Kauza 48 mučeníkov z Bagdadskej katedrály postúpila do Ríma

Na vigíliu Slávnosti všetkých svätých v nedeľu 31. októbra 2010 o 17.30 v priebehu liturgie vtrhla do bagdadskej sýrsko-katolíckej katedrály Panny Márie Osloboditeľky (Our Lady of  Deliverance) skupina teroristov. Vnútri bolo okolo 150 kresťanov vrátane speváckeho zboru, kňazov a diakonov. Päť teroristov držalo zhromaždenie ako rukojemníkov žiadajúc o prepustenie predstaviteľov Al-Káidy.

Teroristi zabili ako prvých dvoch kňazov – jedného pri oltári a druhého pri spovednici. Obaja vyzvali teroristov, aby prepustili veriacich. Ľudia boli prinútení ľahnúť si na zem. Teroristi následne strieľali a hádzali medzi nich výbušniny. Incident sa napokon skončil zásahom irackých bezpečnostných zložiek a amerických vojakov. Pri masakri prišlo o život 48 osôb a ranených bolo takmer 80 ľudí, z ktorých mnohí museli podstúpiť závažné amputácie.

Útok v nasledujúcich dňoch odsúdil vtedajší pápež Benedikt XVI. Medzi obeťami ide zväčša o rodiny – príslušníkov všetkých vekových kategórií, vrátane novomanželov a štyroch detí. Tie boli vo veku jedenásť rokov, tri roky, tri mesiace a jedno dieťatko bolo ešte nenarodené v lone svojej matky, ktorá bola tiež zavraždená.

Na Kongregáciu pre kauzy svätých v septembri tohto roku dorazili aj kauzy ďalších dvoch Iračanov, opäť mučeníkov – týkajú sa rehoľnej sestry Cecilie Moshi Hanna zabitej v Bagdade v roku 2002 a chaldejského kňaza Ragheeda Gianniho s troma diakonmi zavraždenými teroristami v Mosule v roku 2007.

Niektoré z kresťanských rodín po návrate do Iraku opäť odchádzajú

Kňaz Luis Escalante, ktorý bol v kauze mučeníkov z Bagdadskej katerály postulátorom diecéznej fázy, v rozhovore pre Vatican News o týchto kandidátoch blahorečenia uviedol:

„Sýrsko-katolícka cirkev má túto kauzu veľmi početnej skupiny na čele s duchovným otcom Saherom, len 32-ročným kňazom. On nebol farárom, no v tú nedeľu predsedal pri slávení svätej omše o 17. hodine. Potom tu je ešte mladší, 27-ročný kňaz otec Ouassim, ktorý v tom momente spovedal v zadnej časti chrámu. V skupine 48 ľudí sú ďalej členovia desiatky rodín, sú tam rodičia s deťmi, dokonca i jedna kompletná rodina. Predstavujú všetky vekové kategórie, môžeme povedať, že najmä tie mladšie. Starších je menej, pretože teroristi hľadali práve mladších a prevažne mužov. Medzi deťmi je aj jedno nenarodené dieťa v lone matky.“

Medzi zabitými sú aj deti, teroristi teda chceli zasiahnuť srdce irackej Cirkvi, a tiež narušiť mozaiku vzájomného spolužitia s inými náboženstvami...

„Je to tak. Tento útok predchádzali ďalšie útoky v rozličných kresťanských kostoloch, bez ohľadu na rítus. V tejto skupine je aj jeden z chaldejského rítu, ktorý tam chodieval na svätú omšu. A je tam viacero detí. Jedného z nich, chlapčeka menom Adam, nazývam novým Danielom z Babylónie. Je to dôležitá postava pri tomto masakri, pretože zomrel ako jeden z posledných a bol akoby neutíchajúcim volaním po mieri, poukazujúcim na hrôzu odohrávajúceho sa zločinu. Nakoniec, aby ho umlčali, zabili ho v náručí jeho matky.“

Práve v deň masakru 31. októbra sa v tom chráme slávil Deň posväcovania...

„Áno. Zaujímavosťou je, že v kalendári Sýrsko-katolíckej cirkvi nie je ako u nás 1. novembra sviatok Všetkých svätých. Každopádne, kňaz vedel o tomto svetovom Dni všeobecného posväcovania s pastoračnou výzvou, že všetci sme povolaní ku svätosti. Táto výzva vytvorila rámec mučeníctva tejto skupiny, pretože všetci štyridsiati ôsmi zomreli v chráme, nikto z ranených následne nezomrel. Akoby si ich Boh povolal od pozemského stola, kde sa zúčastňovali na tomto Dni posväcovania – tých, ktorých pokladal za hodných. A ak Cirkev prvého novembra slávi svätosť všetkých svojich detí, tak v tomto prípade to platilo doslovne, pretože všetci vstúpili do večného života povolaní práve preto, že boli kresťanmi.“

Aj keď od masakru prešlo len deväť rokov, nebolo ľahké zozbierať svedectvá o niektorých z kandidátov, hovorí postulátor diecéznej fázy:

„Pretože následne po tomto atentáte dve tretiny sýrsko-katolíckej komunity opustili Irak: preto bolo ťažké a ešte aj je ťažké nájsť svedectvá o niektorých z mučeníkov, u ktorých sa nevie ani len to, či niektorý z ich príbuzných žije. Avšak ovocie, ktoré v diaspóre a vo svedectvách dokázal zaznamenať arcibiskup Bagdadu, je veľmi nádejné. Čiže ide o ovocie, ktoré, ako hovorí sv. František Saleský, rastie maličké pod krížom“.

Situácia kresťanov v Iraku je stále závažná, prenasledovanie sa neskončilo, hovorí páter Escalante, ktorý sa len nedávno vrátil z týchto končín:

„Situácia je veľmi ťažká, pretože po porážke takzvaného Dáešu či kalifátu v severnej časti Iraku boli kresťania zo strany duchovných pastierov, biskupov, vyzývaní k návratu, aj s 

istou diskrétnou pomocou – je tu evidentná pomoc v rámci sveta, predovšetkým od katolíckych organizácií, pri rekonštrukcii kostolov, služieb atď. Je tu problém tých, ktorí sa už vrátili z diaspóry: mnohí z nich žili v utečeneckých táboroch v Jordánsku a v Turecku. Spomedzi tých, čo sa rozhodli vrátiť, nie jedna rodina sa rozhodla opäť opustiť krajinu, pretože zisťujú, že ten duch, ktorý prijal alebo dovolil usídlenie sa tzv. kalifátu, tu naďalej zostáva. Čiže ľudia, ktorí prijali Dáeš ešte žijú v dedinách okolo Mosulu a Bagdadu. A potom ťažkosti s prácou, sústavné diskriminovanie, aby sme nehovorili o hrozbách ... vytvárajú realitu, do ktorej nie je ľahké sa vrátiť.“

Toľko kňaz Luis Escalante, postulátor z diecéznej fázy v kauze mučeníkov z Bagdadskej katerály. Dodajme, že situáciu v Iraku v poslednom mesiaci poznačili aj protivládne protesty, ktoré si vyžiadali stovky mŕtvych. Hlásené boli prípady zabíjania neozbrojených protestujúcich a ďalšie prejavy neprimeraného použitia sily poriadkovými jednotkami.

-zk-