Boží služobník Alfonz Paulen - kňazský život milosrdenstva

Boží služobník Alfonz Paulen bol diecézny kňaz. Narodil sa 26. januára 1913 v dedinke Malé Bedzany, ktoré tvoria dnes mestskú časť Topolčian. Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Mal troch súrodencov, pričom dvaja mu zomreli v rannom detstve. Aj o otecka prišiel, keď mal 5 rokov. Ten zomrel na španielsku chrípku, krátko po návrate z prvej svetovej vojny. Vyrastal teda s mamičkou Annou, bratom Viktorom a starým otcom. Mamička mu chcela dať to najlepšie, preto ho poslala študovať na Gymnázium do Kláštora pod Znievom, kde v ňom aj dozrelo rozhodnutie zasvätiť svoj život do služby pre Božie kráľovstvo. Po skončení gymnázia bol prijatý na bohosloveckú fakultu do Trnavy. Jeho bratranec Anton Mária Vácval bol salezián a tiež sa pripravoval na kňazstvo, bol vysvätený o rok skôr. Títo dvaja si vzájomne pomáhali a podporovali sa po celý život.

Boží služobník Alfonz bol vysvätený za kňaza v máji v roku 1936. Medzi jeho kňazské pôsobiská patrili : Mestečko Leopoldov, odkiaľ prichádzal slúžiť aj do Šulekova, potom Veľké Kostoľany, Sološnica, Banský Studenec a napokon Šenkvice. Alfonz vykonával svoju službu skutočne zodpovedne a celý sa do nej vložil. Jeho pozornosti neunikli núdza a problémy farníkov. Bol vždy otvorený a mimoriadne vnímavý na potreby blížnych. Štúdiom celého jeho života a pôsobenia vo farnostiach môžem konštatovať, že do bodky napĺňal skutky telesného i duchovného milosrdenstva. Podporoval finančne mnohé chudobné rodiny. Nejeden krát daroval svoje oblečenie tým čo ho nemali.

Svätý Otec pápež František v Bule Misericordiae Vultus hovorí, že „existujú chvíle, keď sme ešte mocnejšie vyzývaní, aby sme svoj zrak upreli na milosrdenstvo a mohli sa tak sami stať účinným znamením Otcovho konania“ (Bula Misericordiae Vultus, 3). Javí sa, že Boží služobník Alfonz sa chcel stať účinným znamením Božieho konania, resp. byť dobrým Božím nástrojom. Svätý Otec v tej istej bule pokračuje, že Ježiš nie je ničím iným ako láskou. „Láskou, ktorá sa dáva nezištne. Jeho vzťahy s ľuďmi, s ktorými sa stretá, poukazujú na niečo jedinečné a neopakovateľné. Znamenia, ktoré koná, predovšetkým voči hriešnikom, chudobným, vylúčeným, chorým a trpiacim, sú prejavom milosrdenstva. Všetko v ňom hovorí o milosrdenstve. Nič v ňom nie je bez súcitu.“ (Bula Misericordiae Vultus, 8).

O podobnom milosrdenstve a súcite môžeme hovoriť aj v prípade Božieho služobníka Alfonza. S pastierskym citom navštevoval chorých a vysluhoval im sviatosti. Napokon jeho milosrdenstvo sa ukázalo aj v tom, keď na faru prijal za kaplána Titusa Zemana a podporoval aj mnohé tajné návštevy klerikov a saleziánov, ktorí sa chystali prekročiť hranice, aby mohli doštudovať v Taliansku. Vedel, že týmto skutkom riskuje život, nakoľko vtedajší režim bol silno orientovaný na prenasledovanie rehoľníkov a Cirkvi. Chcel však Krista verne nasledovať, preto neváhal pomôcť svojim bratom klerikom a rehoľníkom. Napokon, keď si preňho prišli príslušníci štátnej tajnej bezpečnosti, nezúril, nebránil sa ale ako tichý baránok vedený na zabitie prijal svoj ortiel zatknutia. Tušil, čo ho čaká, pretože mal dobré informácie o zatknutí Titusa Zemana a o mnohých ďalších. Práve tento jeho postoj naplnený odovzdanosťou do Božej vôle a ochotou trpieť pre svoju vieru a pre Krista a napokon celý jeho kňazský život poznačený nežnou tvárou milosrdenstva viedli k tomu, že dnes je jeho život a predpokladané mučeníctvo v štádiu skúmania v diecéznej fáze procesu blahorečenia.

(Pre Slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News pripravila Miroslava Holubíková)