P. Dufka: O zasvätenom živote

Zasvätený život je povolanie, na ktoré sa vzťahujú Ježišove slová: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15,16).  Bežne hovoríme o kresťanskom povolaní, ba dokonca výraz povolanie používame i v sekulárnej oblasti. Tu sa okrem vykonávania istej činnosti spája i s myšlienkou akejsi príťažlivosti. Ide o  tajomnú motiváciu, ktorá sa spája s vnútornou túžbou venovať sa istej činnosti. V bežnej reči sa hlavne v minulosti používal výraz povolanie v súvislosti so službou lekára či učiteľa, ale dodnes sa viaže na službu kňaza či zasvätenej osoby[1].

I pri povolaní k zasvätenému životu pozorujeme istú vnútornú náklonnosť, príťažlivosť či motiváciu, ktorú však vieme vysvetliť len veľmi obmedzene. Táto náklonnosť či príťažlivosť poukazuje na tajomstvo samotného Boha, ktorý povoláva. 

Doteraz si pamätám na situáciu, ktorá sa mi stala len niekoľko dní po kňazskej vysviacke. V preplnenom kostole ma v rámci homílie predsedajúci kňaz vyzval, aby som povedal niečo o svojom povolaní. Nezmohol som sa na súvislé vety nielen preto, že som bol strémovaný pred množstvom ľudí, ale práve v tom momente som si uvedomil, že ja o svojom vlastnom povolaní nemám čo povedať. Sám mu totiž rozumiem len veľmi obmedzene. Neviem, prečo sa mi v istom období života zdali duchovné hodnoty tak dôležité, že som sa neváhal rozhodnúť pre kňazské povolanie. Pred týmto obdobím a ani potom som túto motiváciu k zasvätenému životu nepociťoval tak intenzívne ako práve v čase životného rozhodovania. Toto je pre mňa doteraz istým tajomstvom, mystériom.  

Toto tajomstvo, mystérium, zaznieva ako leitmotív počas celého života, nech by zasvätená osoba pracovala v akejkoľvek oblasti. Bez ohľadu na to, aké miesto má v rehoľnom živote apoštolská činnosť, tradícia vždy zdôrazňovala, že v zasvätenom živote má osobitné miesto modlitba. Či už ide o spoločnú  alebo individuálnu modlitbu,  tieto nemajú za cieľ len zabezpečiť vernosť osoby alebo spoločenstva ich povolaniu. Je to predovšetkým svedectvo o Božej prítomnosti v hĺbke ľudského srdca. V našom svete, poznačenom výkonmi a externou činnosťou,  prítomnosť rehoľníkov upozorňuje na Boží svet, ktorý sv. Augustín opísal ako svet pokoja, odpočinku a odstupu od zbytočností (Vyznania XIII, 35). Tok slov a súhrn činov, ktoré sú vyvolané záväzkom voči prostrediu, v ktorom sa pohybujeme, majú svoj význam len vtedy, keď je srdce už istým spôsobom v pokoji večera, ktorý ešte nenastal. Zasvätené osoby dostali od Ducha Svätého úlohu byť prorockým znamením[2].

V súvislosti so zasväteným životom som si spomenul na jedného z mojich spolužiakov na konzervatóriu, ktorý akoby žil v inom svete. Mal vynikajúcu hudobnú pamäť a zdedil i absolútny hudobný sluch. Všetko robil navonok tak ako ostatní, ale nad všetkým mal zvláštny nadhľad. Nič ho nevyviedlo z rovnováhy. Pri stretnutí s ľuďmi pôsobil veľmi vyrovnane a niektorí sme zachytávali tichú radosť, ktorá z neho jemne vyžarovala. Akýsi záblesk iného sveta sa občas mihol v jeho očiach. Nielenže študoval hudbu, ale žil z nej. Raz sa mi zdôveril, že ak dlhší čas nejde na dobrý koncert alebo nepočuje dobrú hudbu, necíti sa vo svojej koži. Všimol som si, ako si pri voľných chvíľach pospevoval nejakú melódiu alebo si jednoducho v pamäti prehrával časti koncertov, ktoré poznal naspamäť. Po dlhšom čase som si uvedomil, že hudba nie je len objekt štúdia alebo prostriedok umeleckého zážitku, ale môže sa stať i povolaním. Človek si môže hudbu natoľko obľúbiť, natoľko sa nechať preniknúť jej krásou, že ona sama zostúpi do jeho srdca a postupne ho začne meniť.

Podobne je to i s kresťanským povolaním, v ktorého centre je zasvätený život.  V zasvätenom živote zaznieva niečo z iného sveta, niečo tajomné, mystické.  V dejinách mystiky sa istá skupina ľudia nazývali hesychasti. Názov pochádza z gréckeho slova hésychia (ἡσυχία), čo znamená pokoj, odpočinok, odstup od zbytočností tohto sveta. Bol to duchovný smer, ktorého základy siahajú do 4. storočia a svoj vrchol dosiahol v stredoveku. Na dosiahnutie tohto pokoja a odstupu od okolitého sveta hesychasti odchádzali na miesta samoty alebo priamo na púšť. S prekvapením však zistili, že nie vždy touto izoláciou dosiahli svoj cieľ. Mnohí z nich si na púšť priniesli nepokoj a naviazanosť na zbytočnosti vo svojom srdci. A tak sa s väčšou intenzitou začala pociťovať potreba vnútorného hesychasmu. Hesychasti nemali len navonok opustiť nepokojné a  rušivé podnety, ale mali to isté urobiť i vo svojom srdci. Zbaviť sa nepokoja a naviazanosti na zbytočnosti vo svojom srdci. To neboli len veci, osoby, ale i vlastné pokrivené názory.

Carlo Carretto, taliansky spisovateľ, bol hesychasmom tak nadšený, že si sám vyskúšal život v samote a izolovanosti, kde napísal známu knihu pod názvom Listy z púšte. Neskôr však, keď si vlastnými skúsenosťami overil potrebu vnútorného hesychasmu, napísal knihu, ktorá mala už iný názov: Púšť uprostred mesta. Podľa neho sa hesychasmus dá žiť i uprostred nepokojov, zmätku a chaosu mesta, ba dokonca vlastnej rodiny. Pokoj je totiž stav srdca, ktorý od vonkajšieho sveta nezávisí priamoúmerne. Skutoční hesychasti sa však neuspokojili len s pokojom srdca, ale chceli, aby v ňom neustále zneli Božie tóny. Pokoj bol len prostriedok na to, aby sa naladili na duchovnú frekvenciu, ktorou bola modlitba. Pomocou psychofyzickej metódy, spájajúcej zvláštnu techniku dychu s vytrvalým opakovaním krátkej modlitby,   dosiahli dokonalé sústredenie mysle a pokoj srdca. Typickým príkladom takejto modlitby bola Ježišova modlitba, známa i pod názvom modlitba srdca. Duchovné stavy, do ktorých sa hesychasti dostávali, sprevádzali videnia svetla alebo zážitky vnútorného tepla, ktoré niektorí mystici dávali do súvislosti s Božím svetlom, ktoré ožiarilo Krista pri premenení na vrchu Tábor.

Keďže človek je jednota duše i tela, hesychasti zapojili do modlitby i telo. Nešlo len o zjednotenie recitovanej alebo len v mysli prebiehajúcej opakujúcej sa modlitby s dýchaním či pravidelnou chôdzou, ale každá činnosť mohla sprevádzať takúto modlitbu. 

Milí priatelia, deň zasväteného života je dňom i všetkých nás. Kresťanským povolaním, ktoré sme dostali, máme upozorňovať na Boží svet. To sa nám však podarí iba vtedy, ak si pri plnení každodenných povinností ustrážime vnútorný hesychasmus  pokoja, modlitby a odstupu od zbytočností.

[1] Porov. Michel Sauvage: „Des Vocations particulières: Sacerdoce et vie consacrée“ in Dictionnaire de Spiritualité XVI, Paris 1994, 1092-1095.

[2] Porov. Carl Suso Frank: „Vie Consacrée“ in  Dictionnaire de Spiritualité XVI., Paris 1994, 653-658.