Arcibiskup Cyril Vasiľ: Nazaretská rodina je školou i vzorom

Rodina je miesto, kde sa rodí a formuje ľudstvo. A napriek štatistikám, ktoré hovoria o náraste počtu tzv. neúplných, či rozšírených, či netradičných rodín, ešte stále najväčšia časť ľudstva sa rodí a formuje v rodine, ktorá je zložená z rodičov, otca a matky, z detí, a do ktorej sa zahŕňajú istým spôsobom aj starí rodičia. Aj v týchto kompletných rodinách je jednou z často preberaných otázok schopnosť nájsť pravú rovnováhu medzi  hierarchiou prirodzenej autority rodičov a výchovou k zodpovednej slobode, ku ktorej majú byť vedené deti.

Starozákonný Sirachovec  hovorí, že „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi“. Jeho slová o úcte k rodičom, ale aj o vážnosti, ktorú rodičia vyžarujú a ktorá je zdrojom tejto úcty sú nadčasové a platné vo všetkých kultúrach a vo všetkých časoch. Vychádzajú pritom z prirodzeného poriadku ale súčasne sú posilnené odkazom na Boží poriadok.

Psychológovia a pedagógovia môžu jasne analyzovať jednotlivé psychologické a pedagogické postupy, ktoré zabezpečujú – z čisto prirodzeného hľadiska – správnu rovnováhu medzi prirodzenou úctou a z nej vyplývajúcou poslušnosťou a vyžadovaním poslušnosti nesprávnym spôsobom, ktorý skôr či neskôr vedie k vzbure alebo depresii.

Svätý Pavol v liste Kolosanom hovorí: „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi! Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli!“ (Kol 3,21).

Cirkev od stáročí kladie pred zrak svojich veriacich model tzv. Svätej rodiny, teda  toho rodinného spoločenstva Márie a Jozefa, ktoré má v svojom strede Božieho syna Ježiša. Tých niekoľko málo biblických údajov nestačí na  dôkladné dokumentárne zmapovanie života tejto rodiny – môžeme pritom vychádzať len z niekoľkých správ, ktoré nám zanechali evanjeliá, ale už aj takéto útržkovité správy nám veľa napovedajú priamo a veľa dovolia oprávnene predpokladať, či dedukovať.

V centre pozornosti, zvlášť v tomto vianočnom období je samozrejme  Ježiš, betlehemské dieťa, nazaretský mládenec, Boží Syn, v dobovej spoločnosti považovaný za syna Jozefa a Márie. Z jeho detstva vieme len to, že „chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“. Konkrétne máme jedinú správu o drobnom dobrodružstve, ktoré sa prihodilo počas púte do jeruzalemského chrámu, keď sa na niekoľko dní stratil svojim rodičom, ktorí ho úzkostlivo hľadali – po opise tejto príhody ale už potom nasleduje len jednoduché konštatovania evanjelistu: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ a po návrate do Nazaretu o ňom vieme len to, že „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“.

Poslušnosť  i úctu prejavil svojej matke aj ako dospelý, počas  svadby v Káne Galilejskej, kde na jej naliehanie vychádza istým spôsobom z anonymity, či inkognita keď koná svoj prvý verejný zázrak. Pán Ježiš svoj osobitne citlivý vzťah k matke prejavuje až do konca svojho života – na kríži jej porúča ako jej nového syna svojho obľúbeného učeníka a tomuto ju aj zveruje do jeho opatery a starostlivosti. „Hľa tvoja matka – hľa tvoj syn“ – to sú jedny z jeho posledných slov.

O úcte syna k matke by sa dalo veľa hovoriť. Pri práci s mladými, keď príde reč na  partnerské vzťahy, neraz si dovolím citovať a zvlášť dievčatám pripomenúť skúsenosť či odporúčanie jedného skúseného psychológa. Dievčatá, aj keď ste akokoľvek zamilované, majte otvorené oči a všímajte si, ako sa váš mládenec správa doma ku svojej matke, ako s ňou hovorí, ako jej odpovedá, ako si ju váži, ako je ochotný jej pomôcť, ako ju chráni, ako sa snaží jej porozumieť. Pamätajte, že toto jeho správanie sa s najväčšou pravdepodobnosťou prenesie aj do vášho budúceho vzťahu.  Ak vidíte, že je k vlastnej matke hrubý, že sa s ňou hlúpo háda, ba že ju dokonca uráža – radím vám, radšej sa s ním rozíďte, neriskujte, ... dajte mu kopačky hneď,  ... pokiaľ nechcete byť nešťastné, ponižované a urážané aj vo vašom budúcom vzťahu. Veď kto si neváži matku, kto je k nej  grobiánsky, ako by sa mohol inak správať ku svojej partnerke? Na to sa ma potom chlapci pýtajú – a platí to aj obrátene, o vzťahu môjho dievčaťa k otcovi? Odpovedám  zvyčajne – samozrejme, veď pre dievča je otec prvým vzorom muža je prvým mužom ku ktorému si buduje vzťah a tento vzťah sa pravdepodobne bude premietať aj do ďalšieho vzťahu, toho s vlastným mužom, manželským partnerom.

Aj vzťah dospelých detí k starnúcim, či inak slabnúcim rodičom, je skúšobným kameňom charakteru človeka. Nie nadarmo hovorí Sirachovec: „Syn môj, buď oporou svojmu otcovi v starobe a nezarmucuj ho, kým je nažive. Ak slabne na mysli, buď trpezlivý a nepohŕdaj ním, kým ty si pri plnej sile. Nezabudne sa ti, že si mal súcit s otcom, odráta sa ti z hriechov, ktoré si napáchal.“ (Sir 3,14-16)

Vo Svätej rodine má osobitné miesto Panna Mária. Od chvíle Vtelenia až po posledné kroky krížovej cesty je spájaná s jej božským Synom. Uvedomuje si, že tento vzťah je jedinečný, ťažko definovateľný a vymykajúci sa všetkým ľudským kritériám. Napĺňa ju to bázňou i radosťou a je zdrojom nekonečných úvah. Aj preto evanjelista Lukáš všetko toto zhŕňa do jednoduchej vety: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,52). Od prvých chvíľ hľadí na svoje dieťa s láskou a nehou, ovíja ho do plienok, stará sa o jeho  potreby. Vie ho ale aj rozhorčene napomenúť: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ Ale v dospelosti rešpektuje aj to, že jej syn musí kráčať vlastnou cestou. Sprevádza ho na nej z úzadia a do popredia scény vystupuje len v najdramatickejšej chvíli, keď pri svojom Synovi stojí do jeho posledného dychu – on na kríži a ona pod ním.

Zdanlivo v tieni týchto dvoch dominujúcich postáv – Ježiša a Márie – zostáva sv. Jozef. Jozef – muž spravodlivý, muž mála slov a osobitnej citlivosti a starostlivosti. Jeho jediná charakteristika, ktorú nám zanechali evanjelisti je:  človek spravodlivý – anér dikaios. Aj keď je ľudsky sklamaný z nevysvetliteľného Máriinho tehotenstva, predsa nad všetkým rozvážne uvažuje a hľadá také riešenie, pri ktorom by svoju snúbenicu Máriu nevystavil žiadnej potupe a nebezpečenstvu. Po pochopení Božieho plánu sa stáva najlepším a najvýrečnejším kazateľom. Ako to myslím, keď nepoznáme ani jedno jeho slovo? Jozef káže životom:  tým, že načúva Božiemu hlasu a uskutočňuje ho bez váhania: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta ... on vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku  .... Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku,  a choď do izraelskej krajiny ... on vstal, vzal  dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny.“ Prijíma na seba úlohu „otca“ – u Lukáša (3,23) čítame: „mysleli si, že je synom Jozefa“. Trpezlivo ochraňuje Ježiša a jeho matku, stará sa o nich. Máriu  „nepoznal“ – je muž citlivý k Máriinmu tajomstvu, k tajomstvu jej materstva i panenstva. Bol k nej citlivý a ohľaduplný ako k snúbenici a iste si túto citlivosť k nej zachoval aj ako k manželke, s úctou a rešpektom tak k jej telu, ako aj k tajomstvám jej ducha. V nazaretskej rodine  je vzorom výchovy k praktickej nábožnosti – spoločná púť do jeruzalemského chrámu je toho dôkazom. Môžeme si len predstaviť, ako privádzal Ježiša di nazaretskej synagógy – tak ako to vtedy robili židovskí otcovia, pre ktorých chvíľa, keď ich syn prvýkrát predčítaval z téry v synagóge patrila k mimoriadne dôležitým okamihom ich života.

Ježiš, Mária, Jozef – toto nábožné zvolanie, či povzdychnutie nám v dnešný deň Svätej rodiny  pripomína dôležitosť vzorov – prijímaných i odovzdávaných aj v našich rodinách.  Nazaretská rodina je pre nás školou i vzorom a nasledovanie jej príkladu najlepšou garanciou harmónie našich rodín.