Prvý dalitský kardinál v Indii: Mojím poslaním je pomáhať najchudobnejším deťom

Historicky prvý dalitský kardinál prijme z rúk pápeža Františka kardinálske insígnie pri konzistóriu 27. augusta. V rozhovore pre Vatican News hovorí 60-ročný budúci kardinál o tom, ako formálne zrušený kastový systém v skutočnosti úplne nezmizol. Delí sa so svojou skúsenosťou služby „nedotknuteľným“ Indom cez výchovu a vzdelávanie a stručne sa zmieňuje aj o súčasnom stave náboženskej slobody indickej kresťanskej menšiny.

Čo znamená pre vás osobne toto vymenovanie a ako zamýšľate pomáhať pápežovi Františkovi?

Bol som v šoku. Bola to správa, ktorá ma zaskočila a ktorú som nečakal, ani som o tom nesníval. Je to Božia milosť, je to jeho vôľa, pôsobí prostredníctvom pápeža Františka. Vnímam to ako veľkú príležitosť slúžiť ľuďom, slúžiť všetkým obyvateľom južnej Indie a najmä telugských štátov Telangana a Ándhrapradéš.

Ako si vysvetľujete skutočnosť, že si pápež František vybral prvého „dalitského“ kardinála v histórii? Aké posolstvo sa podľa vás Svätý Otec snaží vyslať?

Od samého začiatku magistéria pápeža Františka 

som pochopil, že jeho prioritou je láska, súcit, pozornosť voči perifériám, voči najchudobnejším z chudobných. Preto vždy pri uprednostňovaní marginalizovaných môžeme ponúkať silné posolstvo „chudobnej Cirkvi pre chudobných“. Môžem povedať, že vždy, keď sa vyskytnú udalosti ako cyklóny, prírodné katastrofy alebo nedávne vypuknutie vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, vidím starosť Svätého Otca o všetky národy sveta. Možno pápež očakáva, že nejakým spôsobom by som mohol pomôcť vyriešiť problémy marginalizovaných a možno aj dalitov, ale je jasné, že duchovný pastier neignoruje ani potreby iných ľudí, ktorí nie sú v našej starostlivosti. 

Kastový systém v Indii bol formálne zrušený. Ale aká je situácia?

Kastový systém bol zrušený, ale sú tu niektoré faktory, ktoré sa nezmenili. Pokiaľ ide o skutočnú situáciu a realitu v tejto oblasti, existujú určité rozdiely. Sú tu ľudia, ktorí skutočne bojujú za uznanie svojho talentu a rôznych aktivít, ktoré konajú. Kedysi dávno pre „nedotknuteľných“ nebola možnosť prístupu do školy alebo k vzdelaniu. Teraz však indická vláda, najmä v našich štátoch Telangana a Ándhrapradéš, odkiaľ pochádzam, ponúka marginalizovaným, chudobným a dalitom viac príležitostí a podporuje ich, aby chodili do školy a ďalej sa vzdelávali. Snažíme sa, aby si všetci uvedomili tieto konkrétne situácie a udržiavali myšlienku rovnosti.

Je nejaký konkrétny príbeh týkajúci sa dalitov alebo chudobnejších obyvateľov Indie, ktorý vás osobitne zachytil?

Moja domovská diecéza je Kurnool, študoval som v diecéze Kadapa, ktorá je susednou diecézou. Po maturite som vstúpil do seminára a potom som sa stal kňazom; mojím záujmom bolo slúžiť ľuďom. V každej farnosti sú však odľahlé dediny, ktoré sú veľmi chudobné a vystavené suchám. Keď tam ideme, robíme to večer, pretože ľudia chodia cez deň do práce. Zvoníme kostolným zvonom, zhromažďujeme deti a učíme katechizmus. Je úžasné vidieť to, dojalo ma to k súcitu, uvedomil som si, akú veľkú zodpovednosť mám voči deťom, že im môžem darovať vzdelanie, pretože nemajú peniaze ani majetok na štúdium. Vzdelanie je veľký dar. Pri rozprávaní prežívam príbeh svojho života.

V akom zmysle?

Na druhom stupni základnej školy 

som musel prestať z dôvodu chudoby. Myslel som si, že tým sa moje vzdelávanie skončilo. Ale boli to hlavne misionári, ktorí sa o mňa zaujímali, priviedli ma do Kadapy a pomohli mi pokračovať v štúdiu. Postarali sa o mňa, pomohli mi chodiť do školy a urobili zo mňa človeka, ktorý niečo dokáže. Preto som sa rozhodol vstúpiť do seminára.  Študoval som a mojím zámerom vtedy, rovnako ako teraz, bolo pomáhať čo najväčšiemu počtu chudobných detí. Takto som chápal poslanie kňaza. Boli to pre mňa krásne chvíle. Vždy, keď vidím chudobné deti, sám ich beriem autom a privádzam do domovov prijatia. Aj laickí misionári mali džíp, brávali deti so sebou a zverovali ich tým, ktorí sa o ne mohli postarať. Toto ma vždy veľmi oslovovalo.

Inšpirovalo to Vašu službu?

Celý život som bol jednoduchým kňazom, jednoduchým misionárom. Takmer desať rokov som pracoval ako misionár. Potom som na niekoľko rokov odišiel do USA, aby som pokračoval v štúdiu, ale venoval som sa predovšetkým práci vo farnosti. Keď som sa vrátil, dali mi na zodpovednosť všetky katolícke školy v diecéze. Snažil som sa osloviť mnoho chudobných ľudí, z ktorých 90 % je na okraji spoločnosti.

Aké druhy diskriminácie alebo zlého zaobchádzania ste videli?

Existuje spoločenská stigma. 

Čo s tým môžeme urobiť? S tým nič neurobíme. Naše domy sa nachádzali na najsevernejšom konci dediny, v odľahlom kúte. Keď sme išli k ľuďom z vyššej kasty, pretože sme boli smädní, oni, ktorí mali studňu, nám naliali vodu do rúk. Avšak mňa toto nezarmucovalo. Prijali sme túto spoločenskú stigmu, ktorú dodnes cítiť najmä na vidieku, nie v meste. Teraz už neexistuje pitie z ruky ani sa nepoužívajú separátne taniere a poháre pre dalitov, ale vtedy táto diskriminácia bola.

Aká je dnes situácia kresťanskej menšiny v Indii vo všeobecnosti?

K niektorým incidentom dochádza v rôznych častiach Indie, predovšetkým na severe a tiež na juhu krajiny. Existujú tu niektoré fanatické skupiny. Keď sa však obrátime na vládu, môžeme povedať, že je veľmi spolupracujúca a chápavá. Snažia sa problémy riešiť. Ale ničenie niektorých sôch a iných symbolov v Karnatake bolo pre nás niečím zraňujúcim. Keď sme sa obrátili na vládu, ubezpečovali nás o maximálnej bezpečnosti.

-mh, jb-