Kolégium sv. Cyrila a Metoda v Ríme oslávilo patrónov kostola

Na úvod rektor Pavol Zvara privítal viacerých prelátov pracujúcich v štruktúrach Svätej stolice, množstvo rehoľných kňazov a sestier a tiež veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici a Zvrchovanom ráde Maltézskych rytierov Mareka Lisánskeho, riaditeľa slovenského historického ústavu a riaditeľa slovenského inštitútu v Ríme.

Prinášame plné znenie homílie:

Dnes slávime slávnosť sv. Cyrila a Metoda, ktorí sú patróni tohto chrámu, kolégia a ktorí sú i patróni Európy. Skúsme si v krátkosti pripomenúť niekoľko  údajov z ich života.

Pochádzali zo Solúna. V roku 860 sa vydali ako misionári na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam  zomrel okolo roku 100. Po návrate do Solúna dostali ďalšiu misiu. Byzantský panovník Michal III. ich poslal na územie Veľkej Moravy. Vyhovel tak kniežaťu  Rastislavovi, ktorý ho požiadal o kresťanských misionárov. V roku 863 Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi prišli na územie Veľkej Moravy. Do staroslovienčiny preložili bohoslužobné texty a časť Sv. písma. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali povolenie slúžiť liturgiu v reči ľudu. 

Miesta, ktoré nám dodnes v Ríme pripomínajú misiu sv. Cyrila a Metoda, sú predovšetkým 4.

1. Bazilika S. M. Maggiore, ktorá sa spája so schválením liturgických kníh v staroslovienčine a s prvou liturgiou slávenou v tomto jazyku. V diele „Život sv. Konštantína“ sa táto udalosť opisuje takto:  „Keď pápež prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil na oltár v chráme Svätej Márie pri jasličkách a spievali nad nimi liturgiu.“ Takto sv. Cyril a Metod zasiali vnímavosť na Božie slovo, ktorá dodnes charakterizuje slovanskú spiritualitu

2. Chrám sv. Praxedy, neďaleko Baziliky S. M. Maggiore. V kláštornom komplexe tohto chrámu boli títo misionári ubytovaní.  Pamätná tabuľa na vonkajšej strane  nám dodnes pripomína tento dočasný domov našich vierozvestcov. 

3. Bazilika Sv. Petra, kde  sv. Metod prijal kňazskú vysviacku z rúk pápeža Hadriána II. Na tomto mieste boli vysvätení za kňazov i ďalší slovanskí učeníci.

4. Chrám sv. Klementa, kde je  hrob  sv. Cyrila, ktorý zomrel 14. februára 869. Pôvodný úmysel sv. Metoda odniesť bratove telesné pozostatky do Byzancie sa nemohol realizovať, a preto on sám navrhol: „Nech leží v Chráme sv. Klementa, s ktorým aj sem do Ríma prišiel.“ Skúsenosť viery a Božej prozreteľnosti ožíva dodnes v srdciach návštevníkov tohto miesta a zostáva trvalým bohatstvom slovanskej duchovnosti.

Toľko k historickým údajom misie sv. Cyrila a Metoda.  Dnes  by som však chcel venovať pozornosť   jednému   aspektu ich dedičstva, ktorým je slovanská spiritualita. Viac-menej poznáme charakteristické znaky františkánskej, dominikánskej či ignaciánskej spirituality.  Ale ako by sme mohli charakterizovať slovanskú spiritualitu? Myslím, že ju charakterizujú tri slová začínajúce na písmeno „S“. Srdce, slovo a skúsenosť.

Sv. Cyril a Metod

1. Srdce     

Ako študent konzervatória som sa s orchestrom niekoľkokrát zúčastnil na medzinárodných súťažiach v rôznych krajinách. Prekvapilo ma, že naše hudobné vystúpenia boli často vysoko hodnotené. Bol to nielen výsledok nášho dobrého hudobného školstva, ale podľa odbornej poroty Slovania vedia vložiť do hudby srdce a emócie veľmi originálnym a jedinečným spôsobom. 

Pojem srdce sa v Biblii vyskytuje viac ako tisíckrát. Srdce cíti, premýšľa, uvažuje, rozhoduje sa.  

Pre slovanskú spiritualitu je „srdce“ kľúčovým pojmom. Často hovoríme o strážení myšlienok srdca, o čistote srdca, o modlitbe srdca.

Človeka poznávame srdcom. Podľa Teofana Zatvorníka človeka poznávame prostredníctvom intuície – citom srdca. Ľudí nepoznáme podľa oblečenia, podľa slov, ale podľa ich jednoduchej prítomnosti. Ako sa pri nich cítime. Čo nám našepkáva intuícia.

Človek sa modlí srdcom. Tento autor je presvedčený o tom, že každá modlitba by nemala zostať len na perách, nestačí ju sledovať mysľou, modlitba musí zostúpiť do hĺbky nášho srdca a vzbudiť duchovné city. Len tie majú schopnosť postupne meniť človeka, pretože človek sa podstatne mení podľa toho, čo nosí vo svojom srdci. Duchovné city  nielen menia človeka, ale mu aj otvárajú  oči srdca na kontempláciu božích tajomstiev.   

Existujú však aj telesné -zmyselné city, ktoré nás vedú k pôžitkom. Spočiatku majú charakter len návrhu, ktorý duchovní otcovia nazývajú logismoi. Majú tendenciu zmocniť sa človeka a viesť ho do záhuby. 

Je potrebné naučiť sa umeniu rozlišovať jemné záchvevy nášho srdca, aby sme  rozpoznali, ktoré city ho chcú ovládnuť. Či ide o duchovné alebo telesné city. Preto je nevyhnutné neustále strážiť brány nášho srdca a rozpoznať myšlienky, ktoré by chceli doň vstúpiť. Či sú to myšlienky, ktoré kultivujú srdce človeka, alebo tie, ktoré ho poškodzujú. A toto je niečo, čo má na mysli slovanská spiritualita, keď používa výraz srdce.

Teofan Zatvorník ešte poznamenáva, že tak ako zrenička oka je styčným bodom medzi dvoma svetmi, viditeľným a neviditeľným, tak jestvuje podobné tajomné miesto, cez ktoré Boh vstupuje do ľudského života so všetkým jeho bohatstvom. Týmto miestom je ľudské srdce. Je to miesto, kde sa Boh stretáva s človekom, a preto je toto miesto ukazovateľom kvality nášho kresťanského života.

2. Slovo 

Jedna z hypotéz etymológie výrazu Slovan je, že pochádza z výrazu slovo. Slovania mali vždy zvláštny cit pre slová.   Mali istý rešpekt a úctu ku slovu. Dobre to vyjadruje Teofan Zatvorník, ktorí hovorí: „Ak počuješ múdre slovo a nemáš papier, na ktorý by si ho napísal, neváhaj napísať si ho na vlastnú kožu, aby si ho nezabudol.“

Mali však predovšetkým úctu k Božiemu slovu. V byzantsko-slovanskej liturgii má preto evanjeliár svoje stále miesto na oltári. Zostáva tam počas celej liturgie, ale aj mimo nej. Tým sa zdôrazňuje dôležitosť Božieho slova, rovnosť liturgie slova a liturgie obety.  

V slovanských kláštoroch sa pestovala úcta k Božiemu slovu. Mnísi sa snažili poznať Písmo a posvätné texty. Teodor Studita nariadil mníchom, aby sa učili naspamäť   dôležité úseky z evanjelia,  a Serafín Sarovský vedel naspamäť celé Sv. písmo. Išlo o techniku opakovania jednotlivých veršov takým spôsobom, aby zostali natrvalo v pamäti. Opakovanie a meditované Božie slovo už nebolo len v rozume, ale dostalo sa aj do srdca človeka, a začalo ho postupne meniť.

Pre jednoduchých ľudí bolo stretnutie s Božím slovom takmer slávnostnou udalosťou. Slová zachytené počas nedeľnej liturgie si neraz opakovali, snažili si ich zapamätať a často ich uplatňovali v každodennom živote. Profesor Šatura spomínal, ako si jeho matka celý týždeň pripomínala slová, ktoré počula počas nedeľnej sv. omše. Aplikovala ich na rôzne udalosti dňa. Napríklad, keď bola plná starostí a ponáhľala sa s prípravou obeda, pretože čakala návštevu, zrazu sa na chvíľu zastavila a s povzdychom povedala: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, ale len jedna je potrebná.“ I tu možno vidieť, ako sa Božie slovo stalo súčasťou každodenného života jednoduchých ľudí.  

3. Skúsenosť

1. Skúsenosť u Slovanov mala viacero úrovní a jednu z nich vyjadrujú slová Andreja Sládkoviča: „Beda človeku, ktorý v kameni vidí iba kameň, ktorý nevidí Stvoriteľa za stvorenými vecami.“ Príroda odkazuje na svojho Stvoriteľa, rovnako ako krása odkazuje na toho, kto je Krásou sám v sebe. Toto je prvá úroveň skúsenosti, ktorá Slovanom nikdy nechýbala a viedla ich k presahujúcemu zážitku.     

2. Ďalšiu úrovňou skúsenosti bola každodenná prax. Semitským národom bolo na rozdiel od Grékov cudzie abstraktné poznanie. Poznať v Biblii znamenalo  mať priamu skúsenosť. U Slovanov to bolo podobne. Poznať dobro a zlo znamenalo mať skúsenosť s dobrom alebo zlom. Poznať vojnu znamenalo zažiť, zakúsiť ju.  Avšak Slovania mali tendenciu vidieť za udalosťami dňa čosi viac, ako len náhodu. Nestačilo im len konštatovanie faktu, ale pýtali sa na zmysel toho, čo sa odohralo. Prečo sa to stalo práve mne? Čo mi tým chce Boh povedať?

 3. Ďalšia úroveň skúsenosti je spojená so skúsenosťou kríža a utrpenia. Neexistuje človek, ktorý by nebol konfrontovaný s týmto typom skúsenosti. Slovania mali vždy mimoriadnu schopnosť niesť na svojich pleciach kríže, ktoré často sprevádzali ich každodenné životy.  Ide o skúsenosť, ktorá sa však len samotným utrpením nekončí. Statočné nesenie životných krížov nás očisťuje a posväcuje, pretože nás robí podobných Tomu, ktorý za nás zomrel na kríži.  

Nikdy nezabudnem na žiarivú tvár mojej starej mamy. Napriek svojmu pokročilému veku usilovne pracovala celý deň. Bola vdova a sama vychovala  tri malé deti. Takto bola zvyknutá celý život a takto to robila aj vtedy, keď to už nebolo potrebné. Na konci dňa bola veľmi unavená, ale spokojná.  Keď som sa jej spýtal, prečo sa tak namáha, že by vo svojom veku mala viac oddychovať, odpovedala mi citátom zo Sv. Písma: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma.” Takto to robila celý život a takto to robila i vo svojej starobe.  

Milí priatelia, jeden z aspektov dedičstva sv. Cyrila a Metoda je i slovanská spiritualita, ktorá zdôrazňuje význam srdca, slova a skúsenosti. Buďme citlivými dedičmi tohto bohatstva a snažme sa ho vo svojom živote zveľaďovať.  

-mj-