Jozef z Arimatie ako vzor pre náš vzťah ku Kristovi a Cirkvi

Práve prebiehajúci jubilejný rok sv. Jozefa ponúka veriacim široký priestor na to, aby mohli Ježišovho pestúna bližšie spoznať a zamilovať si ho. Nie je však jedinou biblickou postavou tohto mena, ktorá sa vyskytuje v liturgickom kalendári gréckokatolíkov. Byzantská liturgia hneď na začiatku Veľkého týždňa Pánovho utrpenia slávi spomienku starozákonného Jozefa Egyptského ako prototyp Krista, ktorý bude tiež zradený a predaný svojimi najbližšími.

Dnes, na tretiu nedeľu po Pasche si gréckokatolíci pripomínajú Jozefa z Arimatie, ktorý sa spolu so svätými ženami myronosičkami postaral o dôstojné Ježišovo pochovanie. Základné informácie o Jozefovi z Arimatie čerpáme z evanjelií. Údajov nie je veľa, ale každý z evanjelistov prináša niečo nové, čo nám pomáha vyskladať si mozaikový obraz o tomto nenápadnom mužovi.

Matúš píše:  Keď sa zvečerilo, prišiel bohatý človek 

z Arimatie menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom.  Zašiel k Pilátovi a poprosil ho o Ježišovo telo. Vtedy Pilát rozkázal, aby mu ho vydali.  Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil vo svojom novom hrobe, ktorý si vytesal v skale. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. (Mt 27, 57-60).

Marek ponúka niekoľko upresňujúcich informácií. Píše, že Jozef bol vážený člen veľrady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo a že odvážne predstúpil pred Piláta a vyžiadal si Ježišovo telo.  Tiež kúpil jemné plátno, sňal Ježiša z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného v skale. (Mk 15, 42-46).

Evanjelista Lukáš sa snaží dokresliť charakterové črty Jozefa z Arimatie slovami: Tu istý muž menom Jozef, člen veľrady, dobrý a spravodlivý muž z judského mesta Arimatie, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani konaním a očakával Božie kráľovstvo, prišiel k Pilátovi a vyžiadal si Ježišovo telo.  Keď ho sňal, zavinul ho do plátna, uložil do hrobu vytesaného v skale, v ktorom ešte nikto nikdy neležal. (Lk 23, 50-53).

A od Jána sa dozvedáme, že Jozef patril k tajným Ježišovým učeníkom: Potom Jozef z Arimatie, ktorý bol Ježišovým učeníkom — ale tajným zo strachu pred Židmi —, požiadal Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. (Jn 19, 38).

Ak si všetky tieto informácie zhrnieme dokopy, máme pred sebou dobrého, charakterného a spravodlivého muža, v spoločnosti váženého i bohatého, ktorý sa k Ježišovi a jeho učeniu hlási, hoci sa tým na verejnosti nechváli a nedáva to najavo, nakoľko je členom veľrady a nechce mať problémy. Avšak v dramatický deň Ježišovej popravy vystúpi z tieňa a odvážne si trúfa vyžiadať si mŕtve telo tohto zločinca, ktorého chce nielen pochovať, ale poskytne mu miesto v novom hrobe, ktorý si pôvodne pripravil pre seba.

Tieto vzácne, hoci strohé informácie, sa neskôr pokúšali rozšíriť ešte viac apokryfné evanjeliá. Avšak ozajstnou perlou byzantskej hymnografie sú texty, ktoré veriaci gréckokatolíci spievajú pri obradoch svätého trojdnia. Na Veľký piatok, keď sa na večierni koná akoby nanovo Ježišov pohreb, vo forme ukladania jeho mŕtveho tela znázorneného na plátne – pláščenici, v chráme zaznieva tento spev:

Teba, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom, 

z kríža sňali Jozef s Nikodémom. Zaplakali, keď ťa videli mŕtveho, nahého a nepochovaného: „Ó, najsladší Ježiš, Slnko ťa na kríži visieť videlo, preto svoju tvár mrakom zastrelo. Aj zem sa hrôzou triasla. Chrámová opona sa roztrhla. Teraz na teba hľadia naše oči. Dobrovoľne si za nás zomrel, Bože náš, ako ťa pochovať máme? Do akého plátna ťa obvinieme? Ako sa len hriešnymi rukami tvojho tela dotkneme? Dobrodinec náš, aký pohrebný spev ti zaspievame? Velebíme tvoje prehorké umučenie, pohreb i slávne vzkriesenie. Sláva tebe, Pane.

Na Veľkú sobotu zasa pri Božom hrobe počas utierne Boží ľud spieva takto:

Poďte, nazvime blaženým Jozefa, navždy pamätného, ktorý prišiel v noci k Pilátovi a vypýtal si Život všetkých: Daj mi tohto cudzinca, ktorý nemá kde hlavu skloniť. Daj mi tohto cudzinca, ktorého zlý učeník odovzdal smrti. Daj mi tohto cudzinca, ktorého videla jeho Matka visieť ma kríži, s plačom nahlas vravela a materinsky volala: Beda mi, dieťa moje! Beda mi, svetlo moje! Duša moja milovaná! To, čo Simeon predpovedal v chráme dnes sa uskutočnilo! Moje srdce prenikol meč, ale zmeň plač na radosť z tvojho vzkriesenia. Klaniame sa tvojmu utrpeniu, Kriste a svätému vzkrieseniu.

Na záver už len dodám, že byzantská liturgia dáva Jozefovi z Arimatie prívlastok, ktorý v staroslovienčine znie blahoobráznyj. Blahoobráznyj Josif, čo znamená príkladný, vzorný, ušľachtilý, vznešený. Usilujme sa byť tiež takými v našom vzťahu k Ježišovi i k jeho mystickému telu, ktorým je Cirkev.