Milosť vernosti - ranná homília vo Veľkonočný utorok

Pápež úmysel svätej omše vyjadril slovami: „Modlime sa, aby nám Pán dal milosť vzájomnej jednoty: Nech nám ťažkosti tohto času dajú objaviť spoločenstvo medzi nami, jednotu, ktorá je vždy vyššia než akékoľvek rozdelenie.“

V homílii Svätý Otec komentoval liturgické čítania. V úryvku zo Skutkov apoštolov (Sk 2,36-41) Peter ľuďom otvorene hlása, že Boh urobil Mesiášom toho Ježiša, ktorého oni ukrižovali. Jeho slová zasiahli mnohé srdcia, ktoré sa potom obracajú k Pánovi.

Obrátiť sa znamená vrátiť sa k vernosti, k postoju, ktorý žiaľ v našom živote nie je veľmi bežný: byť verným v dobrých aj v zlých časoch. Dôvodom našej nevery môže byť aj modla sebaistoty.

Naše dejiny i dejiny Cirkvi sú plné nevernosti, upozornil pápež. V závere homílie poukázal na vernosť Márie Magdalény, plačúcej pri prázdnom hrobe. Je to žena slabá, avšak verná aj zoči-voči hrobu, aj tvárou v tvár pádu všetkých ilúzií. A práve ona sa stáva „apoštolkou apoštolov“.

Plné znenie homílie pápeža Františka

Petrova kázeň v deň Turíc zasahuje srdce ľudí: „Ten, ktorého ste ukrižovali, vstal z mŕtvych“ (porov. Sk 2,36). «Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť bratia?“» (Sk 2,37). A Peter je jasný: „Obráťte sa. Obráťte sa, zmeňte život. Vy, čo ste prijali Boží prísľub, a čo ste sa od Božieho zákona vzdialili k množstvu vašich vecí, medzi modly a kadečo iné, obráťte sa. Vráťte sa k vernosti“ (porov. Sk 2,38).

Obrátiť sa znamená toto: vrátiť sa k vernosti. Vernosť - ten ľudský postoj, ktorý nie je veľmi bežný v živote ľudí, v našom živote. Vždy sú tu ilúzie, ktoré priťahujú pozornosť a mnohokrát chceme ísť za týmito ilúziami. Vernosť: v časoch dobrých i v časoch zlých.

V Druhej knihe kroník je jedna pasáž, ktorá ma veľmi zachytáva. Je to v 12. kapitole, na začiatku. Hovorí sa tam: „Keď bolo kráľovstvo upevnené, Roboam sa cítil byť istý a vzdialil sa od Pánovho zákona a celý Izrael ho nasledoval“ (porov. 2 Krn 12,1). Takto hovorí Biblia. Je to historický fakt, no je to aj všeobecná skutočnosť. Mnohokrát, keď sa cítime sebaistí, začíname si robiť naše plány a pomaly sa vzďaľujeme od Pána; nezostávame vo vernosti.

Moja istota nie je tou, ktorú mi dáva Pán. Je modlou. A toto sa stalo Roboamovi a izraelskému ľudu. Cítil sa byť istý, kráľovstvo bolo upevnené, vzdialil sa od zákona a začal uctievať modly. – Áno, možno si povieme: „Otče, ja sa neklaniam pred modlami“. – Nie, možnože si pred nimi nepokľakneš, ale to, že ich vyhľadávaš a mnohokrát sa vo svojom srdci tým modlám klaniaš, to je pravda. Mnohokrát. Sebaistota otvára dvere modlám.

Je však vlastná istota zlá? Nie, je to milosť: byť v istote, avšak byť si istý aj tým, že Pán je so mnou. Ak je to však istota, kde som ja v centre, vzďaľujem sa od Pána, tak ako kráľ Roboam, stávam sa neverným. Je veľmi ťažké zachovať si vernosť. Celé dejiny Izraela a potom celé dejiny Cirkvi sú plné nevernosti. Plné. Plné egoizmov, vlastných istôt, ktoré spôsobujú, že Boží ľud sa vzdiali od Pána, že stratí tú vernosť, milosť vernosti.

A aj medzi nami, medzi ľuďmi navzájom, vernosť iste nie je lacnou cnosťou. Jeden je neverný tomu druhému, aj ďalšiemu... „Obráťte sa, vráťte sa k vernosti voči Pánovi“ (porov. Sk 2,38).

A v Evanjeliu je ikona vernosti: tá verná žena, ktorá nikdy nezabudla na to, čo všetko pre ňu urobil Pán. Bola tam, verná, zoči-voči nemožnému, zoči-voči tragédii. Tá vernosť ju vedie aj k pomysleniu, že je schopná odniesť to telo... (porov. Jn 20,15).

Jedna slabá, avšak verná žena. Ikona vernosti tejto Márie z Magdaly, apoštolky apoštolov.

Vyprosujme si dnes od Pána milosť vernosti: byť vďačnými, keď nám dáva istoty, avšak nikdy si nemyslieť, že sú to „moje“ istoty a vždy hľadieť ponad vlastné istoty; milosť byť vernými aj tvárou v tvár hrobom, zoči-voči zrúteniu sa mnohých ilúzií. Vernosť, ktorá vždy pretrvá, ktorú však nie je ľahké zachovať. Nech je to on, Pán, kto ju bude chrániť.

Duchovné sväté prijímanie

Pre veriacich sledujúcich svätú omšu prostredníctvom médií pápež vyslovil modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa. Nech sa tak stane.

Ako je už tradíciou, v závere svätej omše bola vystavená Najsvätejšia sviatosť, s ktorou pápež na záver udelil požehnanie. Omšu ukončil spev veľkonočnej mariánskej antifóny Regina caeli - Raduj sa nebies kráľovná.

-zk, jb-