Beta verzia

Cerca

Vatican News
Ilustračná snímka - Ježiš medzi svojimi učeníkmi Ilustračná snímka - Ježiš medzi svojimi učeníkmi 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Zložitá cesta k pochopeniu Ježiša Krista

Aby sme správne pochopili otázku apoštolov, musíme sa teda pozrieť na úplne celý kontext, v ktorom sa pohybovali. A tak potom, úplne prvá otázka, ktorá nás tu napadne, bude otázka motívu ich povolania.

Zamyslenie na 29. nedeľu cez rok B: (Mk 10, 35-45)

Príhovor P. Milana Bubáka

Zaiste každý z nás veriacich si ctí a úprimne obdivuje apoštolov. Ctíme si ich preto, lebo od nich máme svoju vieru. A obdivujeme ich pre ich svedectvo, ktoré za svoju vieru vydali. Takmer všetci, okrem Jána zomreli mučeníckou smrťou. Jakub starší bol sťatý a zomrel z apoštolov ako prvý, Peter a Ondrej boli ukrižovaní, Peter dolu hlavou, Ondrej na kríži v tvare X, Bartolomej bol zodratý s kože, Jakub mladší bol zhodený z chrámu, Matúš bol ukameňovaný, Tomáš prebodnutý oštepom, Júda Tadeáš prepichnutý kópiou, Filip zavesený. A hoci Ján zomrel prirodzenou smrťou, toho, čo si vytrpel a čo všetko prežil nebolo málo. A hoci nikto by si z nás neželal takto zomrieť, ich odvahu a odhodlanosť si skutočne vážime

Cesta k tejto odvahe a odhodlanosti však nebola u žiadneho z nich ľahká. Ježiš sa so svojimi apoštolmi riadne natrápil, kým konečne pochopili, čo to znamená ho naozaj nasledovať. Myslím, že k plnému pochopeniu svojho povolania ako učeníkov Ježiša Krista prišli až po jeho zmŕtvychvstaní, hoci ani potom to nebolo pre nich ešte ľahké, ako nám o tom hovoria hlavne Skutky apoštolov. Darmo, staré presvedčenia len tak ľahko nevykoreníš.

V dnešnom evanjeliu máme predstavenú dosť trápnu epizódu, ktorá musela Ježiša dosť frustrovať. Jakub a Ján prišli za ním a prosili ho, aby im zaistil popredné miesta v jeho budúcom kráľovstve. Evanjelista Marek píše: „K Ježišovi pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“

Táto udalosť je, samozrejme, veľmi nemiestna a už sama o sebe by mohla byť  podkladom pre dosť silný výklad. A verím, že mnohí kazatelia ju dnes aj takto použijú. No mne osobne by sa to nezdalo ani správne ani spravodlivé. Tento príbeh je totiž iba jedným z mnohých kamienkov v mozaike, ktorá nám predstavuje dlhý a náročný proces rastu apoštolov v ich povolaní. Keď tento kamienok zoberieme iba sám, negatívne nám vyznejú iba Jakub a Ján. A pritom evanjelista Marek hovorí, že ani ostatní apoštoli neboli na tom o nič lepšie. Ak by boli, neboli by sa predsa na týchto dvoch nahnevali: „Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána“, hovorí Marek.

Aby sme vec pochopili správne, musíme sa teda pozrieť na úplne celý kontext, v ktorom sa apoštoli pohybovali. A tak potom, úplne prvá otázka, ktorá nás tu napadne, bude otázka motívu ich povolania. Prečo sa vlastne apoštoli rozhodli ísť za Ježišom? Čo bolo ich skutočným motívom, že vstúpili do jeho školy? Aj keď ich motívy určite neboli úplne nepoctivé, kdesi v hĺbke ich vnútra museli to byť očakávania, ktorým ich učila a ktoré do nich vštepovala ich náboženská kultúra. Áno, je  pravda, že Ježiš na nich silne zapôsobil svojimi slovami, zázrakmi a svojou osobnosťou. No toto všetko ich muselo utvrdzovať iba v presvedčení, že Ježiš určite bude niečo omnoho viac, než len to, čo vidia na prvý pohľad. Boli príslušníkmi národa, ktorého celé dejiny a zmysel existencie sa točil okolo očakávania príchodu budúceho Mesiáša. A ten obraz bol jasný: bude to mocný kráľ, ktorý oslobodí židov od všetkých jeho nepriateľov a dá im všetkým miesto aké im patrí.

Apoštoli, či to chceme alebo nie, boli obeťami tohto vtedajšieho zmýšľania o Mesiášovi, a preto mnohé Ježišove reči vnímali veľmi selektívne. Tie, ktoré im do tohto obrazu zapadli zobrali vážne a tie, ktoré do neho nezapadli odmietli. Medzi výroky, ktoré odmietli prijať boli tie, ktoré sa týkali jeho utrpenia. U evanjelistu Marka Ježiš predpovedá trikrát svoje utrpenie. Reakcie apoštolov sú však vždy zvláštne.

Prvý krát svoje utrpenie Ježiš predpovedá krátko potom, čo Peter o ňom vyzná, že je Mesiáš. Ježiš svojím apoštolom hovorí: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8, 31-33) Vidíme, že Petrovi možné Ježišovo utrpenie nezapadlo ani trocha do jeho vyznania, že Ježiš je Mesiáš. Nebol však sám. Nezapadalo nikomu.

Druhá predpoveď jeho utrpenia sa udiala po Ježišovom premení na vrchu Tábor a uzdravení posadnutého chlapca. Jeho premenenie muselo byť pre jeho apoštolov, hlavne pre Petra, čímsi výnimočným, hlavne v súvislosti s Ježišom ako Mesiášom. No Ježiš ich z ich opojenia prebudil, keď ich učil: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli (Mk 9, 31-32). Ich reakcia bola zvláštna: začali sa medzi sebou hádať, kto z nich je väčší. Apoštolov pri tejto ich reakcii obyčajne odsudzujeme a pokladáme ich za dosť necitlivých, lebo zatiaľ čo Ježiš hovorí o svojich ťažkých chvíľach, oni sa bavia o malichernostiach. Podľa mňa je však toto nesprávna interpretácia. Ja si myslím, že apoštoli po tom, čo s ním zažili, hlavne na vrchu Tábor, týmto jeho predpovediam neverili. Jednoducho, neverili, že tento mocný Ježiš, ktorého oni nasledujú a ktorý sa pred nimi práve premenil, môže takto skončiť.

A už vôbec tomu neverili Jakub a Ján, ktorí na tej hore tiež s ním boli. Je škoda, že dnešné evanjelium si nečítame aj s tým, čo ho predchádzalo. Tá ich prosba, aby mohli sedieť v jeho sláve po jeho pravici a ľavici prišla totiž po tretej predpovedi jeho utrpenia: „Boli na ceste a vystupovali do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním. Opäť vzal k sebe Dvanástich a začal im hovoriť, čo ho očakáva: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Ježiš teda išiel do Jeruzalema. Síce z toho všetci tŕpli, veď tam mohli čakať všeličo, no podľa mňa pre apoštolov nastávala konečne tá správna a dlho očakávaná chvíľa. Ježiš ide konečne do Jeruzalema, aby si tam uplatnil svoju mesiášsku moc a konečne nastane to jeho dlho očakávané kráľovstvo. A pre nich bolo dôležité, aby v ňom oni boli pri Mesiášovi na popredných miestach.

Apoštoli až neskôr všetko pochopili inak. Ich cesta k tomu správnemu chápaniu ale nebola ľahká. Ktosi to vyjadril takto: „Oni chceli pri Ježišovi sedieť. Zabudli však, že pri Ježišovi sa stojí a nie sedí. Treba stáť pri Ježišovi, za Ježiša, s Ježišom.“ Neskôr to dokázali a preto sú nám vzorom. Cesta Ježišova je aj pre nás cestou k sláve. Nie však cez privilégiá, ale cez obetu.  

20 októbra 2018, 11:15