P. Dufka SJ: Pôstne zamyslenie o bdelosti

Podľa niektorých autorov hnutia duše pochádzajú z troch zdrojov. Od nás samotných, od dobrého ducha, alebo od zlého ducha. Prítomnosť týchto rôznych vplyvov na ľudskú dušu je často veľmi jemná, a preto pobádajú k duchovnej bdelosti. A práve duchovná bdelosť je jedna zo skutočností, ktorej treba venovať pozornosť počas pôstneho obdobia. Skúsme si všimnúť, čo o nej hovoria traja duchovní autori.

1. Prvým z nich je Ján Chryzostom. V jednej zo svojich homílií píše: Tak ako akrobati, ktorí kráčajú po napnutom lane, nesmú byť ani na okamih nepozorní, lebo inak by spadli a utrpeli zranenie, podobne je to s nami. Našou úlohou je nebyť roztržití a nepozorní. Bdieť na našej ceste životom.

I my kresťania, kráčame akoby po lane, píše Ján Chryzostom, na ktorom nie je miesto pre obe nohy vedľa seba, čo spôsobuje nedostatok stability. Je dobre vedieť o tom, koľko pozornosti potrebujeme, aby sme nespadli. Pri kráčaní po lane nestačí dávať pozor len na nohy, ale aj na oči. Lebo ak sa občas zdá vhodné zastaviť sa, hoci noha zostáva so svojím chodidlom nehybná, oko, obklopené priepasťou, sa napriek tomu zastaviť nesmie. Práve naopak. Pozorne sleduje celé okolie.

Toto je naša situácia, v ktorej sa nachádzame. Okolo nás sú priepasti hriechu a tmy a my sme na lane, na ktorom sa máme udržať. Kráčajme opatrne a veľmi pozorne. Tak ako akrobat na lane nesmie užívať alkohol a často pred predstavením drží pôst, podobne je to i s naším pôstnym putovaním. Striedmosť v pití a jedení  je podmienkou úspešnej z cesty. Akrobat si na lano neberie ani najmenšie zbytočnosti, ktoré by ho zaťažovali a rozptyľovali. Je pomerne vážny a i keď na jeho tvári pohráva ľahký úsmev, jeho vnútro je ďaleko od hurónskeho smiechu. A toto je ďalšia charakteristika duchovnej bdelosti. Jednoduchý životný štýl bez zbytočností, sprevádzaný tichou radosťou patrí k pôstnemu putovaniu[1].       

2. Ďalším autorom, ktorý hovorí o duchovnej bdelosti, je Evagrius Pontský. Vo svojom Praktickom traktáte adresovanom mníchom píše o ôsmych hriechoch tendenciách človeka, ktoré vychádzajú z jeho vnútra. Sú to: 1. obžerstvo, 2. žiadostivosť, 3. lakomstvo, 4. hnev, 5. smútok, 6. lenivosť, 7. márnivosť, 8. pýcha V inom traktáte však píše   o ôsmich zlých duchoch, ktorí zvonku útočia na človeka[2].   

V týchto dvoch traktátoch si zdanlivo protirečí. Na jednej strane hovorí o ôsmich nečnostiach, ktoré vychádzajú zo srdca človeka a na strane druhej pokušenie pripisuje zlým duchom, ktorí zvonka útočia na človeka.  Ako zladiť tieto protichodné pohľady?

Evagrius pozoruje, ako prirodzené potreby človeka môžu prerásť do nečností, ba až do otroctva a závislosti. Napríklad prirodzená potreba jedla môže prerásť do maškrtnosti, obžerstva a závislosti na vyberaných jedlách. Podobne je tomu i s odpočinkom. Človek prirodzene potrebuje odpočinok, ale tento môže prerásť do lenivosti a neschopnosti čeliť prekážkam a problémom. Platí to i o materiálnych dobrách. Každý z nás ich potrebuje, ale nie všetci ich potrebujeme v rovnakej miere. Táto prirodzená potreba môže prerásť do lakomstva a nezriadenej túžby po peniazoch. Evagrius vidí prítomnosť pokušiteľa práve v tomto prekročení miery, v túžbe mať a zakúsiť viac, ako je potrebné. Tu teda konštatuje, že sa obe tendencie stretávajú. To jest vnútorná, tá, ktorá charakterizuje naše prirodzené potreby, a vonkajšia, ktorú charakterizuje osem zlých duchov. Práve oni sú tí, ktorí využívajú naše prirodzené tendencie na to, aby nás zotročili. Veľmi podobne popisuje tento vnútorný stav človeka i sv. Ignác. Hovorí, že nepriateľ duše útočí na najslabšiu stránku našej osobnosti. Používa známy obraz stredovekých vojen. Ak chce vojsko dobyť dobre opevnený hrad, hľadá predovšetkým jeho najslabšie miesto. Až potom sa rozhodne zaútočiť a vyberie si práve nasleb3ie miesto opevnenia. A toto je ďalšia oblasť našej pôstnej bdelosti. Naše slabosti a nečnosti sa môžu ľahko stať miestom útoku nepriateľa našej duše. Preto treba nad nimi bdieť.

3. Tretím autorom, ktorý  píše o bdelosti, je sv. Ambróz. Je presvedčený o tom, že sú mocnosti vo vzduchu a mocnosti na zemi, ktoré nás pokúšajú, aby sme stratili vznešenosť našej duše. Tieto mocnosti nám bránia na ceste spásy,  útočia na nás, keď sa nám podarí duchovný krok vpred. Chcú nás pripútať k pozemským veciam. Tieto sily na nás útočia tak, že nás nadmieru zaťažujú pozemskými starosťami.  Predovšetkým však chcú zastrieť náš duchovný zrak tak, aby sme naše kroky nesmerovali ku Kristovi. 

Podnecujú v nás túžbu po peniazoch a materiálnych dobrách, ktoré vlastnia iní, a usilujú sa, aby sme v záujme ich získania odmietli poklad, ktorým je Božie slovo.  

Ako často nás pri modlitbe, keď sa približujeme k Bohu, zaplavujú klamlivé myšlienky, aby nás odvrátili od nej. Ako často sa nepriateľ snaží zasiať do našich sŕdc to, čo by nás mohlo prinútiť ustúpiť od cieľa svätosti a zbožných túžob! Ako často roznecuje telesné vášne! Ako často spôsobuje, že človek sa stretne s pohľadmi očí, ktoré pokúšajú cudnú náklonnosť spravodlivého človeka a zraňujú jeho citlivé srdce šípmi nezriadenej lásky! Dávaj si pozor, aby slovo skryté v tvojom srdci nebolo nespravodlivé, naduté a pyšné. Aby sa ti nestalo, že ty, bohatý na zlato a striebro a na hojné plody zeme,  alebo bohatý na pocty, skončíš so slovami: "To všetko mi priniesla moja šikovnosť" a zabudneš na Pána, svojho Boha“[3]. Toľko sv. Ambroz ktorý vyzýva k všeobecnej bdelosti, ale predovšetkým k bdelosti nad pýchou a nadradenosťou, ktoré človeka oberajú o vďačnosť.  

Milí priatelia, ak sme v rámci Pôstneho obdobia vykročili na cestu duchovnej obnovy, môžeme si byť istí, že zažijeme prekážky zo strany nepriateľa našej duše. Buďme teda opatrní a pozorní ako akrobati na lane, vnímaví na naše náklonnosti, aby nevyrástli do väčších rozmerov, ale i pokorní a vďační, aby sme nestratili pohľad na náš posledný cieľ.   

[1] La teologia dei padri 1, Citta Nuova editrice, Roma 1974,  281.

[2] Evagrio Pontico, Gli otto spiriti della malvagità, Torino 1996, 35-60.

[3] La teologia dei padri 1, Citta Nuova editrice, Roma 1974,  281-282.