Ranná homília: V strate vedomia hriechu je záchranou prorocká facka

Musíme byť pozorní na ducha svetskosti, s ktorým ľahko skĺzneme do hriechu – varoval pápež František pri svätej omši v kaplnke Domu sv. Marty. Zameral sa na liturgické čítanie z Druhej knihy Samuelovej o kráľovi Dávidovi (2 Sam 11,1-17), ktorý v otupenosti hriechom skĺzol až k zosnovaniu vraždy.

„Ale ako ten veľký Dávid, ktorý je svätý a ktorý urobil toľko dobrých vecí, ten, ktorý bol tak spätý s Bohom, bol schopný urobiť také niečo? Toto sa nerobí z jedného dňa na druhý. Veľký Dávid skĺzol pomaly, pomaličky. Existujú hriechy momentu: hriech hnevu, urážka, keď sa nedokážem kontrolovať. Ale sú tu hriechy, do ktorých sa skĺzava pomaly, s duchom svetskosti. Tento svetský duch ťa privedie k tomu, aby si robil tieto veci akoby boli normálne. Vražda...“

Toto skĺznutie sa do necitlivosti svedomia pod vplyvom svetského ducha je varovaním aj pre dnešného kresťana, upozornil pápež František. Ako príklad uviedol to, keď niekto neplatí domácej zamestnankyni takú mzdu, akú si zasluhuje, alebo keď poľnohospodárskym robotníkom zaplatí len polovicu odvedenej práce.   

„Tí, čo to robia, sú zdajú byť dobrými ľuďmi, veď chodia na omšu každú nedeľu, hovoria si kresťania. Nuž ako to, že robíš niečo také? A ďalšie hriechy? Spomínam len toto... – Nuž preto, lebo si skĺzol do stavu, kde si stratil povedomie o hriechu. A toto je jedno zo ziel našej doby. Pius XII. to povedal: strata povedomia hriechu. „Nuž, všetko sa dá zariadiť...“, a nakoniec padne život na riešenie nejakého problému.“

Nie sú to veci minulosti, upozornil pápež, a spomenul nedávnu udalosť z Argentíny, kde hráči rugby ubili na smrť iného chlapca po hýrivej noci ako svorka vlkov. Je to výzva zamýšľať sa nad výchovou mládeže, nad spoločnosťou, usúdil Svätý Otec a poznamenal, že na zastavenie sa v sklze do hriechu je „neraz potrebné, aby nám život dal facku“. Je potrebná osoba ako prorok Nátan, poslaný Bohom k Dávidovi, aby mu dal vidieť jeho pochybenie.

Ako byť pozornými na vlastné upadnutie? Svätý Otec radí počúvať blížnych, ktorí sú „našimi prorokmi“, upozorňujú nás malými výčitkami, zdvihnutím prsta, 

pretože nám chcú dobre:

 „Zamyslime sa trošku: aká je duchovná atmosféra môjho života? Som pozorný na to, že vždy potrebujem niekoho, kto mi povie pravdu? Alebo si myslím, že nie? Počúvnem upozornenie nejakého priateľa, spovedníka, manžela, manželky, detí, ktorí mi chcú trošku pomôcť?

Hľadiac na tento príbeh Dávida – svätého kráľa Dávida – sa spytujme: ak je jeden svätec schopný takto padnúť, buďme na pozore, bratia a sestry, aj nám sa to môže stať. Tiež sa pýtajme seba samých: v akej atmosfére žijem ja? Nech nám Pán dá tú milosť, že nám vždy pošle nejakého proroka – môže to byť sused, syn, mama, otec – ktorý nás trochu prefacká, keď sa skĺzavame do tejto atmosféry, kde sa zdá byť všetko dovolené.“

-mh, jb-