Teologické aspekty Jubilea (8): Východné mníšstvo v Ríme

Milí poslucháči,

potom, čo sme si v predchádzajúcej časti povedali niečo o východných pokladoch v základných a najdôležitejších chrámoch Ríma, dnes sa budeme venovať východnému mníšstvu a jeho prítomnosti vo večnom meste.

Rím vždy vítal východných mníchov, ktorí prichádzali ako pútnici, veľvyslanci alebo utečenci. Kláštorné spoločenstvá neboli v období prvej tisícročnej cirkvi ojedinelé. Predstavujú jeden z najfascinujúcejších aspektov otvorenosti Večného mesta voči Východu.

Exil sv. Atanáza z Alexandrie na Západ prispel k rozvoju mníšstva. Najmä jeho príchod do Ríma v roku 340 v sprievode mníchov Ammonia a Isidora vyvolal živý záujem o mníšsky život, ako v prípade šľachtičnej Marcely, ktorej sídlo na Aventíne bolo svedkom vzniku v rokoch 382–385 mnohých cenobitických kláštorov, že sv. Hieronym mohol vo svojom liste 137 Principiovi napísať: „Rím sa stal druhým Jeruzalemom“ (Ep. 137, CSEL 56, s. 151-152). V roku 405 Giovanni Cassian po návrate z dlhých putovaní na Východe dal nový impulz tomuto šíreniu mníšstva v Ríme.

O prítomnosti východného mníšstva svedčia aj  náhrobné nápisy virgines (4. – 5. storočie), ktoré potvrdzujú tradíciu založenia kláštora mníšok pri Sv. Lorencovi fuori le Mura, ktorých pôvod z Východu však nie je istý.

Je isté, že východný ženský kláštor bol založený určite v priebehu 5. storočia pri bazilike a katakombách S. Agnese mimo hradieb. V roku 817 grécke mníšky nahradili latinskí rehoľníci.

Vďaka podpore patricija Narseta založili niektorí mnísi z Cilicie (vlasti sv. Pavla) na mieste mučeníckej smrti apoštola kláštor zasvätený Theotokos a sv. Pavlovi. Po prenesení ostatkov svätého Anastasia, perzského mučeníka (+628), bola táto nadácia nazvaná monasterium Ciliciorum sancti Vincentii et Anastasii ad Aquas Salvias. Jeho igumen sa zúčastnil na Lateránskom koncile v roku 649. Podpisy na dokumentoch tohto koncilu sú dôležité ako prvé spoľahlivé svedectvá o prítomnosti východných kláštorov v Ríme. V roku 998 tu bol prijatý za mnícha sv. Bartolomej Mladší, neskôr zakladateľ Grottaferraty. Tento kláštor prešiel v 12. storočí do rúk latinských cisterciánov.

Kláštor Sv. Sávu, najznámejší z východných kláštorov v Ríme. Bol založený na Aventíne, s najväčšou pravdepodobnosťou mníchmi sabaitmi (prichádzajúcimi z kláštora Sv. Sávu v Palestíne), koncom 6. storočia alebo najneskôr na začiatku 7. storočia. Aj jeho igumen podpísal akty koncilu z roku 649. Niektorí mnísi boli vyslaní ako delegáti na druhý ekumenický koncil v Nicei (787). Táto mníšska komunita, ktorá bola v kontakte so sv. Teodorom Studitom, je doložená ako zmiešaná (grécko-latinská) počas 10. storočia. Najneskôr v roku 1145 prešla celá na latinský obrad.

Ďalším významným kláštorom bol kláštor Sv. Márie a Sv. Gregora (Nazianského) v Campo Marzio. Niektoré náznaky naznačujú, že ide o grécku fundáciu z počiatku 7. storočia, kde dnes stojí kostol s týmto názvom, v ktorom slúži syrsko-katolícky klérus. Pobožná legenda hovorí, že mníšky z kláštora sv. Anastázie v Konštantínopole, aby unikli nebezpečenstvu ikonoklastických prenasledovaní za čias cisárov Leona III. a Konštantína V., ušli v roku 750 do Ríma, kde priniesli aj telo sv. Gregora Nazianzenského. V Ríme im pápež Zachariáš pridelil kláštor v Campo Marzio, kde mníšky postavili dva chrámy, jeden zasvätený Matke Božej a druhý svätému Gregorovi Nazianzenskému. V 10. storočí potom mníšky opustili grécky obrad a prijali benediktínske pravidlá.

Kláštor Svätých. Andreja a Lucinu alebo Monasterium Armenissarum quod appellatur Renati. Založený ako latinský kláštor na konci 6. storočia, bol na začiatku 7. storočia obsadený komunitou arménskych mníšok. Aj jeho egumen podpísal akty rímskeho koncilu z roku 649. Najneskôr v 10. storočí sa vrátil k latinskému obradu. Jeho poloha je však neistá, nachádzal sa medzi Campo Marzio a Esquilino.

Kláštor Boeziano (v súvislosti s Boethiom, cca 475-525). V biografickej správe o pápežovi Donovi uvedenej v Liber pontificalis (I, 348, č. 4) sa uvádza, že tento pápež (676-678) nahradil rímskymi mníchmi nestorianitas monachos syros, ktorí obývali kláštor.

Na mieste, kde sa dnes nachádza kostol Sv. Apolinára, stál podľa neistých tradícií kedysi kláštor, kde našli útočisko grécki mnísi utekajúci pred prenasledovaním ikonoklastického cisára Leona Isaurského (717-741).

Kláštor Sv. Silvestra alebo kláštor SS. Stephani papae et martyris et Sylvestris papae confessoris in schola graecorum, založený pápežom Pavlom I. (757-767) 4. júla 761, aby prijal mníchov, ktorí spievali žalmy v gréckom jazyku. V priebehu 11. storočia prešiel na latinský obrad.

Kláštor Sv. Gregora na Celiu. Okolo polovice 8. storočia bola skupine gréckych mníchov, ktorí utekali pred ikonoklastickým prenasledovaním, udelená možnosť usadiť sa v kláštore založenom svätým Gregorom Veľkým. V zozname kláštorov intra moenia, vyhotovenom v roku 806, figuruje na treťom mieste v poradí dôležitosti. Je zaujímavé poznamenať, že zo siedmich najväčších rímskych kláštorov bolo päť vedených gréckymi mníchmi. Je pravdepodobné, že kláštor sa na konci 10. storočia vrátil benediktínom.

Kláštor Sv. Jána Calybitu. Existencia kostola zasväteného tomuto svätému na Tiberínskej ostrove podnietila hypotézu o založení východného kláštora, ktorý by sa datoval do 9. storočia.

V bazilike sv. Praxedy založil pápež Paschalis I. (817–824) kláštor pre gréckych mníchov (Liber pontificalis II, 79 a 106), ktorý bol nahradený ženským kláštorom, ak je pravda, že Theodora episcopa z nápisu v kaplnke sv. Zenona v spomínanej bazilike označuje abatyšu kláštora. Tu v roku 869 zložil mníšsku prísahu Konštantín Filozof, prijal meno Cyril a zostal tu až do svojej smrti. Kláštor prešiel na mníchov z Vallombrosy na konci 12. storočia.

Kláštor Sv. Cesario Graecorum in Palatio. Okolo roku 825 je na Palatínskom vrchu doložená prítomnosť gréckej komunity. V roku 990 tu zomrel S. Sáva il Giovane. Tento kláštor tu existoval až do 14. – 15. storočia.

Kláštor Sv. Vavrinca a Štefana na cintoríne Verano. Kláštor Sv. Vavrinca, založený pápežom Hilariom (461-478) vedľa baziliky s rovnakým názvom (mimo múrov), bol pápežom Levom IV. (847-855) pripojený k susednému kláštoru Sv. Štefana a zverený gréckym mníchom. Igumen Arsenius dal zrekonštruovať baziliku sv. Vavrinca, kde spočívajú ostatky prvomučeníka. V 10. storočí ho nahradili benediktínski mnísi.

Kláštor S. Basilio in scala mortuorum in Foro Augusti. Išlo o grécky kláštor, ktorého existencia je doložená dokumentom z 25. marca 955. V roku 1230 sa tu usadili rytieri z Rodosu.

Kláštor sv. Bonifáca a Alexeja na Aventíne. Kláštor založil Sergio, metropolita Damasku (977-981), s povolením pápeža Benedikta VII. (974-983). Benediktíni nahradili gréckych mníchov okolo 12. storočia.

Asi najdôležitejším a dodnes funkčným a jediným východným kláštorom v Ríme je Opátsvo v Grottaferrate. Opatstvo Santa Maria di Grottaferrata, vzniklo na začiatku 11. storočia, práve v čase, keď východné kláštorné tradície v rímskych regiónoch postupne upadali. Založili ju grécki mnísi z južného Talianska, ktorí utekali pred saracénskymi nájazdmi. Pod vedením svätého Nila z Rossana ich s veľkou priazňou prijal Gregor I., gróf z Tuscolo, ktorý im poskytol pozemky na založenie nového kláštora. Svätý Nil zomrel v roku 1004, ale stavby sa rozvíjali tak rýchlo, že 17. decembra 1024 pápež Ján XIX., sám, syn Gregora z Tuscula, mohol vysvätiť chrám postavený v románskom štýle v čase svätého Bartolomeja Mladšieho, učeníka a životopiscov svätého Nila.

Mníšsky život svätého Nila a jeho učeníkov bol zasadený do cenobitického ducha inšpirovaného studitskou špiritualitou, ale zachovával hodnoty pôvodného pustovníctva zdedené od ich otcov a odohrával sa v kontexte kultúrnych, teologických, duchovných a liturgických tradícií gréckej cirkvi. Je vhodné pripomenúť prínos prvých generácií k hagiografii, innofografii a byzantskej hudbe. Počas dvadsiatich piatich rokov, v druhej polovici 12. storočia, sa komunita musela uchýliť do Subiaca kvôli vojnovým udalostiam, ktoré pustošili región.

14. a 15. storočie boli veľmi temnými obdobiami, počas ktorých silné vonkajšie vplyvy výrazne zmenili charakter kláštora. V odlišnom kontexte sa od 17. storočia čiastočne obnovila tradičná línia a viacerí členovia komunity v Grottaferrate prispeli k zachovaniu znalosti gréckych tradícií v Ríme.

Kláštor bol viackrát ohrozený zrušením, a to buď z ekonomických dôvodov zo strany politických síl, ako napríklad počas francúzskej okupácie alebo po zrušení Pápežského štátu, alebo z cirkevných dôvodov. Vždy však existoval argument, ktorý zastavil všetky negatívne opatrenia: ako jediný kláštor gréckeho obradu existujúci v Ríme a na Západe, opátstvo Grottaferrata predstavuje nezameniteľné dedičstvo neoceniteľného náboženského a kultúrneho významu, ktoré obohacuje samotnú rímsku cirkev a prejavuje jej univerzálnosť. Práve túto hodnotu chcel pápež Lev XIII zdôrazniť, keď ho nazval „východným klenotom v pápežskej trojkorune“.

V posledných sto rokoch bola v súlade s usmerneniami pápeža Leva XIII. oživená vlastná tradícia. Aj dnes, napriek kríze mníšskych povolaní, sa liturgický život odohráva podľa byzantskej tradície s taliansko-gréckymi zvláštnosťami. Veľmi cenné je knižné dedičstvo s vzácnou zbierkou gréckych rukopisov a archívne dedičstvo. Opátstvo je tiež sídlom študijných konferencií a cyklu prednášok o histórii, liturgii, spiritualite a sakrálnom umení. Komunita, ktorá sa v posledných rokoch mierne oživila, má asi desať mníchov.