Vatican News

Arcibiskup Vasiľ: Svätý Jozef, ochranca Svätej rodiny

Prinášame príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý pripravil pre Vatikánsky rozhlas na nedeľu 29. decembra. Zameral sa v ňom na osobu svätého Jozefa ako vzor mužskej svätosti.
Príhovor arcib. Cyrila Vasiľa SJ

V rímskokatolíckom kalendári dnes slávime sviatok Svätej rodiny, Ježiša, Márie a Jozefa, v gréckokatolíckom je to Nedeľa po Kristovom narodení,  pri ktorej slávime pamiatku svätých a spravodlivých Jozefa Snúbenca, Dávida Kráľa a Jakuba, Pánovho brata. Ako priesečník týchto liturgických spomienok – v podstate nám teda vychádza téma rodiny a postava sv. Jozefa.

Sv. Jozef, je akoby postavou v úzadí, kulisou k centrálnej scéne týchto dní, téme Kristovho príchodu, vtelenia Božieho Syna. Sv. Jozef bol Prozreteľnosťou vybratý na vytvorenie – dalo by sa povedať – legálneho rámca pre Ježišovo narodenie a spoločenské zaradenie v rámci Izraela. Ponúka Ježišovi zázemie a ochranu, dáva mu akoby „priezvisko“, aj keď tie vtedy neexistovali v dnešnom ponímaní, ale súčasníci a krajania Ježiša volali jednoducho „Jozefov syn“, alebo podľa Jozefovho remesla  „tesárov syn“.  

Pri pohľade na postavu sv. Jozefa mi prichádza na um  obraz jedného môjho známeho Petra. Veľa toho nenahovorí, ale pri každom stretnutí  sa snaží zistiť, čo by pre druhého mohol urobiť. V ich rodine sa traduje, že to má takto v sebe už od detstva. Keď prišla z pôrodnice jeho mama s mladším bračekom, a celá rodina a príbuzní sa zhŕkli, aby dieťatko pochválili, poobzerali, zablahopriali rodičom, tak on trojročný, priniesol mamke papuče na prezutie a stoličku, aby si oddýchla a posadila sa.

Aj v týchto dňoch sú naše pohľady upäté na Božské dieťa Ježiša, na jeho panenskú matku Máriu. Sv. Jozef je akoby v úzadí, ako ten, ktorý je zdanlivo na okraji  udalostí. Ale, iba zdanlivo. Je totiž svedkom, spoločníkom a spolu-dejateľom zázraku, ktorý máme pred očami. Vo svätom Písme je označený jednoduchým titulom –„spravodlivý muž – anér dikaios“.

Len málo osôb v biblických dejinách je priamo označených týmto titulom „spravodlivý muž“ – patria sem Noe, Lót, Tobiáš, Jób, Jozef z Arimatey a tento krátky explicitný zoznam  završuje ten, kto sa na verejnosti predstavuje ako Ježišov otec (Mt 1,19) pretože Jozef, Máriin manžel, bol človek spravodlivý.

Mali by sme sa teda viac venovať postave sv. Jozefa, ako vzoru mužskej duchovnosti a nábožnosti, ako príklad presvedčivej a príťažlivej mužskosti. V čom konkrétne?

Spomeňme si, ako  rozvážne a citlivo riešil ľudsky zdanlivo neriešiteľnú dilemu – ako postupovať v prípade svojej snúbenice Márie. Na jednej strane „Máriu nepoznal“ – ako snúbenec rešpektoval jej panenstvo predtým než by začali spolu oficiálne bývať. Jeho obraz je vzorom, alebo výzvou na jednej strane a na druhej strane tak trochu prvou frčkou do nosa mnohým „nedočkavcom“, ktorí si svoju mužskosť nárokujú uplatniť bez rešpektu a v podstate aj bez úcty a citlivosti k druhej stránke v snúbeneckom vzťahu.

Keď po Máriinom návrate od svojej príbuznej Alžbety vidí, že Mária čaká dieťa,  uvažuje o tajnom prepustení, bez akéhokoľvek obvinenia – aby tak zachránil jej život pred ukameňovaním, ktoré by jej hrozilo v prípade obvinenia z nevery. Radšej teda riskuje on sám ľudské odsúdenie za to, že bezdôvodne „prepustil“ svoju mladú manželku čakajúcu – zdanlivo – jeho dieťa.

Veľa  o celej situácii uvažoval – nie je človekom ľahko vzbĺknutých emócií, ktoré neraz vedú k nerozvážnym rozhodnutiam.

Prijíma s dôverou a odvahou aj Božiu výzvu: „neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), pripúšťa aj to nepochopiteľné tajomstvo Máriinho materstva.

V plnom zmysle slova je strážcom Máriinho tajomstva – pristupujúc k jej panenstvu  i k jej materstvu s úctou a nežnou pokorou prislúchajúcou tomuto daru a tajomstvu.

Ako by asi vyzeral náš svet, keby všetci muži pristupovali k žene – dievčaťu, ktoré spoznali, ku snúbenici, k manželke, k matke, s tou istou citlivosťou k ich tajomstvu, k zázraku života, ktorý stelesňujú, s tou zodpovednosťou a oddanosťou, ako to robil sv. Jozef ?!

Nebola by to vari  obrovská revolúcia, meniaca tvár ľudstva viac, ako všetky doterajšie revolúcie? Veď v ľudstve poznačenom dedičným hriechom ešte stále ženy pociťujú dôsledky oných strašných slov – následku hriechu človeka: „budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3,16). Postava sv. Jozefa je teda prekonaním obrazu patriarchálneho vládnutia – ku ktorému sa zdanlivo ako protiliek ponúka akási feministická revolúcia,  – a je predobrazom úlohy muža zdieľajúceho tajomstvo ženy, berúceho  na sebe účasť  a zodpovednosť za vytvorenie podmienok na uskutočnenie tohto hlbokého tajomstva, ale aj vedomie povinnosti chrániť toto krehké tajomstvo pred akoukoľvek nepriazňou a ohrozením.

Pre nás kňazov, by mohlo platiť, že sv. Jozef by mohol  byť označený ako vzor kazateľov. Ako to myslím, keď nepoznáme ani jedno jeho slovo? Jozef totiž káže nie slovami, ale v prvom rade svojim životom:  tým, že načúva Božiemu hlasu a uskutočňuje ho bez váhania: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta ... on vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku  ... Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku,  a choď do izraelskej krajiny ... on vstal, vzal  dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny.

Mužská duchovnosť o svätosť, ktorú reprezentuje sv. Jozef je špecifická.  Vychádza z hlbokého uvažovania, nepoužíva mnoho slov a je skoncentrovaná na činy, na konkrétne prejavy vernosti, oddanosti a vytrvalosti.

Pri pohľade na betlehemské jasličky, na postavu sv. Jozefa mi prichádza na um aj príhoda z jednej severoslovenskej obce z ešte sedemdesiatych, či osemdesiatych rokov minulého storočia. Za čias bývalého komunistického režimu to bolo jedno z mála miest, kde si ľudia stavali veľký betlehem na verejnom priestranstve, s patričnou výzdobou, jasličkovými pobožnosťami a podobne.

Takáto verejná manifestácia „náboženského tmárstva“ dráždila okresného cirkevného tajomníka a príslušné orgány kontroly cirkvi a ideologického boja. Jedného dňa sa rozhodli zakročiť. Cirkevný tajomník a niekoľko ďalších súdruhov na dvoch volgách si naplánovali výjazd o onej obce, aby nariadili zrušenie betlehema, pohrozili kňazovi odobraním súhlasu,  pokarhali predsedu MNV za nedostatočnú politickú prácu v obci atď.

Správa o ich príchode ich však nejako predbehla. Miestni chlapi natiahli cez cestu reťaz – išlo o koncovú obec, kde bola premávka minimálna a pri príjazde služobných volg sa partia mužov ledabolo sa opierajúce o poriská od lopaty, či pohrávajúc sa s poriskom od čakana,  opýtala: „...kamže, kamže súdruhovia: Asi ste sa pomýlili... Tu už cesta končí, tu sa musíte otočiť, ak sa chcete v poriadku a zdraví dostať  naspať do mesta.“  Tých málo slov a ich postoj – to  úplne stačilo. – A súdruhovia tak radšej aj urobili.  

Predpokladám, že túto návštevu by boli z dediny vyšvihali ružencami aj miestne ženy, ale chlapi si vzali túto ochranu ich betlehema ako svoju povinnosť, vzali si ju  k srdcu a urobili to tak po vrchársky, tak viacej po chlapsky. – Asi tak ako by to urobil sv. Jozef, ktorý  palicu nemal iste len na podopieranie, ale aj na ochranu tej rodiny, ktorá mu bola zverená.

Mužská zbožnosť, mužská svätosť je aj o tomto – málo slov, správne uvažovanie a konkrétne skutky. Tomuto nás dnes učí sv. Jozef. Kiežby sme  mali medzi nami čím viac takýchto  mužov, kiežby všetci muži boli ako sv. Jozef.

29 decembra 2019, 11:27