ragazzo triste ragazzo triste 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Ako sa nezaseknúť?

Človek vždy môže zanechať cestu a smer, ktorým sa vybral a úplne sa zvrtnúť. Varujúcim príkladom nám je v tomto bohatý mladík z evanjelia, ktorý podľa mňa patril do prvej skupiny, do skupiny tých, ktorí sa už od mala orientovali správnym smerom, no nevydržal. Takých príkladov ale nie je málo, preto je vždy na mieste pokora a ustavičná prosba k Bohu, aby nám na našej ceste pomáhal.

Zamyslenie na 28. nedeľu cez rok  - B: (Mk 10, 17-30)

Príhovor p. Milana Bubáka SVD

Niektorí sa radi hráme na prorokov. Pozorujeme ľudí a na základe ich správania im predpovedáme, ako skončia. Žiaľ, často máme pravdu. No na to, aby sme vedeli, ako človek dopadne, keď bude pokračovať vo svojom deštruktívnom správaní, netreba však byť prorokom. Veď už naši predkovia hovorievali: Kam je strom naklonený, tam padne. Ide tu teda o zákonitosť, a na predpovedanie zákonitosti netreba proroka.

No táto zákonitosť nie vždy platí. Jestvujú prípady – a nie je ich málo –, kedy ľudia dopadli úplne inak, než sa očakávalo. Zaiste každý z nás pozná ľudí, ktorí boli stelesnením zla. A zrazu u nich prišlo k obratu a oni sa proti očakávaniam mnohých úplne zmenili. Alebo naopak, poznáme ľudí, ktorí boli dobrí a vážení. A ľudia od nich veľa očakávali. No aj títo sa na prekvapenie mnohých zrazu zmenili. Od dobra sa obrátili k zlu a pri ňom aj zostali. Je preto nemúdre vyhlasovať o ľuďoch predčasne svoje súdy.

Príbeh z dnešného evanjelia nám v istom zmysle vyráža dych. Máme pred sebou mladíka, ktorý bol podľa všetkého vzorom a modelom v mnohých ohľadoch. A preto tí, ktorí ho poznali, určite mali od neho veľké očakávania a naisto mu predpovedali skvelú budúcnosť: bol horlivý, zbožný, túžiaci po raste, čistý, svedomitý, úprimný, poctivý... No tento mladík, tento vzor čnosti, ktorý tak strašne túžil rásť v láske k Bohu, sa zrazu zasekne a jeho vývoj sa úplne zvráti. Nevieme ako dopadol, ale jeho príbeh je smutný. V celých evanjeliách je jediný, ktorý odmietol pozvanie Ježiša, aby ho nasledoval.

Na druhej strane máme v evanjeliách aj príbehy opačné. Sú to príbehy úplne skazených ľudí, ktorí popáchali množstvo hriechov a predsa títo ľudia to, čo mladík odmietol vykonať, urobili bez mihnutia oka. A pritom to Ježiš od nich ani nežiadal. A ich životy sa úplne, proti všetkým logickým očakávaniam zvrátili. Napríklad mýtnik Lévi; po stretnutí s Kristom, ako to hovorí Lukáš, všetko zanechal a šiel za ním: [Ježiš] videl na mýtnici sedieť mýtnika menom Léviho, povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal, opustil všetko a išiel za ním“, píše doslova evanjelista (Lk 5, 27-28). Alebo ďalší mýtnik, Zachej, po osobnom stretnutí sa s Ježišom bol ochotný vzdať sa veľkej časti svojho majetku a ho rozdať buď tým, ktorých okradol alebo bežným chudobným. Evanjelista Lukáš o tom píše takto: „Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ (Lk 19, 8). Podobne sa zachovali aj jeho apoštoli Peter, Ondrej, Jakub a Ján: [Oni] pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním“, čítame v evanjeliách (Lk 5,11).

Ako sa dá tento paradox vysvetliť? Prečo tí, od ktorých by sme to očakávali ten rozhodný krok nakoniec neurobia, kým iní, od ktorých by sme to nečakali ani trocha, tento krok nakoniec urobiť dokážu? Nevieme, je to asi tajomstvo. No keď som nad týmto všetkým premýšľal, napadlo mi predsa zopár vecí, ktoré podľa mňa majú výrazný vplyv na to, ako sa ľudia správajú a pre čo sa nakoniec rozhodujú.

Prvou je, nazvime to vrodenosť. Hoci pri slove vrodenosť odporúčam byť opatrný – nemožno ho myslieť doslova – jeho význam je jasný. Jestvujú ľudia, ktorí sa už od malička jasne orientujú na isté ciele a podľa nich robia potom aj všetky svoje rozhodovania. Túžba po silných cieľoch je im prirodzená a žiadna obeta na ceste k nim im nie je príliš ťažká. Sú cieľavedomí a disciplinovaní. Vo svojich snahách nepoznajú ani úľavy ani odpočinku. Sú to maximalisti. Takíto ľudia písali a píšu dejiny a posúvajú svet dopredu. Patria sem športovci, umelci, vedci. Máme tu moreplavcov, objaviteľov, cestovateľov. A máme tu aj ľudí ducha, náboženských hľadačov. Sú to akési omilostené „deti“, ktoré akoby už od narodenia mali jasno, čo chcú a za tým idú.

Ďalšou vecou, ktorá na ľudí vplýva pri ich rozhodovaní je kríza, tzn. keď človek narazí na dno. Hovorí sa, že slovo kríza sa po čínsky napíše ako kombinácia dvoch znakov, a to znaku pre príležitosť a znaku pre nebezpečenstvo. A je za tým naozaj kus pravdy, kríza môže viesť človeka ktorýmkoľvek z týchto dvoch smerov. Človek sa pričinením mnohých okolností môže ocitnúť na dne: rozvrátené vzťahy, rozložená osobnosť, závislosti, profesionálny krach, zamotanosť v hriechu. Človek stojí nad ruinami svojho zničeného života a má len dve možnosti: buď to vzdá (nebezpečenstvo) alebo začne nanovo (príležitosť). Aj na jedno, aj na druhé máme dosť príkladov. Je nemálo ľudí, ktorí sa pod vplyvom životnej krízy v nej rozložili, spáchali samovraždu alebo sa vzdali už akejkoľvek snahy. Týchto ľudí je škoda. No sú aj takí, pre ktorých kríza bola príležitosťou k novému začiatku. Nestálo ich to málo, ale dokázali to.

A konečne významnou vecou pri rozhodovaniach je aj kríza existenciálna. Existenciálna kríza je stav, kedy je človek úspešný, kedy sa mu darí osobnostne, profesionálne i duchovne, no on aj napriek tomu nie je spokojný. Človek v takomto stave má tušenie, že to, čo dosiahol a do čoho toľko investoval, je síce krásne a obdivuhodné, no nemôže byť všetko. Musí predsa jestvovať ešte viac. A on za tým viac ide. Čo je to však viac? Kde je limit toho viac? Nikde. Túžiť po viac znamená byť stále smädný. A to nie je dobrý stav. Dobrý stav je stav, kedy človek už smädný nie je. A ten má iba ten, kto našiel to, čo je už trvalé a definitívne. Preto existenciálni hľadači, ak sú poctiví, vždy skončia pri nájdení Boha.

Na každú z týchto skupín by sme mohli uviesť množstvo príkladov. Ak sa obmedzíme len na náboženskú oblasť, tak do tej prvej by sme mohli vybrať napríklad svätého Alojza, Stanislava Kostku, Dominika Sávia, alebo aj Anku Kolesárovú. Naschvál som vybral iba deti alebo úplne mladých ľudí, lebo táto fáza vždy začína v detstve. Do druhej skupiny by som zaradil napríklad sv. Augustína alebo Íra Matta Talbota, bývalého alkoholika. A do tretej sv. Edit Steinovú, židovskú konvertitku, alebo bývalého protestantského, dnes významného katolíckeho teológa Scotta Hahna.

Žiadna z týchto skupín sama o sebe ešte nie je zárukou, že človek tak, ako začal aj skončí. Človek vždy môže zanechať cestu a smer, ktorým sa vybral a úplne sa zvrtnúť. Varujúcim príkladom nám je v tomto bohatý mladík z evanjelia, ktorý podľa mňa patril do prvej skupiny, do skupiny tých, ktorí sa už od mala orientovali správnym smerom, no nevydržal. Takých príkladov ale nie je málo, preto je vždy na mieste pokora a ustavičná prosba k Bohu, aby nám na našej ceste pomáhal.

Brat, sestra, kde, v ktorej skupine sa vidíš ty?

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

13 októbra 2018, 12:54