Vatican News
P. Lucián Bogucki OFMConv. P. Lucián Bogucki OFMConv.  

Páter Alexander Chrappa, prvý slovenský hlas Vatikánskeho rozhlasu

Pri príležitosti 75. výročia prvého vysielania Vatikánskeho rozhlasu v slovenčine, v ktorom 25. decembra 1943 zaznelo vianočné posolstvo Pia XII. v interpretácii pátra Alexandra Chrappu (1886-1947) z rehole minoritov, prinášame rozhovor s rektorom Kolégia pápežských penitenciárov pri Bazilike sv. Petra pátrom Luciánom Boguckim.

P. Lucián Bogucki je rovnako ako páter Chrappa členom rehole konventuálnych františkánov, bežne známych ako minoriti. Pochádza z Poľska a jeho kňazské a rehoľné pôsobenie je dodnes spojené so Slovenskom. V minulosti viedol Kustódiu minoritov na Slovensku, v súčasnosti je rektorom Kolégia pápežských penitenciárov pri Bazilike sv. Petra a špirituálom Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Rozhovor s pátrom Luciánom Boguckim (8 min.)

Stručne o živote P. Alexandra Chrappu (1886-1947)

O osobnosti P. Alexandra Chrappu, ktorý pred 75 rokmi prečítal do Vatikánskeho rozhlasu vianočné posolstvo Pia XII. nie je veľa dostupnej literatúry. Z článku P. Tomáša Lesňáka OFM Conv., ktorý vyšiel v Minoritskom liste č. 7/2003 (22), s. 2, sa dozvedáme základné súradnice jeho života:

Narodil sa 27. mája 1886 vo Svätom Jure. Vzdelanie získal v rodnom meste, neskôr pokračoval v štúdiu v Trnave a v Nových Zámkoch. Do noviciátu rehole minoritov vstúpil 8. septembra 1903 v Târgu Mureș (Marosvásárhely) v Transylvánii, dnešnom Rumunsku. Prvé rehoľné sľuby zložil v roku 1904, večné 8. septembra 1907. Po ukončení filozofie odišiel na teologické štúdiá do Ríma, ktoré v roku 1909 ukončil doktorátom z posvätnej teológie ako deviaty doktorand v obnovených dejinách rádového kolégia Seraphicum. V kronike kolégia sa pri jeho osobe uvádza poznámka o ľahkosti, s akou dosiahol najvyššie známky vo všetkých predmetoch. Za kňaza bol vysvätený vo Večnom meste 19. decembra 1908.

Po svojom návrate do materskej provincie pracoval najprv ako kaplán a katechéta v Arade (dnešné Rumunsko). Od roku 1910 mu bola zverená výchova novicov. Dlhoročné pôsobenie na tomto poli bolo na dva roky 1914 – 1916 prerušené svetovou vojnou, na ktorej sa zúčastnil ako vojenský kňaz. Od roku 1918 bol ustanovený za farára v Spišskom Štvrtku. Jeho skoro dvadsaťročná práca v tejto farnosti, vyznačujúca sa neobvyklou pastoračnou horlivosťou, sa po dlhé roky zachovala v srdciach tamojších veriacich. Po rozpade Rakúsko – Uhorska sa stal delegátom provinciálneho ministra pre slovenské kláštory a následne plnil úlohu provinciálneho tajomníka v novovzniknutej československej provincii.

V roku 1936, povolaný generálnym ministrom P. Bedom Hessom, sa stal rektorom medzinárodného Serafínskeho kolégia v Ríme. Kolégium sa svojimi koreňmi odvoláva na najstaršie univerzitné rádové tradície a prešli v ňom rehoľnou formáciou napríklad pápež Klement XIV., či sv. Maximilián Kolbe i mnoho iných významných osobností Cirkvi.

Poverením riadenia kolégia sa pred pátrom Alexandrom otvorila nová životná kapitola. Okrem vychovávateľských povinností sa zúčastňoval aj na výučbe: prednášal liturgiku, neskôr aj pastorálnu teológiu. V roku 1938 bol Kongregáciou pre výchovu menovaný poradcom pre vzdelávanie pri pápežskom kolégiu Nepomucenum.

Jeho študenti a spolupracovníci si ho uchovali v pamäti najmä ako milovaného a starostlivého otca. Zanechal po sebe spomienku na svoj vynikajúci charakter, ľudské a rehoľné kvality.

Desaťročie, počas ktorého viedol život kolégia bolo obdobím Druhej svetovej vojny, hlbokej ekonomickej núdze a morálnych ťažkostí. V tejto situácii sa P. Chrappa vyznamenal svojím obetavým úsilím, otcovskou starostlivosťou, ale aj organizačným talentom a podnikavosťou. Viacerí v dobrom spomínali napr. na jeho žobravé výpravy do židovského geta. Svojou vychovávateľskou prácou poznamenal generáciu kňazov, ktorá musela čeliť výzvam vojnového a povojnového času.

Možno spomenúť, že medzi jeho chovancov patrili aj blahoslavený páter Pedro Rivera, jeden zo šiestich minoritov usmrtených počas prenasledovania Cirkvi v Španielsku, a blahoslavený páter Herman Stepień, poľský minorita, ktorý vyznal vieru svojou smrťou v lágroch v Auschwitzi.

Od 10. septembra 1939 bol P. Alexander Chrappa generálnym asistentom pre slovanskú oblasť a 9. februára 1945 sa stal sóciom a prvým generálnym asistentom, a zakrátko nato aj ekonómom rádu.  Vo všetkom čo robil pre iných bol stále drahým bratom, presvedčivým svojou jednoduchosťou, neopakovateľným prístupom, humorom a láskou.

Zomrel 9. júna 1947 na následky dlhotrvajúcej choroby. Na jeho pohrebe sa okrem početných predstaviteľov mužských a ženských rehoľných rádov zúčastnil znační počet Slovákov žijúcich v Ríme ako aj delegácia slovenského veľvyslanectva.

Svedectvom jeho bohatého vnútorného života, vždy dobre ukrývaného pred inými, bol spôsob akým znášal až do posledných dní svoju ťažkú chorobu. V krátkom životopisnom článku, ktorý vyšiel po jeho smrti vo vatikánskom denníku, bolo vyzdvihnuté predovšetkým toto jeho svedectvo svätosti vydané v nemocnici milosrdných bratov na Tiberskom ostrove.

-jb-

27 decembra 2018, 18:02