžu hovoriť... A svoju autentickosť vyjadrovali takto. Toto bol ich pozdrav.

Musíme mladým pomôcť k „pristátiu“ v reálnom svete. Avšak bez toho, aby sme zničili tie dobré veci, ktoré môže virtuálny svet mať, pretože sú užitočné. Dôležité je toto: realita, konkrétnosť. Preto sa vrátim k jednej veci, ktorú som povedal predtým, pri inej otázke: skutky milosrdenstva mladým veľmi pomáhajú - urobiť niečo pre druhých. Pretože toto ich uvádza do konkrétnosti, pomáha im to „pristáť na zemi“. A vstúpia tak do sociálneho vzťahu.

Potom je tu to, čo som povedal pred rokom: mladí – „vykorenení“. Pretože ak žiješ vo virtuálnom svete, strácaš korene. Musia znovuobjaviť korene, a to prostredníctvom dialógu so starými ľuďmi, so seniormi, pretože rodičia sú generáciou, pre ktorú korene nie sú veľmi pevné. Avšak môžu viesť dialóg so starými ľuďmi, s dôchodcami. Nezabudnime na to, čo hovorí básnik: „Všetko to, čo má strom vo kvete, pochádza z toho, čo má pod zemou“. Treba ísť ku koreňom. Jedným z najťažších problémov mladých dnes je podľa mňa toto: fakt, že sú bez koreňov. Musia znovuobjaviť korene, bez toho, aby cúvali nazad: musia ich znovuobjaviť, aby mohli ísť vpred.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -aj, zk, jb-

Doplnené: 30.05.2018, 20:26

15 mája 2018, 20:12