Sv. Jozafát (2): Vstup do kláštora

Milí poslucháči, v dnešnej časti z cyklu o živote svätého Jozafáta si priblížime dobu, kedy vstúpil do kláštora a stal sa mníchom. Z predchádzajúcej časti vieme, že jeho túžba po Bohu, ústraní a štúdiu sa prejavila už v ranej mladosti, no s nejakým ráznym rozhodnutím mladý Ivan čakal. Pravdepodobne to bolo kvôli tomu, že otec ako i jeho nový učiteľ chceli mať z neho kupca a Ivan ich nechcel sklamať.

Na bránu kláštora Svätej Trojice vo Vilniuse preto zaklopal až ako 24-ročný po dlhých modlitbách a rozlišovaní, ktoré tomu predchádzali. Mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že Ivan prosil o prijatie do početnej komunity mníchov, plných zápalu pre Krista a horlivých v duchovnom živote. Žiadna nebola. Ivan sa s prosbou o prijatie do kláštora obrátil na kyjevského metropolitu Hypácija, ktorý ho prijal, ale nič viac mu nevedel zaručiť, keďže mníšstvo bolo vo veľkom úpadku. Okrem toho kyjevská metropólia, ktorá sa len nedávno zjednotila s Rímom, nemala zatiaľ mníchov, ktorí by boli ochotní nasledovať tento krok biskupov.

Kláštory so svojimi mníchmi ostávali i naďalej s Rímom nezjednotenými, takže mladý Ivan sa stal pri vstupe do kláštora akýmsi mníšskym samoukom. Nedostatok starších a skúsených mníchov mu nahrádzali knihy a tiež miestni otcovia jezuiti, s ktorými mal dobré vzťahy. Ako mních prijal meno Jozafát, zachovajúc tak východnú tradíciu, podľa ktorej mních prijíma také meno, ktoré začína na to isté písmeno ako bolo jeho krstné meno. Je to preto, lebo postrihnutie na mnícha sa pokladá za druhý krst.

Kvôli tomu mníšske obrady v mnohom pripomínajú krstné obrady ako je napríklad udelenie mena, postrihnutie vlasov, odovzdanie zažatej sviece a rúcha, s tým rozdielom, že kým prvé krstné rúcho bolo biele, to druhé – mníšske je už čierne, upozorňujúce mnícha na to, že jeho život odteraz má byť životom pokánia. Tak sa meno Ivan, starosloviensky Ioann, zmenilo na Iosafat.

Začiatky svojho mníšstva Jozafát prežíval v mimoriadnej samote. Za miesto svojho pobytu si vybral malú izbu, ktorá sa nachádzala blízko kláštornej brány a prvé roky z nej takmer nevychádzal, okrem chvíľ, kedy išiel na modlitbu do chrámu, ktorý sa mu stal druhou mníškou celou. Ako to často býva u mladých ľudí, ktorí majú väčší sklon k rigorizmu, i Jozafát niekedy prekročil mieru v askéze a poškodil si zdravie.

Vydal o tom svedectvo jeho priateľ a spovedník Gennadij Chmeľnický nasledovne: „Jeho lôžko bolo úbohé: slamník a vrecovina. Často spal na holej doske a  až do smrti nikdy nenosil košeľu, iba odev z vrecoviny. Telo mal opásané kovovým opaskom. V zime ho bolo možné vidieť bosého a iba vo vrecovine ako sa modlí a medituje na kameni pri chráme. Nohy mu tak prechladli, že nebol schopný chodiť. Päť rokov po svojom vstupe do kláštore nepil nič okrem vody, čím si tak poškodil žalúdok, že mu predstavení na radu lekárov pod poslušnosťou prikázali piť teplý nápoj zo sušeného ovocia, tzv. uzvar.“

Iný z jeho súčasníkov, ktorý vstúpil do kláštora o niečo neskôr, Antim Seľava, nám zanechal takýto opis Jozafátovho dňa: „Boží sluha vstával vždycky skôr než ostatní a v určenú hodinu všetkých budil zvonmi na utiereň, takže sakristián ho vždy našiel v chrámovej predsieni. Keď vstúpil do chrámu, sám začínal spievať polnočnicu a utiereň. Po skončení ranných hodiniek ihneď vychádzal z kláštora a navštevoval domy nezjednotených i nemocnicu pri kláštore. Často šiel do mesta, zhromaždil nejakú skupinku ľudí, privádzal ich do kláštora a tam ich osobne spovedal alebo o to poprosil iných.“

O tom, že mních Jozafát rýchlo zaujal pozornosť mešťanov svedčí napríklad skutočnosť, že keď sa títo po dohode usilovali zmocniť kláštora Svätej Trojice, snažili sa pre svoje plány získať si najprv podporu Jozafáta. V istej chvíli ho obstúpili a snažili sa zlákať ho peknými slovami. Keď Jozafát na ich lákanie nepristúpil, začali naňho robiť nátlak. Na to im slušne odpovedal, že im nemôže takto pohotovo dať odpoveď a že potrebuje čas na premyslenie, na čo ho prepustili.

Keďže Jozafát bol v teológii i duchovnosti viac-menej samoukom, práve mníšske obdobie jeho života možno pokladať za čas, kedy sa formoval ako teológ, neskôr katechéta, kazateľ, i obratný diskutujúci v polemických dišputách. Potvrdil to aj hlavný sudca polockého kraja Alexander Tyškevič, nasledovne: „Mal tak bystrý um, že s ľahkosťou vedel vysvetliť aj tie najťažšie teologické otázky týkajúce sa Trojice, vtelenia, či iné. Robil to pritom v dostupnej forme pre všetkých. Mal vynikajúcu pamäť, rýchlo si zapamätal aj to, čo prečítal hoci len raz; dalo by sa ho nazvať letopiscom či pokladnicou všetkých kníh svätých otcov.“