Hľadaj

Vatican News
2018.10.20 lavanda dei piedi Aby sme zachytávali jemné hlasy nášho srdca, v ktorom prebýva samotný Boh a plnili Jeho vôľu... 

Peter Dufka SJ: Askéza je prostriedok, cieľ je vnímať Boha v srdci

„Aby sme zachytávali jemné hlasy nášho srdca, v ktorom prebýva samotný Boh a plnili Jeho vôľu.“ S týmto žičením pripravil podnet na pôstne obdobie páter Peter Dufka SJ, ktorý vyučuje na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme.
Rubrika pátra P. Dufku SJ, marec 2019 (7 min.)

Zo života sv. Antona pustovníka je známa udalosť, kedy ho v jeho samote navštívila skupina horlivých kresťanov, ktorí pestovali rôzne asketické praktiky. Všetci sa zhodli v tom, že askéza a pokánie sú nevyhnutné na to, aby pokročili na ceste kresťanskej dokonalosti, ale nezhodli sa na tom, ktorá z askéz je najdôležitejšia na tejto ceste. Na posúdenie tejto  nejednoty si teda vybrali sv. Antona, ktorý mal za sebou mnohé roky pustovníckeho života a nadobudol múdrosť rozlišovania.

Prvý z návštevníkov sv. Antona tvrdil, že najdôležitejší je pôst, pretože ním človek nielenže bojuje proti vlastnému egoizmu, ale stáva sa stále viac pánom seba samého, a tak krotí vášne a hriešne tendencie.

Druhý z askétov bol presvedčený o tom, že pre duchovný rast sú dôležité nočné bdenia, pretože nepriateľ duše sa k človeku zakráda v noci. Noc má svoju moc a mobilizuje temné sily, ktoré práve v týchto hodinách pokúšajú a robia zle.  

Tretí bol presvedčený o tom, že najdôležitejšie pre spásu duše sú dobré skutky, skutky kresťanskej lásky, pretože samotné sv. Písmo hovorí: Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť … Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (Mt 25, 31 - 46).

Predniesli svoje názory o kresťanskej dokonalosti sv. Antonovi a čakali, ako on rozrieši túto ich nezhodu týkajúcu sa prostriedkov duchovného rastu. On najprv pochválil všetky tri zo spomenutých činností a poukázal na ich dôležitosť v kresťanskom živote. Ale ani jednu z nich nepostavil na prvé miesto. Skôr poukázal na skutočnosť, čo sa stane, ak sa jedna z takýchto činností jednostranne preženie a zanedbá sa druhá. Uviedol príklady askétov, ktorí síce dosiahli obdivuhodný výkon v tej či onej čnosti, ale v konečnom dôsledku si ublížili. Oslabili svoje telo i dušu natoľko, že nakoniec nedokázali rozlíšiť dobré od zlého. Avšak za najdôležitejší a najúčinnejší prostriedok duchovného rastu tento asketický majster duchovného života označil bdelosť a vnímavosť na jemné podnety nášho vlastného srdca, v ktorom prebýva samotný Boh.   

V tradícii kresťanského Východu dominuje postava duchovného otca, starca, ktorý s múdrosťou a skúsenosťami usmerňuje mladého človeka, ktorý túži po duchovnom raste. V mnohých oblastiach mu nastavuje zrkadlo, a tak mu pomáha. Ešte dôležitejšie pre mladého človeka bolo to, že mal možnosť istý čas žiť v blízkosti duchovného otca, ktorý ho takto usmerňoval nielen svojím slovom, ale predovšetkým svojím životným príkladom. Sv. Klement Alexandrijský prirovnáva duchovného sprievodcu k domácemu pedagógovi, ktorý mal na starosti výchovu detí a mládeže. Tento domáci vychovávateľ dobre radil, usmerňoval a nastavoval zrkadlo, ale hlavne vychovával svojím životným príkladom. Dospievajúci členovia rodiny nielenže nosili v srdci jeho rady a odporúčania, ale si ho priam zamilovali. Medzi nimi a vychovávateľom sa neraz vytvoril hlboký vzťah priateľstva.

Sv. Klement takto popisuje vzťah ku Kristovi: Duchovné a osobnostné sprevádzanie sa zmení na duchovnú autonómiu vtedy, keď sa takýmto spoločníkom stane samotný Kristus. Po istom čase počúvania a kontemplovania Božieho slova nás Písmo sväté začne nielen učiť, ale postupne nás začne meniť. Postupne zacítime osobný vzťah k osobe, ktorá nám je blízko, prihovára sa nám a usmerňuje nás. Nielenže nám nastavuje zrkadlo, ale mení nás sebou samým. Zvláštne, ako nám takéto priateľstvo zjednodušuje život, pretože nás neustále usmerňuje a našepkáva to, čo je Božia vôľa a čo by sme mali v živote robiť.

Pred istým časom som sa stretol s  kňazom, ktorému chýbala pravá ruka. Volal sa John. Prekvapilo ma hlavne to, že biskup takto hendikepovaného človeka vysvätil za kňaza. Keď mi vyrozprával svoj životný príbeh, pochopil som, že mám pred sebou človeka, ktorý je mimoriadne vnímavý na jemné podnety svojho srdca, v ktorom  prebýva samotný Boh.

Bol to americký vojnový veterán, ktorý prišiel vo vojne o ruku. Neprišiel však o citlivosť na tichý Boží hlas, ktorý mu neustále zaznieval v jeho srdci. Na takmer zúfalú otázku čo budem teraz robiť, pocítil v sebe odpoveď: Venuj sa takým, ako ty. John tento hlas svojho vnútra zobral vážne. Vedel o tom, ako trpia veteráni tým, že sa pre svoj hendikep nedokážu začleniť do spoločnosti. A tak postupne vytvoril malú výrobnú prevádzku, do ktorej sa každý z  bývalých vojakov mohol zapojiť podľa svojich možností. Komu chýbali ruky, ovládal zariadenia nohami alebo inou časťou tela. Veľmi dômyselná prevádzka fungovala perfektne a veteráni sa konečne cítili užitoční. Dokonca zarábali peniaze vlastnou prácou. To bolo pre nich i pre ich rodinných príbuzných niečo neslýchané.

Napriek týmto úspechom zo zranenia vyliečení neboli. Psychické zranenia si nosili naďalej so sebou. Donekonečna opakovali strašné zážitky, ktorých boli svedkami a ktoré sa im hlboko vryli do pamäti. John sa preto pustil do štúdia psychoterapie a po mnohých konzultáciách s odborníkmi  vytvoril divadlo, ktoré  umožnilo postihnutým veteránom vyjadriť na javisku prežité traumy z vojny, ktoré sa takýmto spôsobom podarilo postupne liečiť. To bolo ešte dôležitejšie ako pocit užitočnosti z fyzickej práce.

John sa však staral i o duchovné zdravie týchto bývalých vojakov. Často pozýval do ich výrobne kňaza s túžbou poskytnúť sviatosť zmierenia a duchovné rozhovory. Tento kňaz sa však nedokázal  priblížiť postihnutým veteránom. Počas jednej zo sv. omší, ktorú slúžil v divadelnej sále, sa zrazu Johna hlboko dotkli slová evanjelia: Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. (1 Kor 10, 22).  Nerozumel ako, ale zrazu v sebe pocítil povolanie ku kňazstvu. Bol to len začiatok neľahkej cesty, ale bol si istý, že je to niečo, čo ho samotného presahuje a čo pochádza od Boha.

Dnes tento človek bez pravej ruky slúži hendikepovaným veteránom nielen ako tvorca výrobnej prevádzky a režisér malého divadla, ale i ako kňaz. Toto je veľkosť Božej vôle, ktorá presahuje všetky obmedzené predstavy o našej budúcnosti a ktorej hlas jemne zaznieva v našom srdci. 

Milí priatelia, pôstne obdobie charakterizuje pokánie, sebazápor a askéza, ale toto všetko sú len prostriedky na to, aby sme dosiahli to podstatné. Aby sme zachytávali jemné hlasy nášho srdca, v ktorom prebýva samotný Boh a plnili Jeho vôľu.

10 marca 2019, 11:59