Jubileum slovenských gréckokatolíkov: Radosť a vďačnosť, ktoré zaväzujú

Jubilejný rok 2018 je pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku mimoriadne dôležitý a poskytuje nejeden dôvod na radosť a vďačnosť. V jeho priebehu si už stihli gréckokatolíci na Slovensku pripomenúť dôležité výročia, späté so vznikom Prešovskej eparchie, obnovením činnosti ich v dobe komunizmu zakázanej a likvidovanej Cirkvi, ako aj mnohé iné radostné a významné výročia, súvisiace s jej minulosťou i súčasnosťou. Jednou z mnohých radostných udalostí, ktorá harmonicky zapadla do osláv Jubilejného roka 2018, bolo akiste i menovanie nového eparchu pre Eparchiu svätých Cyrila a Metoda pre Slovákov byzantského obradu v Kanade so sídlom v Toronte, otca Mariána Andreja Pacáka CSsR. Slovenský gréckokatolícky redemptorista prijal biskupskú chirotóniu v nedeľu 2. septembra v Bazilike minor Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach. Jeho následná intronizácia – uvedenie do úradu sídelného biskupa v Toronte – sa uskutočnila v Katedrále Narodenia Presvätej Bohorodičky na Shaw Street v Toronte práve včera, 15. septembra.

História slovenských a rusínskych gréckokatolíkov v Kanade a USA siaha do konca 19. a začiatku 20. storočia, ktoré boli poznačené materiálnou biedou i hospodárskou krízou. Vôbec prvá slovenská gréckokatolícka farnosť vznikla v roku 1920 v západnej časti Kanady, v provincii Alberta. Zatiaľ čo po Prvej svetovej vojne bol centrom emigrácie Slovákov najmä Montreal, po Druhej svetovej vojne sa ním stalo okolie Toronta. S postupným prílivom veriacich a kňazov rástla aj potreba pastoračnej starostlivosti, v dôsledku čoho vznikali nové gréckokatolícke farnosti a v roku 1957 bol zriadený slovenský gréckokatolícky dekanát v rámci Ukrajinskej gréckokatolíckej eparchie v Toronte. V roku 1965 dostali

 slovenskí gréckokatolíci v Kanade aj svojho biskupa. Bol ním redemptorista otec Michal Rusnák CSsR, ktorý sa stal pomocným biskupom Ukrajinskej gréckokatolíckej eparchie a zároveň apoštolským vizitátorom pre slovenských veriacich byzantského obradu v Kanade. 13. októbra 1980 napokon zavŕšil proces rastu samostatnej cirkevnej štruktúry pápež Ján Pavol II., ktorý zriadil samostatnú Eparchiu svätých Cyrila a Metoda pre Slovákov byzantského obradu v Kanade so sídlom v Toronte. Novým biskupom novozriadenej eparchie, pokrývajúcej celé územie Kanady s desiatkami tisíc veriacich, sa stal spomínaný vladyka Michal Rusnák CSsR.

Eparchia svätých Cyrila a Metoda je rovnako ako v začiatkoch svojej existencie aj dnes jurisdikčne podriadená priamo Svätej stolici. Vladyka Marián Andrej Pacák CSsR sa zároveň stal i členom Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku. V dôsledku rozličných udalostí a okolností má v súčasnosti táto eparchia iba niekoľko tisíc veriacich. Takmer všetci dnes žijú v provincii Ontario v štyroch farnostiach s troma kňazmi a predstavujú najmenšiu katolícku východnú komunitu na území Kanady.

Fakt, že vladyka Marián je po vladykovi Milanovi Lachovi SJ v krátkom časovom rozmedzí už druhým gréckokatolíckym biskupom pochádzajúcim zo Slovenska, ktorého slovenská Gréckokatolícka cirkev darovala zámorským gréckokatolíkom, napĺňa oprávnenou radosťou, vďačnosťou a hrdosťou. Zároveň potvrdzuje, že Gréckokatolícka cirkev na Slovensku je 50 rokov po svojom obnovení životaschopná a ochotná poskytnúť podporu a pomoc tým, ktorí ju potrebujú viac než ona sama. Znovu nadobudnutá sloboda, ktorá je v konečnom dôsledku stále darom, je však v určitom slova zmysle i nebezpečná, pretože zvádza ku konformite a uzatvoreniu sa v sebe. Vlastnosťou ľudskej lásky je, že hľadá priestor, v ktorom sa môže realizovať a v ktorom sa cíti bezpečne – nezriedka sa však pri tom obmedzí iba na kontext, v ktorom žije. Tak sa nevyhnutne občas stáva i uzavretou a slepou vo vzťahu k tomu, čo sa deje naokolo. Menovanie nového eparchu pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade by nám v tomto zmysle malo pripomenúť fakt, že to, že sa Cirkvi darí, by ju malo primäť k tomu, aby sa odvážila pomôcť iným, ktorí to potrebujú. Pomoc gréckokatolíkom v Kanade by sa tak v tomto kontexte nemusela obmedziť „iba“ na osobu nového vladyku, ale mala by sa stať širšou a komplexnejšou. Začať by sa mohlo živým záujmom o to, čím slovenskí gréckokatolíci v Kanade žijú a aký typ pomoci by v súčasnosti potrebovali. Naším úprimným záujmom o nich a konkrétnou pomocou by sme sa im zároveň odvďačili za množstvo duchovnej i materiálnej pomoci, ktorou kanadskí Slováci zahŕňali  gréckokatolíkov v Československu v neľahkom období komunizmu.

Menovanie nového torontského vladyku je pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku dôležité i z iného dôvodu. Nevyhnutne totiž upozorňuje aj na tisíce gréckokatolíckych veriacich zo Slovenska, ktorí v súčasnosti žijú v zahraničí a ktorí takisto ako Slováci v Kanade v uplynulom storočí potrebujú ľudský a pastoračný záujem zo strany Cirkvi. Ak im nebude poskytnutý, hrozí, že sa – v lepšom prípade – asimilujú do iných kresťanských cirkví alebo prestanú chodiť do chrámu úplne práve preto, že im nebola poskytnutá pastoračná starostlivosť tak, ako kedysi slovenským gréckokatolíkom v Kanade. V tomto kontexte netreba zabúdať ani na fakt, že starostlivosť o diaspóru sa v 21. storočí pre nejednu katolícku východnú cirkev kvôli migrácii a vynútenému pohybu jej veriacich stáva kritériom jej prežitia. Modlime sa, aby radostné udalosti a výročia Jubilejného roka Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku naplnili srdcia gréckokatolíkov vedomím, že vďačnosť za mnohé dary a samostatnosť sú zároveň záväzkom k väčšiemu záujmu o tých, ktorí to potrebujú.