Peter Dufka SJ (19): Duchovné priateľstvo a modlitba

Pri zamyslení nad našimi priateľstvami a kontaktmi, či už staršími, alebo novými, je stále aktuálna zásada, ktorú duchovní autori vyjadrili vetou: „Podobný hľadá podobného, podobný rozumie podobnému.“ Nie je to nič iné ako istá variácia nášho slovenského príslovia: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“
V rade našich priateľstiev a kontaktov by mali mať osobitné miesto duchovné priateľstvá, ktoré prirodzene hľadajú a vytvárajú len ľudia so zmyslom pre duchovné hodnoty. Obyčajne sa udržiavajú a rozvíjajú nielen vzájomnou komunikáciou, ale predovšetkým vzájomnou modlitbou.
Modlitba za druhých, za priateľov, ale predovšetkým za núdznych a za tých, ktorí sú v duchovnom nebezpečenstve, mala v Cirkvi vždy svoje miesto. V tradícii púštnych otcov dominovalo presvedčenie, že modlitba za druhých má mimoriadnu účinnosť a úzko súvisí s vytváraním duchovných priateľstiev. Skúsme si tieto dva aspekty duchovného života všimnúť trochu bližšie.

1. Modlitba za druhých

Podľa najstaršej kresťanskej tradície je povinnosťou kresťanov modliť sa navzájom jeden za druhého, osobitne za tých, ktorých nám Božia prozreteľnosť poslala do cesty. Boh nič nerobí náhodne a vie, prečo sa niektorí ľudia stretnú a prečo sa ich životné osudy rôzne prepletú.
Je známa modlitba sv. Polykarpa, ktorý sa pred svojím umučením dve hodiny sústredene modlil za všetkých, ktorých v živote stretol – za spoločensky bezvýznamných aj za tých, ktorí riadili štát, za známych i menej známych ľudí, za Katolícku cirkev aj za celý svet.
Sv. Ján Profeta opakovane hovoril, že máme povinnosť modliť sa za všetkých, ale ak niekto prosí o modlitbu, naša povinnosť sa zdvojnásobí. Za tých, ktorí sú nám duchovne zverení, sa máme modliť s trojnásobnou intenzitou.
Modlitba za druhých vždy pomáha. Táto pomoc nemusí byť okamžitá a obyčajne nemá charakter náhlej, radikálnej zmeny. Vnáša však do srdca človeka pokoj a mení ho postupne. Aj keď modlitba za druhých neodstráni nebezpečenstvá, ťažkosti či pády človeka, za ktorého sa modlíme, v konečnom dôsledku spôsobí, že aj tie poslúžia na jeho dobro. Neraz sú to práve pády či sklamania, ktoré privedú človeka k obráteniu či konverzii.
Sv. Anton Pustovník bol však presvedčený, že každý človek musí spolupracovať a vynaložiť vlastné úsilie, aby modlitba za neho bola vypočutá. Keď sa raz stretol s lenivcom, ktorý prosil o modlitby, priam nahnevane poznamenal: „Ani ja, ani nikto iný sa za teba nebude modliť, pokiaľ budeš len čakať so založenými rukami a nebudeš nič robiť.“
Raz sa sv. Barzanúfia, mnícha žijúceho v Palestíne v 6. storočí, opýtali, čo mladí ľudia najviac potrebujú a čo im treba najviac vyprosovať. Odpovedal: „Predovšetkým, aby vedeli odolávať pokušeniam a aby sa naučili bojovať proti duchovnému zlu.“

2. Duchovné priateľstvo

Modlitba za druhých je aj súčasťou duchovného priateľstva, ktoré dnešnému človeku neraz chýba. Mnohí nemajú nikoho, s kým by sa mohli bezpečne a otvorene porozprávať o duchovných veciach, pred kým by mohli otvoriť svoje srdce a čakať usmernenie či radu pre dobro svojej duše. Modlitbou za druhých sa vytvára duchovné priateľstvo, ktoré neraz prevyšuje všetky iné druhy priateľstiev, ktoré človek pozná. „Priatelia v Pánovi“ – takto nazval svätý Ignác z Loyoly svojich prvých spoločníkov, ktorí sa neskôr stali členmi jeho rehole.
Pod pojmom priateľ však nie vždy rozumieme to isté. Istý podnikateľ sa pri príležitosti svojich okrúhlych narodenín vyjadril: „V tento deň by som najviac ocenil nie nejaký materiálny darček, ale telefónne číslo dôležitého človeka, na ktorého sa môžem obrátiť, keď budem niečo potrebovať. To je pre mňa najväčšia hodnota. Bez priateľov a priateľov priateľov sa človek ďaleko nedostane,“ poznamenal.
Ale sú títo ľudia skutočnými priateľmi? Nie sú to len nástroje alebo prostriedky na získanie toho, čo dotyčný potrebuje alebo po čom egoisticky túži? Po určitom čase sa takéto „priateľstvo“ v podobe telefónneho čísla odloží do zásuvky. Neraz som počul smutný povzdych osamelého človeka: „Mám priateľov, ktorí sa mi ozvú, len keď niečo potrebujú.“
Hlavným dôvodom niektorých priateľstiev je príťažlivosť, sympatia, talent alebo schopnosť, ktorú u druhého obdivujeme. Takéto priateľstvo však trvá len dovtedy, kým sa neodhalia iné, menej sympatické a menej dokonalé stránky človeka.
Aelred z Rievaulxu (1110 – 1167), mních z 12. storočia žijúci v Anglicku, autor knihy Duchovné priateľstvo, hovorí o tom, že duchovné priateľstvo súvisí s tromi latinskými slovami: amicus, amor, animus (priateľ, láska, duša). Jeho hlavným cieľom nie je materiálne, intelektuálne ani kultúrne obohatenie. V centre duchovného priateľstva je Boh a skutočný priateľ je akoby strážcom duchovného života toho druhého. Vďaka duchovnému priateľstvu sa vzdialení ľudia stávajú blízkymi, chudobní bohatými, slabí silnými a dokonca mŕtvi žijú s nami. Podľa Aelreda z Rievaulxu duchovné priateľstvo umožňuje vzájomne zdieľať duchovné bohatstvo druhého človeka, nechať sa ním inšpirovať a motivovať.
Duchovné priateľstvo je jedným z najkrajších darov života. Nedá sa vynútiť. Treba naň čakať, kým nám ho Boh daruje. Je to Boh, kto k sebe priťahuje ľudí so súzvučným srdcom. On spôsobuje, že prostredníctvom duchovných priateľstiev sa ľudia ľahšie priblížia k Nemu.
Milí priatelia, modlitba za druhých nielenže pomáha tým, za ktorých sa modlíme, ale prehlbuje aj náš vlastný duchovný život. Vytvára duchovné priateľstvá, ktoré nás výrazne posilňujú na ceste k Bohu. Nech nám obdobie prázdnin a dovoleniek pomôže nachádzať takéto priateľstvá.