Beta verzia

Cerca

Vatican News
Pápež František sa stretol s misionármi milosrdenstva Pápež František sa stretol s misionármi milosrdenstva  (Vatican Media)

Pápež sa stretol s misionármi milosrdenstva: Spovedník je Božím spolupracovníkom

Misionári milosrdenstva z celého sveta sa po dvoch rokoch plnenia svojho poslania začatého v Jubilejnom roku milosrdenstva zúčastňujú na stretnutí v Ríme.

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Po úvodnom poďakovaní predsedovi Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu Mons. Rinovi Fisichellovi za zorganizovanie stretnutia venoval Svätý Otec prítomným rozsiahly príhovor. Načrel v ňom do bohatstva Svätého písma a učiteľov spirituality na osvetlenie služby spovedníka ako Božieho spolupracovníka v diele milosrdenstva pre dobro každého penitenta.

Vybrané časti príhovoru pápeža Františka

„Je pre mňa radosťou stretnúť sa s vami po peknej skúsenosti Jubilea milosrdenstva. Ako dobre viete, na konci tohto mimoriadneho jubilea sa vaša služba mala skončiť. Napriek tomu, reflektujúc nad veľkou službou, ktorú ste vykonali pre Cirkev, a nad mnohým dobrom, ktoré ste ponúkli mnohým veriacim s vašimi príhovormi a zvlášť so slávením sviatosti zmierenia, pokladal som za vhodné, aby ešte na nejaký čas bol váš mandát predĺžený.

Prišli mi mnohé svedectvá o obrátení, ktoré sa udiali vďaka vašej službe. Vy ste toho svedkami. Skutočne musíme uznať, že milosrdenstvo Boha nepozná hranice a s vašou službou ste konkrétnym znakom, že Cirkev nemôže, nesmie a nechce vytvárať žiadne prekážky alebo ťažkosti, ktoré by sťažovali prístup k Otcovmu odpusteniu.“ (...)

„K prvému zamysleniu ma vedie text proroka Izaiáša, v ktorom čítame: «V milostivom čase som ťa vyslyšal, pomohol som ti v deň spásy. [...] Jahve potešil svoj ľud, zľutoval sa nad svojím utrápeným ľudom. Ale Sion vraví: „Jahve ma opustil Pán na mňa zabudol.“ Či môže zabudnúť žena na svoje nemluvňa, môže nemilovať svoje vlastné dieťa? I keby niektorá zabudla, ja na teba nezabudnem.» (Iz 49,8.13-15). (...)

Sme Božími spolupracovníkmi

Svätý Pavol, keď vo svojom druhom liste Korinťanom cituje tento Izaiášov text, aktualizuje ho a zdá sa, že ho chce aplikovať presne na nás. Píše takto: «Ako Boží spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo. Veď hovorí: „V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol.“ Teraz je ten milostivý čas, teraz je deň spásy!» (2 Kor 6,1-2). Prvým usmerním, ktoré nám apoštol Pavol ponúka je to, že sme Božími spolupracovníkmi. (...)

„Je to to isté poslanie, ktoré dal zmŕtvychvstalý Pán svojim učeníkom v deň po svojom zmŕtvychvstaní: «Ježiš im znovu povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“» (Jn 20,21-23).

Táto zodpovednosť vložená do našich rúk žiada štýl života koherentný s poslaním, ktoré sme dostali. Je to vždy apoštol Pavol, ktorý nám to pripomína: «Preto nikomu v ničom nedávame pohoršenie, aby táto služba bola bez hany.» (2 Kor 6,3). Byť spolupracovníkmi milosrdenstva teda predpokladá žiť milosrdnú lásku, ktorú sme zakúsili ako prví. Nemôže to byť inak.

V tomto kontexte mi prichádzajú na um slová sv. Pavla, na konci svojho života, už starý, napísal Timotejovi, svojmu vernému spolupracovníkovi, ktorého nechal ako svojho nástupcu v komunite v Efeze.“ (...)

Uznať milosrdenstvo Boha hlavne vo svojom vlastnom živote

„«Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Ježiš Kristus všetku zhovievavosť» (1 Tim 1,15-16). Apoštol na konci svojho života neomieta uznať kým bol, neskrýva svoju minulosť. Mohol urobiť zoznam mnohých úspechov, menovať mnohé ním založené komunity... Naopak, radšej zdôrazňuje skúsenosť, ktorá ho najviac zasiahla a poznačila jeho život. Timotejovi ukazuje cestu, ktorou musí ísť: uznať milosrdenstvo Boha hlavne vo svojom vlastnom živote.

Nejde tu zaiste o nejaké pohodlné uspokojenie sa so skutočnosťou, že sme hriešnikmi, ako keby sme sa zakaždým chceli ospravedlniť, anulujúc tak silu obrátenia. Je ale potrebné vždy začať od tohto pevného bodu: Boh so mnou zaobchádzal milosrdne. A to je kľúč k tomu, aby sme sa stali Božími spolupracovníkmi. Človek zakusuje milosrdenstvo a  mení sa v služobníka milosrdenstva.

Skrátka, služobníci sa nestavajú nad ostatných, ako keby boli v pozícii sudcov voči hriešnym bratom. Pravý misionár milosrdenstva sa vidí v skúsenosti apoštola Pavla: Boh si ma vybral, Boh mi dôveruje, Boh mi dal dôveru povolávajúc ma, napriek tomu, že som hriešnikom, aby som bol jeho spolupracovníkom na tom, aby sa jeho milosrdenstvo stalo realitou, bolo účinné a prístupným na dotyk ruky.

Uznať pôsobenie milosti a jej prednosť

Svätý Pavol, predsa len, pridal k slovám proroka Izaiáša niečo veľmi dôležité. Tí ktorí sú spolupracovníci Boha a vysluhovatelia jeho milosrdenstva, musia dať pozor, aby nezmarili Božiu milosť. Píše: «napomíname [vás], aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo» (2 Kor 6,1). Toto je prvé napomenutie, ktoré dostávame: uznať pôsobenie milosti a jej prednosť v našich životoch a v životoch ľudí.

Viete, že obľubujem neologizmus „primerear“ [v zmysle preberať iniciatívu] – ako kvet mandľovníka. Tak seba definuje Pán: „Som ako kvet mandľovníka“. „Primerear“ – tak ako jar [tal. primavera]. Obľubujem tento výraz na vyjadrenie dynamiky prvého aktu, s ktorým nám Boh vychádza v ústrety. Na toto „primerear“ – prvú iniciatívu Boha nikdy nesmieme zabudnúť, ani ju brať ako niečo samozrejmé – ináč sa nedá plne porozumieť tajomstvu spásy uskutočnenému činom zmierenia, ktorý Boh koná prostredníctvom paschálneho tajomstva Ježiša Krista.

Pozor na neopelagianizmus

Zmierenie nie je, tak ako si to častokrát myslíme, našou súkromnou iniciatívou alebo plodom nášho úsilia. Ak by to tak bolo, upadli by sme do tej formy neopelagianizmu, ktorá má sklon preceňovať človeka a jeho plány, zabúdajúc, že spasiteľom je Boh, a nie my. Vždy musíme zdôrazniť, avšak predovšetkým ohľadom sviatosti zmierenia, že prvá iniciatíva vychádza od Pána. To on nás predchádza v láske, no nie v rovine všeobecnej, ale v každom jednotlivom prípade.

On nás v každom jednom prípade predchádza. U každého človeka.  Preto Cirkev «vie urobiť prvý krok» – musí tak robiť, – «vie prevziať iniciatívu bez strachu ísť dopredu, hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na každú križovatku ciest v snahe odovzdať pozvanie odlúčeným.» Evanjelium nám hovorí, že na hostine sa zúčastnili oni (porov. Lk 14,21). «Prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo, ovocie toho, že zažila Pánovo nekonečné milosrdenstvo a jeho šíriacu sa silu» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 24).

Ovocie stretnutia, ktoré sa už uskutočnilo

Keď k nám pristúpi kajúcnik, je dôležité a utešujúce rozpoznať, že máme pred sebou prvý plod stretnutia, ktoré sa už uskutočnilo – a to s láskou Boha, ktorý so svojou milosťou otvoril jeho srdce a urobil ho ochotným pre obrátenie. Naše kňazské srdce by malo vnímať zázrak osoby, ktorá sa stretla s Bohom a ktorá zakúsila účinnosť jeho milosti. Nemohlo by existovať skutočné zmierenie, ak by sa nezačalo od milosti stretnutia sa s Bohom, ktorý predchádza stretnutiu s nami spovedníkmi.“ (...)

„Naša úloha – a toto je druhý krok – spočíva v tom, aby sme neurobili pôsobenie Božej milosti daromným, ale ho podporili a umožnili mu dosiahnuť naplnenie. Niekedy sa však, žiaľ, môže stať, že kňaz svojím správaním, namiesto toho, aby kajúcnika bližšie pritiahol, ho oddiali. Napríklad, kvôli bráneniu celistvosti evanjeliového ideálu sa zanedbávajú kroky, ktoré istá osoba vykonáva deň po dni. Nie takýmto spôsobom sa živí Božia milosť.

Ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi

Rozpoznanie ľútosti hriešnika je rovnocenné s jeho prijatím s otvorenou náručou, aby sme tak napodobnili otca z podobenstva vítajúceho syna, keď sa vracia domov (porov. Lk 15,20); znamená to nenechať ho ani dohovoriť slová (...), ktoré si pripravil, aby sa ospravedlnil (porov. v. 22), lebo spovedník už pochopil všetko, silný na základe svojej skúsenosti, že aj on je hriešnikom. Netreba dávať zakúšať hanbu tomu, kto už uznal svoj hriech a vie o tom, že pochybil; netreba vyšetrovať (...) tam, kde milosť Otca už zasiahla; nie je dovolené narúšať posvätný priestor nejakej osoby, v ktorom si vytvára svoj vzťah s Bohom.

Uvediem jeden príklad z Rímskej kúrie: veľa hovoríme v zlom o Rímskej kúrii, avšak tu v jej vnútri sú svätci. Jeden kardinál, prefekt jednej kongregácie, má zvyk chodiť spovedať do kostola Santo Spirito in Sassia, dva-trikrát do týždňa, má tam svoj stabilný čas – a jeden deň vysvetľujúc povedal: Keď som vnímal, že osoba začína mať ťažkosti ako niečo vyjadriť, a keď rýchlo pochopím, kde je problém, poviem: „Rozumiem. Prejdi ďalej“. A tá osoba sa nadýchne. Je to dobrá rada: keď vieme, kam sa vec uberá: „rozumiem, prejdi ďalej“.“ (...)

Ďalšie kroky zmiereného hriešnika

„Podobenstvo o márnotratnom synovi hovorí, že «keď bol ešte ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu» (Lk 15,20). Boh nestojí nečinne čakajúc na hriešnika – on k nemu beží, pretože radosť z toho, že ho vidí vracať sa späť, je príliš veľká.“ (...)

„Text proroka Izaiáša nám pomáha vykonať ďalší krok v tajomstve zmierenia, tam, kde sa hovorí: «bude ich viesť ten, čo sa zľutoval, a popri žriedlach vôd ich napojí» (Iz 49,10). Milosrdenstvo, ktoré si vyžaduje načúvanie, dovoľuje potom viesť kroky zmiereného hriešnika. Boh oslobodzuje od strachu, od úzkosti, hanby a násilia. Odpustenie je skutočne formou oslobodenia na prinavrátenie radosti a zmyslu života.“

Pocítiť útechu od Boha

„Svätý Ignác z Loyoly – a dovoľte mi tu trochu reklamy vlastnej rodiny – poskytuje v tomto ohľade významnú náuku, pretože hovorí o schopnosti dávať pocítiť útechu od Boha. Nie iba odpustenie, pokoj, nie: útecha. Píše takto:

 «Vnútorná útecha [...] rozptýli každý zmätok a celkom pritiahne Pánovu lásku, a tým, ktorých osvieti takouto útechou, neskoršie odkryje množstvo tajomstiev. Napokon, s touto Božou útechou všetky práce sú potešením a všetky únavy odpočinkom. Pre toho, kto kráča s takýmto vnútorným oduševnením, vášňou a útechou, neexistuje tak veľké bremeno, ktoré by sa mu nezdalo ľahkým, ani pokánie, ani iná veľká práca, ktorá by nebola veľmi príjemná. Toto nám ukazuje a otvára cestu, po ktorej musíme kráčať a naopak, pred čím utekať. Táto nie je vždy v nás, ale kráča vždy svojimi istými dobami podľa Božieho nariadenia a to všetko pre naše dobro» (List sestre Terese Rejadell, 18. júna 1536: Epistolario 99-107).“

(...)

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, zk, jb-

11 apríla 2018, 12:59