Páter Arturo Sosa: Ako občania a ľudia viery sa zasaďme za dobro Európy

Prinášame rozhovor s generálnym predstaveným jezuitov P. Arturom Sosom SJ, ktorý v predvečer 400-ročnice kanonizácie piatich svätých pripravil zodpovedný vedúci Vatikánskeho rozhlasu Massimiliano Menichetti. Páter Arturo Sosa reaguje aj na aktuálny kontext drámy vojny, ktorá krvavo sužuje východnú Európu.

Dátum 12. marca 1622 bol pôvodne zvolený pre kanonizáciu Izidora zo Sevilly (sv. Izidor Roľník). Keďže však krátko predtým, v januári, boli ukončené kauzy štyroch ďalších blahoslavených, vtedajšia Kongregácia pre obrady sa rozhodla pre spoločné slávenie ich kanonizácií, čo bolo po prvý raz v dejinách Cirkvi. Spolu s Izidorom tak pápež Gregor XV. svätorečil štyri monumentálne osobnosti: karmelitánku Teréziu z Avily, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej Ignáca z Loyoly, jezuitského misionára Františka Xaverského a zakladateľa oratoriánov Filipa Neriho.

Páter Sosa, zajtrajšia slávnosť sa bude diať v osobitných historických okolnostiach. Nemôžeme ignorovať temné dni pandémie, vojny, ktorá zraňuje ľudstvo, ako je konflikt na Ukrajine. Čo si myslíte o tomto konflikte a aké sú cesty na budovanie pokoja?

„V prvom rade by som chcel povedať, že je to päť svätcov, skutočne inšpiratívnych postáv pre nás všetkých. Je náhoda, že všetci boli kanonizovaní v ten istý deň.

Myslím, že aj Svätý Otec viackrát zopakoval, že prvou cestou je modlitba. Naša viera tak veľmi trvá na tom, že Boh je ten, kto koná v dejinách, že sa musíme snažiť byť v kontakte s Pánom, ktorý je prítomný a ktorý sprevádza ľudské udalosti vo všetkých ich momentoch.

Potom je tu, samozrejme, aktívna solidárnosť, ktorá sa dá vyjadriť mnohými spôsobmi. Je tu veľa ľudí z Katolíckej cirkvi i z iných oblastí, ktorí sú pripravení podať pomocnú ruku. To, čo robia pre prijatie v európskych krajinách, tu v Taliansku, v iných krajinách...

Solidarita, ktorá zahŕňa aj to, že sme dobre informovaní, snažíme sa porozumieť, nezatvárame si oči, uši, nič. Byť tam so srdcom, v porozumení s ľuďmi.

A potom je tu politika. Jednou z vecí, ktoré sa mi dnes zdajú najdôležitejšie, je posilniť zmysel pre planetárne občianstvo. To znamená, že to nie je problém Ukrajincov, nie je to problém Rusov, nie je to problém Európskej únie. Je to náš problém ako občanov tohto sveta: ako občania musíme tlačiť politiku smerom k spoločnému dobru.

Samozrejme, že vojna ako táto je namierená proti občianstvu, proti blahu ľudí, aj proti blahu prírody. Takže robiť politiku je veľmi dôležité z osobného hľadiska, ako občania, a tiež podporovať tento aspekt. Napríklad v súčasnosti je veľmi dôležité vnímanie verejnej mienky.

A v politickej oblasti je tu potom v pohybe aspekt vyjednávania, diplomacie... Ale to všetko nebude úspešné, ak nebudete mať silnú podporu občanov vo svete a v Európe.“

Pápež František, keď hovoril o svätom Ignácovi, povedal, že rozlišovanie je kompasom, aby sme sa mohli vydať na cestu, ktorá má veľa zákrut. Čo podľa vás človek potrebuje?

„Práve naučiť sa tomuto rozlišovaniu. Keď počujem slovo „rozlišovanie“, vždy si spomeniem na postavy, ktoré poznáme z Biblie. V prvom rade Abrahám. Dá sa povedať, že Abrahám bol už zrelý človek, ktorý viedol úspešný život a ktorého Pán požiadal, aby zanechal všetko, dokonca aj svoju rodinu, a vydal sa na cestu. Tak ako by to urobil každý z nás, sa opýtal: „Kam mám ísť?“. A odpoveď znela: „Ja ti to poviem“.

To, čo je teraz potrebné, je aby sme sa nesnažili prevziať kontrolu do vlastných rúk, ale aby sme ju nechali v Božích rukách. Je to téma toho, ako sa v tejto chvíli vníma aspekt moci. Moc možno chápať ako: ja som ten, kto má v rukách riadenie, a preto si robím podľa mojich cieľov, bez toho, aby som myslel na dobro iných, na spoločné dobro.

Musíme teda pochopiť, že to nie my sme tými, kto riadi, ale že musíme prenechať riadenie dejín Bohu a naučiť sa pozorovať, ako to Boh robí, aké znamenia nám dáva, aby sme nasledovali cestu: „Poviem ti, kam máš ísť“.

Rozlišovanie je toto: naučiť sa čítať znamenia dejín, ktoré nám môžu ukázať, kam nás chce Boh ako ľudstvo viesť. My ako ľudstvo, ako muži a ženy, potrebujeme túto citlivosť, aby sme to pochopili a naučili sa čítať znamenia čias.“

V tomto zmysle teda môžeme čítať aj Ignaciánsky rok alebo 400. výročie kanonizácií, o ktorých sme hovorili na začiatku, to znamená, že sú to oslavy, ktoré sa neobmedzujú len na pohľad do minulosti...

„Presne tak. Prežívame to takpovediac ako pamäť, pamäť aj v biblickom zmysle. Spomeňte si, ako po úteku z Egypta Zákon hovorí: musíte si to opakovať, musíte dať vedieť novým generáciám, čo sa stalo, ako Boh konal v našom živote, v našom národe...

Týchto päť veľkých ľudí malo veľmi hlbokú skúsenosť s tým, že našli Boha aj v ťažkých udalostiach. A päť svätých, ktorých pri tejto príležitosti oslavujeme, sú ľudia, ktorí zažívali aj veľkú zmenu. Keď svet objavil svoju „druhú polovicu“ - a teda, že je oveľa zložitejší, ako to, čo poznali do tej chvíle -, zistili, že tam je smäd po Bohu, že potrebujú evanjelium...

Sú to ľudia, ktorí vyšli von zo seba samých, prekročili svoju dobu; išli do hĺbky v rehoľnom živote: Terézia či Ignác, rozliční a idúci do hĺbky; František, bez toho, aby poznal iné kultúry, išiel do týchto svetov...

To je tá spomienka, ktorá nás nabáda plniť Božiu vôľu. Nie je to rovnaký postoj, aký mali napríklad králi, ktorí chceli mať bohatstvo vtedajšieho sveta. Bolo to iné, bola to túžba prísť k ľuďom, prísť ku kultúram so zvesťou, s ktorou sa s nimi chceli podeliť: so zvesťou o Pánovi, ktorý nás robí bratmi, ktorý nás nabáda, aby sme vytvárali spravodlivejší svet.“

Dňa 13. marca, o dva dni, si zároveň pripomíname výročie deviatich rokov pontifikátu pápeža Františka a začiatok desiateho roku. Čo by ste zaželali pápežovi?

„Po prvé, aby nám naďalej ukazoval túto cestu rozlišovania, ktorú od začiatku svojho pontifikátu vždy opakoval celej Cirkvi: „Musíme ísť cestou, ktorú od nás žiada Pán“. Potom myslím na to „vyjdenie do misie“, na zmysel Cirkvi, ktorým je misia.

František, keď hovorí o synodálnej Cirkvi, hovorí o Cirkvi v misii, o Božom ľude na pochode, o Božom ľude, ktorý nasleduje Pána v Jeho poslaní. Jediný spôsob, ako zjednotiť takú veľkú rozmanitosť ľudí, kultúr, je Pánova misia, vykúpenie ľudského rodu. A práve táto misijná cirkev je synodálnou cirkvou. Tá, v ktorej má každý čo vykonať, povedať, ukázať, riadiac sa Pánovým poslaním.“

-jb-