Beta verzia

Cerca

Vatican News
Ilustračná snímka Ilustračná snímka 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Dávaj si pozor na Jóbových priateľov, nepočúvaj ich!

Jóbovými priateľmi ich nazývame preto, lebo najprominentnejším miestom, kde sa s nimi stretávame, je práve starozákonná Kniha Jób, ktorej hlavnou témou je otázka, prečo trpí nevinný človek.

Zamyslenie na 30. nedeľa cez rok B: (Mk 10, 46-52)

Príhovor P. Milana Bubáka

Dejiny spásy sú ako veľká dráma. Táto dráma sa odvíja v dejstvách, ktoré nám predstavujú jednotlivé fázy týchto dejín ako tak nasledovali jedna po druhej. Väčšina hercov na to dejstvo príde, zahrá svoju rolu a potom z neho odíde. Už ich viac nevidíme. No jestvuje skupina hercov, ktorí sa objavujú znova a znova, v každom novom dejstve. Ja ich nazývam Jóbovi priatelia. Je to chór hlasov, ktoré sa snažia znechutiť ľudského duchu v jeho túžbe nájsť Boha. V Písme ich nájdeme na mnohých miestach. Jedným z nich je aj dnešné evanjelium.

Jóbovými priateľmi ich nazývame preto, lebo najprominentnejším miestom, kde sa s nimi stretávame, je práve starozákonná Kniha Jób, ktorej hlavnou témou je otázka, prečo trpí nevinný človek. A tak sa pred našimi očami odvíja dramatický príbeh muža menom Jób. Jób bol dokonalým a statočným človekom, ktorý sa bál Boha a chránil sa zlého. Jeho život bol úspešný a darilo sa mu vo všetkom, čo robil, lebo Boh ho za jeho zbožný a poctivý život požehnával. Na scéne sa však objaví Satan a Boha vyzve, aby Jóba skúšal. „Ľahko sa mu žije zbožne a spravodlivo, keď ho požehnávaš a keď sa mu vo všetkom, čo robí darí. Lenže keby sa mu prestalo dariť, to by sa uvidelo, aká by bola jeho viera a či by aj vtedy ostal zbožný“, hovorí Satan Bohu (por Job 1, 9-12).

Boh – istý si spravodlivosťou Jóba a jeho pevnou vierou – dovolí Satanovi aby Jóba skúšal. A tak Jób v krátkom čase príde o všetko, o svoj majetok, o svoju rodinu i o svoje zdravie. Z bohatého, prosperujúceho človeka sa v momente stal chudák, ktorý sedával na smetisku a tam si črepinou čistil svoje vredy. Avšak, aj napriek tomu, v žiadnom z týchto nešťastí „Jób nezhrešil svojimi ústami“ (Jób 2, 10).

Na scéne sa z ničoho nič objavia Jóbovi priatelia. Ich mená sú Elifaz, Bildad a Sofar. Uzhovorili sa, že Jóbovi pôjdu prejaviť sústrasť a ho potešiť. No keď sa započúvame do ich rečí je nám hneď jasné, že ich zámer je úplne iný. Jóba neprišli potešiť, ale skôr konfrontovať a znechutiť. Namiesto nádeje, že situácia by sa ešte mohla pre neho zmeniť, mu odporúčajú rezignáciu. Nemá dôvod dúfať v zmenu svojho stavu. Urobí lepšie, keď sa všetkého vzdá a svoj úbohý stav radšej príjme.

Aké majú dôvody na takéto reči? Dôvod majú len jeden: Jób sa dostal do tejto situácie preto, lebo je hriešny. Boh Jóba trestá za hriechy, ktoré spáchal. Jób však vie, že je nevinný a preto túto ich radu odmieta. Svoj pokoj nájde v presvedčení, že Božie cesty nie sú jeho cestami. A Boh ho za jeho vieru odmení.

Jóbovi priatelia potom zo scény odišli. Avšak nie natrvalo. Sú tu stále, túlajú sa svetom a dejinami a ľudí znechucujú na ich ceste k nádeji. Zo Svätého písma by sme mohli uviesť množstvo prípadov, kde sa títo Jóbovi priatelia objavujú vo chvíli, keď ich je tam najmenej treba, aby ľudí v ich trápeniach alebo v ich snahách nájsť si zo svojich trápení cestu von znechutili. A nemuselo to byť vždy otvoreným spôsobom, tak ako to bolo v knihe Jób. Stačilo, keď tam boli ich hlasy.

Veď kto to bol, kto podkušoval Sáru? V knihe Genezis čítame, ako Abraháma a Sáru navštívili traja hostia a zvestovali im, že sa im už čoskoro narodí syn, v ktorého dúfali. No jeho manželka, ktorá sa nachádza vo vnútri stanu, počuje v sebe hlasy: „Never tomu. Už si stará. Aj tvoj muž je už starý. Pre vás už niet nádeje. Nebude žiaden syn.“ A ona svojich hostí vysmiala? Kto iný to bol, ak nie Jóbovi priatelia! A to sa ešte len na Jóba nacvičovali.

Alebo sa pozrime na Izraelitov, ktorí putovali po púšti z otroctva na slobodu. Kto im ustavične vsugerovával, že lepšie im bolo v Egypte, že ich otroctvo nebolo až také zlé, že aby sa vrátili, veď nie je predsa možné, aby doputovali do zasľúbenej zeme. Kto im tieto znechucujúce myšlienky našepkával? Neboli to znova Jóbovi priatelia?

Jóbových priateľov nájdeme aj v dnešnom evanjeliu. Na scéne máme slepca Bartimeja. Jeho údel je hrozný. V istom zmysle je na tom podobne ako Jób. Avšak ani on, podobne ako Jób, sa nevzdáva nádeje, že jeho údel by sa mohol zmeniť. Dúfa v to celé roky. A preto už celé roky sedáva vedľa cesty, aby si tam nielen vyžobral chlieb na jedenie, ale hlavne aby nepremeškal chvíľu, keď bude tadiaľ prechádzať Niekto, kto mu jeho údel konečne zmení.

A ten deň prišiel. Do mesta Jericha príde Ježiš. Bartimej sa zmobilizuje. Vie, že je tu jeho deň. Keď Ježiš prechádza okolo začne kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!” Na nešťastie, aj tu sa objavili Jóbovi priatelia. A títo ho okríkali, aby mlčal. „Mlč. Nekrič. Nemá to zmysel. Aj tak ti nepomôže. Buď realista. Pozri sa na seba. Kto už o teba môže mať záujem.“ Bartimej sa im však nedá. Namiesto toho začne kričať ešte viac. A dobre urobil. Ježiš mu dal zdravie a pre Bartimeja začal nový život, tak ako pred tým pre Jóba, ešte pred tým pre Abraháma a Sáru, pre Izraelitov a mnoho ďalších.

Jóbovi priatelia znova prehrali. Odišli zo scény, ale nie nadlho. Sú tu aj dnes a aj dnes hľadajú svoje obete, ktoré by sa im nechali znechutiť.

Keď čítame dnešný evanjeliový príbeh a keď nad ním uvažujeme, ďakujeme za zázrak ktorý Ježiš urobil, keď slepcovi Bartimejovi prinavrátil zrak. Áno, bol to zaiste veľký zázrak, zvlášť keď si porovnáme Bartimejov život pred uzdravením s tým potom. Tieto dve fázy sa určite nedajú porovnať. No v skutočnosti sa v ten deň v Jerichu udiali zázraky dva. Zázrak uzdravenia bol až druhý. Prvým zázrakom bolo to, že Bartimej sa nenechal znechutiť Jobovými priateľmi. Napriek ich negatívnym a znechucujúcim hlasom, vo svojej prosbe k Ježišovi pokračoval.

Koľkí z nás sme v podobných situáciách, kedy sa podobáme či už Jóbovi alebo Bartimejovi. Žijeme ako Jób na smetisku, ako vydedenci života, a pritom sme uverili tým, ktorí nám hovoria, že každá naša snaha o zmenu je  zbytočná, veď konečne svoju situáciu sme si mohli zapríčiniť aj sami. Alebo sme ako Bartimej, sediaci vedľa cesty života. Ktovie, kto nás tam odkopol? No my sme uverili, že naše miesto je tam, a že my nemáme právo ani kričať o pomoc, ani sa sami snažiť o zmenu. Nebolo by načase aby sme týchto Jóbových priateľov prestali počúvať a začali sa obracať vo viere viac na toho, od koho prichádza skutočná nádej a spása, a to na Boha?

27 októbra 2018, 11:04