Hľadaj

Vianočný obed pre chudobných organizovaný Komunitou sv. Egídia v Ríme Vianočný obed pre chudobných organizovaný Komunitou sv. Egídia v Ríme 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Jedna láska bez druhej nefunguje

Mnohí úprimne veriaci kresťania sa snažia dostať sa bližšie k Bohu, rásť vo viere a láske k Bohu, ale akosi im to nejde. Modlia sa, robia pôsty, konajú pobožnosti a stále majú pocit, že Boh je od nich ďaleko. Príčinou je to, že sme zo svojej cesty k Bohu vylúčili blížnych.

Zamyslenie na 31. nedeľa cez rok B: (Mk 12, 28-34)

Príhovor P. Milana Bubáka

Po vypočutí dnešného evanjelia, by sme sa možno niektorí mali chuť spýtať: Čo nové vlastne Ježiš zákonníkovi povedal? Veď príkazy milovať Boha a milovať svojho blížneho sa nachádzali už v Starom zákone a zákonník ich poznal. A čo nové hovorí Ježiš nám, ľuďom 21. storočia, veď oba príkazy, v tej či onej podobe nájdeme aj v iných náboženstvách sveta. Čo je teda na tom, čo Ježiš dnes povedal zákonníkovi skutočne nového!?

Nové je na tom to, že Ježiš tie dva príkazy, príkaz lásky k Bohu a príkaz lásky k blížnemu, spojil do jedného. Je pravda, že oba sa nachádzali už aj v Starom zákone, lenže každý bol na inom mieste. Príkaz lásky k Bohu sa nachádza v Knihe Deuteronómium (6,5) a príkaz lásky k blížnemu v knihe Levitikus (19, 34). Ježiš však z nich, z týchto dvoch oddelených prikázaní, urobil jedno pevné a nerozlučiteľné manželstvo.

A čo sa týka iných náboženstiev, je pravda, že aj vo väčšine z nich sa príkaz lásky v tej či onej forme naozaj nachádza. No v žiadnom z nich nie je vzťah k Bohu (alebo k Vyššej moci, podľa toho ako si svojho boha to ktoré náboženstvo predstavuje alebo nazýva) tak silne napojený na vzťah k človeku, ako je to u nás v kresťanstve. Hovorí sa, napríklad, že India, ktorej, hlavným náboženstvom je hinduizmus, by si sama Matku Terezu nikdy nevyprodukovala. Matka Tereza musela prísť z kresťanstva, lebo iba kresťanstvo nástojí na tom, že ak chceš dosiahnuť Boha, musíš milovať ľudí.

No zdá sa, že mnohí z nás sa aj napriek tomuto silnému dôrazu Ježiša na jednote týchto dvoch príkazov ich predsa pokúšame od seba oddeľovať. No tento pokus nikdy nedopadol dobre, a ani dobre dopadnúť nemôže. Prečo?

Ak sa pozrieme na lásku k človeku, mnohí hovoria, že cirkev nie je jediná, ktorá má charitu a rôzne organizácie na pomoc núdznym. To je pravda. Vo svete jestvuje mnoho jedincov a organizácií, ktoré sa venujú filantropii či charite. No aj keď mnohým z nich sa dobré snahy a dobré výsledky upierať nedajú, je tam predsa zopár otáznych vecí, na ktoré sa treba pozrieť.

Prvou sú financie. Ľudia, ktorí pracujú pre tieto organizácie to málokedy robia z lásky k tým, medzi ktorými pracujú. Ich motívom sú obyčajne peniaze. Organizácie tohto typu sú štedro dotované z rozličných zdrojov, no len málo týchto peňazí skončí tam, kde sú určené. Jedna štatistika spred asi 10-tich rokov porovnávala výdavky niektorých svetských a náboženských charitatívnych organizácií. A dopadlo to takto: FAO, čo je organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo so sídlom v Ríme, minula na prevádzku svojich centier v chudobných krajinách kde pomáhala, viac ako 75% svojho rozpočtu, iba zvyšných 25% financií išlo na priamu pomoc núdznym. Naopak Komunita sv. Egídia, ktorej ústredie je tiež v Ríme, minula na prevádzku svojich centier iba 6% svojho rozpočtu, a celých zvyšných 94% išlo na priamu pomoc núdznym. Zaiste veľký nepomer. Náboženské organizácie, ktorých motívom pre pomoc núdznym nie sú peniaze ale láska k Bohu, to robia väčšinou zadarmo ako dobrovoľníci, alebo ako Bohu zasvätené osoby.

Ďalšou otáznou vecou je to, že mnohé filantropické organizácie, ktorých cieľom je pomáhať núdznym alebo napomáhať rozvoju človeka majú veľmi pochybné ciele. Len si spomeňme napríklad na financovanie lodí, ktoré pri pobrežiach Afriky alebo inde vykonávajú zadarmo potraty chudobným ženám. O rôzne nadácie podobného typu, ktorých skutočné motivácie sú otázne nie je núdza. Za ich motívmi nikdy nie je láska k Bohu a úcta k jeho zákonu, a preto to, čo konajú, sa iba ťažko, ak vôbec, dá nazvať láska k blížnym.

Niet pochybností, že jestvujú aj jedinci aj organizácie, ktoré sa rozhodnú pre nezištnú pomoc ľuďom aj napriek tomu, že sú neveriaci. Ich motívom nie je láska k Bohu, ale prirodzená dobrota ich srdca. A robia to naozaj úprimne a obetavo. No koľkí z nich vytrvali? Faktom totiž je, že kto sa rozhodne isť nezištne pracovať s ľuďmi, nemôže počítať s vďačnosťou. Je pravda, sú aj vďační ľudia, no vo väčšine prípadov vďačnosť nepríde. Ako sa potom už vopred ochrániť pred tým, aby sme s tým nepraštili. Františkán Benedict Groeschel nám ponúka takúto radu: „Ak ideš pracovať s ľuďmi a čakáš vďačnosť, kúp si psa!“ Samozrejme, myslí to ako vtip a takto to nefunguje.

Čo ale funguje? Znova sa vrátim ku Komunite sv. Egídia, ktorá pracuje aj u nás na Slovensku. Je to spoločenstvo (u nás zatiaľ väčšinou mladých) ľudí, ktorí sa vo svojom voľnom čase starajú o chudobných a bezdomovcov. Spomínam si, ako sme tejto komunite mnohí z nás rehoľníkov chodili v Ríme pomáhať ako dobrovoľníci pri rozdávaní večerí. V mestskej časti Trastevere sme každý večer obslúžili viac ako 1500 núdznych. Dbalo sa však o to, aby sa s každým jednalo dôstojne, a aby každý z nich odišiel nasýtený nielen telesne, ale aj duševne. Bola to však veľmi náročná práca, pretože mnohí z týchto núdznych boli voči nám dobrovoľníkom dosť často neslušní a arogantní. Žiadali od nás veci, v ktorých sme im neboli schopní vyhovieť. Mnohí si pred nami odpľuli z tým, že to je naša povinnosť sa o nich starať. Čo členom tejto komunity pomáhalo s tým nepraštiť a to nevzdať? Pomáhala im ich viera. Vždy po večeri sa v neďalekom kostole konala modlitba. Modlitba, viera, láska a osobný vzťah k Bohu im pomáhal v ich láske k ľuďom vytrvať aj vo chvíľach skúšky.

To isté platí aj inde. Sestry Matky Terezy majú napríklad každý deň najmenej hodinu eucharistickej adorácie. Súvis je tu jasný, a to nielen pre tých, ktorí sa venujú charitatívnej práci v širšom meradle ale platí to pre každého jedinca, ktorý chce vytrvať vo svojej láske k niekomu, kto si jeho lásku príliš neváži. Bez modlitby a lásky k Bohu to nepôjde.

Avšak ani samotná láska k Bohu bez lásky k blížnemu nefunguje. Mnohí úprimne veriaci kresťania sa snažia dostať sa bližšie k Bohu, rásť vo viere a láske k Bohu, ale akosi im to nejde. Modlia sa, robia pôsty, konajú pobožnosti a stále majú pocit, že Boh je od nich ďaleko. Príčinou je to, že sme zo svojej cesty k Bohu vylúčili blížnych. Lenže nie je možné nájsť Boha, ak si nevšímame svojich blížnych. Našou cestou k Bohu je nás blížny. Žiaľ, ako často na toto zabúdame? Možno pre niektorých z nás je milovať Boha priamo, bez blížnych ľahšie. Ľahšie možno, avšak neúčinné.

Prosme preto dnes Pána Boha, aby sme to, čo Ježiš spojil my nikdy nerozlučovali.  

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

03 novembra 2018, 11:31