Pondelňajšia homília z Domu sv. Marty: Bez zištnosti a rivality

V dnešnom úryvku z Lukášovho evanjelia (14,12-14) Ježiš hovorí poprednému farizejovi, aby si nepozýval k stolu len tých, ktorí sa mu odplatia: „Keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“

Nezištnosť znamená nevyberať si

Nezištnosť ohlasovaná Ježišom „nie je selektívna“, poznamenal pápež František. Rozmýšľať len na základe vlastného prospechu je prejavom egoizmu, segregácie a prospechárstva, zatiaľ čo Ježišovo posolstvo svojou univerzálnosťou je presne opačné a pozýva k veľkodušnosti a rozšíreniu horizontu.

Svätý Otec sa ďalej vo svojej homílii odvolal na prvé liturgické čítanie z Listu Filipanom (2,1-4), v ktorom sv. Pavol nabáda k svornosti, pokore a úcte, bez nevraživosti a túžby po márnej sláve: „Nech nik nehľadí iba na vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“. Naopak „rivalita a márna sláva“ ničia základy spoločenstva, rozsievajúc rozdelenie a konflikty, idú proti jednote, zdôraznil pápež.

Rivalita ničí spoločenstvo

Podobne, ak je škodlivé považovať sa za nadradených nad ostatnými, je takým aj závistlivá snaha zhadzovať toho, kto nás presahuje. Rivalita má rozličné prejavy, pokračoval Svätý Otec:

„Aj  klebetenie pochádza z rivality, pretože mnohí ľudia cítia, že už sa im nedá rásť, avšak aby sa dostali nad druhých, znižujú ich klebetením. Je to spôsob ruinovania ľudí. Rivalita. A Pavol hovorí: „Nie, v spoločenstve nech nie je rivalita.“ Rivalita je zápas o pokorenie druhého. Je mrzká: môže sa diať otvorene, priamo, alebo sa môže robiť v bielych rukavičkách, no vždy je to kvôli zničeniu druhého a povýšeniu seba. A keďže nemôžem byť tak šikovný, tak dobrý, ponižujem druhého, a takto budem mať vždy navrch. Rivalita je jednou z ciest spomínaného zištného konania.“

Veľkodušnosť kresťana má vzor v Ježišovi

Kresťan, pokračoval pápež František, musí nasledovať príklad Božieho Syna, pestovať v sebe veľkodušnosť. Konať dobro bez toho, aby sa trápil, či tak robia aj ostatní, zasievať jednomyseľnosť, zanechať rivalitu a márnu slávu. Budovať pokoj pomocou nenápadných činov znamená dláždiť cestu svornosti na celom svete.

„Keď čítame správy o vojnách, pomyslime na správy o hladovaní detí v Jemene - to sú plody vojny -: je to ďaleko, úbohé deti... Ale prečo nemajú čo jesť? Nuž rovnaká vojna sa robí u nás doma, v našich inštitúciách, cez túto rivalitu: tam má vojna svoj začiatok! A mier sa musí tvoriť tu, v rodine, vo farnosti, v inštitúciách, na pracovisku, v neustálom úsilí o jednomyseľnosť a svornosť, a nie hľadaním vlastného záujmu.“

-ab, jb-