Beta verzia

Cerca

Vatican News
08_Ultimo Giudizio.jpg Michelangelo: Posledný súd  (FOTO SERVIZIO FOTOGRAFICO DEI MUSEI VATICANI)

Zamyslenie Pátra Milana Bubáka SVD: Dôležitý je záver

„Koniec korunuje dielo!“ hovorí sa. To, čo robí dielo dielom, je nie jeho začiatok, ani priebeh, ale záver, koniec. Režisér by mal na to pamätať. Aj spisovateľ. No či pamätá na to aj človek pri skladaní svojho vlastného diela, ktorým je jeho život?

Zamyslenie na 33. nedeľu cez rok B (Mk 13, 24-32)

Príhovor P. Milana Bubáka

„Ako sa to skončilo?“, pýta sa jedna kamarátka druhej. Obe boli spolu na zaujímavom a veľmi napínavom filme. No jedna musela odísť z kina skôr, ešte pred koncom filmu, pretože jej išiel autobus. „Ale, ani sa nepýtaj. Nič moc...“ Film stratil pre ňu hodnotu, lebo sa jej nepáčil koniec. A je to naozaj tak. „Koniec korunuje dielo!“ hovorí sa. To, čo robí dielo dielom, je nie jeho začiatok, ani priebeh, ale záver, koniec. Režisér by mal na to pamätať. Aj spisovateľ.

No či pamätá na to aj človek pri skladaní svojho vlastného diela, ktorým je jeho život? Aj ten bude mať raz koniec. A ako bude ten koniec vyzerať, to počujeme v dnešnom Božom slove. V prvom čítaní z Knihy proroka Daniela čítame: „Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život, druhí na večnú potupu. Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.“ A v evanjeliu: Syn človeka „pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.“ Na konci nášho života teda príde zúčtovanie, hodnotenie a po tom všetkom odmena alebo trest.

Nedávno som počul od jednej veriacej katolíčky takýto názor: „Nestrašte, vy kazatelia, ľudí peklom. Načo toľko hovoriť o zatratení a odsúdení? Tak Boh stráca na príťažlivosti a popularite. Robíte z neho strašiaka. A predsa Boh je láska. O tom treba hovoriť! Nie o pekle!“

Nič proti jej názorom. Uverila v nekonečnú Božiu lásku a to je krásne. A je to aj pravdivé. Veď Boh je naozaj láska. Lenže každá minca má dve strany. Aj Božia láska zobrazená na jednej strane mince má svoj opak. Ježiš o tom nemlčí. Trest a odsúdenie človeka za jeho zlý život nie je dielom Boha ale jeho samého. Rozprávaním o bilancii, zúčtovaní a zatratení nerobíme nepopulárnym a odpudivým Boha, ale človeka.

Predstavte si režiséra, ktorý sa morí celé mesiace so svojím filmom. Má to byť jeho vrcholné dielo. A keď sa premieta, kiná sú prázdne. Film prepadol. Mohol by útočiť na divákov: „Ste krutí! Neprijali ste moje dielo! A tým ste ma odsúdili!“?

Mohol by uprosiť nejakých divákov, aby mu na film šli. Ale či by tým niečo vyriešil? On mal vedieť, čo tam malo byť a čo divák od dobrého filmu očakáva. A podľa toho mal potom dej filmu aj stavať. Aby to diváka zaujalo. Je divák krutý, keď nechce pozerať nehodnotný film? Je čitateľ krutý, keď nechce oceniť brakovú literatúru? Je Boh krutý, keď nechce pochváliť a prijať a oceniť nehodnotný život? Pozrime sa na jeden taký nehodnotný život.

11. mája 1960 sa ako obyčajne vracal z práce domov muž, ktorého úrady a spolupracovníci poznali pod menom Ricardo Klement. Býval v jednoduchom, trochu odľahlom dome na okraji argentínskeho hlavného mesta Buenos Aires.

Aj tento raz, ako obyčajne, vystúpil z autobusu a zabočil na vedľajšiu cestu, vedúcu k jeho domu. A tu zrazu, na tomto obyčajne opustenom mieste zbadá jedno či dve autá a niekoľko mužov. Hlavou mu preblesne zlá predtucha. Chce sa vrátiť, ale muži ho rýchlo obstúpia. Jeden z nich ho osloví nemecky, pričom zdôrazní slová: „Herr SS-Obersturmbannführer“. Obkľúčený muž zbledne a zmôže sa len na zúfalý výkrik: „Páni Izraelčania, nezabíjajte ma!“

Situácia je jasná: obkľúčený muž nie je nikto iný, ako Adolf Eichmann, jeden z vedúcich esesákov hitlerovskej organizácie na likvidáciu Židov. Pätnásť rokov unikal pred ľudskou spravodlivosťou a teraz, keď už takmer zabudol na minulosť, je odhalený a nachádza sa v rukách izraelskej rozviedky, ktorá nemieni žartovať. Izraelčania odvážajú Eichnmana na neznáme miesto a o niekoľko dní ho v tajnosti unáša izraelské lietadlo do krajiny, kde ho čaká dramatické zúčtovanie. Keď Eichmann kedysi vo Viedni, v Prahe, v Budapešti a v Berlíne riadil akcie na likvidáciu Židov, ani nemyslel, že raz sa bude zodpovedať pred najvyšším Izraelským súdom. Nepomohol ani chýrny nemecký obhajca. Fakty sa nedali poprieť. Eichmanna odsúdili na smrť a 31. mája 1962 ho popravili. Jeho telo spálili a popol rozprášili do mora.

Povedzte, mohol by niekto argumentovať, že súd bol nemilosrdný? Mohol by to súdu niekto vyčítať? Mohol by niekto útočiť na krutosť súdu? Čo mohol súd robiť s Eichmannom, keď jeho život bol bezcenný? Eichmannov život sa odsúdil sám.

Eichmannovia však nevymreli. Žijú aj dnes a nie je ich málo. Ako rozpoznáš, či aj ty nie si Eichmann a či súd nad životom, ktorý vedieš, nedopadne s tebou podobne, ako dopadol s Eichmannom?

Všetko to záleží na tom, aké máš kritériá na posudzovanie toho, čo do svojho života vpustíš a čo z neho naopak vylúčiš. Niektorí majú na toto iba jedno kritérium a to tzv. IPG[1], čo je skratka zložená zo začiatočných písmen troch anglických slov: Instant Pleasure Gratification, čo po slovensky znamená okamžité uspokojovanie pôžitkov. Pre mnohých ľudí na posúdenie toho, či niečo je alebo nie je dobré je to, či ich to dokáže alebo nedokáže v reálnom čase citovo vzrušiť a uspokojiť. Hodnotu má pre nich nie to, čo ich vedie ku trvalej kvalite života, ale to, čo ich vzruší a uspokojí okamžite. To je jedno, že to netrvá a že im samým a iným to škodí, ba dokonca že ich to ničí. Pre nich hlavná vec je okamžitý pôžitok. Toto kritérium je však smrtonosné.

Toto bolo určite kritérium, podľa ktorého žil svoj život Eichmann. Možno sa cítil dobre, že mal moc, že mohol vraždiť ľudí, že sa ho ľudia báli, ktovie. Krátkodobo mu tieto zvrátenosti mohli poslúžiť, aby sa cítil skvelo. Dlhodobo mu však neposlúžili. A nehovoriac o tom, že za jeho krátkodobé chúťky museli mnohí platiť utrpením a životom.

A je to, žiaľ, aj kritérium, podľa ktorého žijú svoj život mnohí aj dnes. Koľkí z tých, o ktorých nás informujú denno-denne médiá aj v našej krajine sa zásluhou tohto kritéria stali doslova hyenami? Je to hrozný pohľad, ale z koľkých politikov, podnikateľov a rôznych verejných úradníkov, ktorým sme na počiatku dôverovali sa po čase stali skorumpovaní a arogantní ľudia, zlodeji a zločinci?  

Nikto z nás nie je od tohto uchránený, aj keď nie je politik. Preto nezabúdajme, jedného dňa príde zúčtovanie a my budeme za všetko to, čo sme vykonali volaní na zodpovednosť. Veriť v opak by bola číra naivita a hlúposť. A keby aj ľudské zúčtovanie neprišlo, určite príde to Božie.

 

[1] Touto témou sa rozsiahle zaoberá americký psychológ vo svojej knihe Nevyšliapanou cestou. Podľa neho známkou zrelého človeka je schopnosť odložiť uspokojenie (alebo pôžitok). 

17 novembra 2018, 13:11