Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Žiarlivosť

Zamyslenie na 26. nedeľa cez rok B: (Num 11, 25-29; Mk 9, 38-43. 45. 47-48)

Neresť, na ktorú sa sústreďuje dnešné Božie slovo sa nazýva žiarlivosť. Na žiarlivosť trpel Jozue v prvom čítaní. Trpel na ňu Ján a ostatní apoštoli v evanjeliu. A trpíme na ňu i my, ja i ty, a to bez toho, že by sme si to dokonca uvedomovali. Jozuemu vadilo, že dvaja muži menom Eldad a Medad mali Božieho Ducha a že prorokovali v tábore, hoci nepatrili do zoznamu 70 mužov, ktorí boli vybraní za starších. Jánovi a ostatným apoštolom zasa vadilo, že nejaký človek v Ježišovom mene vyháňal zlých duchov, hoci nepatril medzi nich. A nám? Nám vadí... čo?

Čo je to žiarlivosť? Je dôležité, aby sme si žiarlivosť neplietli so závisťou. Tieto dve sa na seba podobajú, no nie sú to isté. Obe tieto neresti spôsobujú človeku, ktorý na ne trpí bolesť, no každá iným spôsobom. Pri závisti trpím tým, že iný má niečo, čo ja nemám a čo by som si strašne želal mať: napríklad nejakú vlastnosť alebo talent, úspech, peniaze, postavenie, zdravie, fyzickú krásu, priateľstvá, vzťahy a mnoho iných vecí. Závisť nemusí byť vždy neresť. Môže to byť i čnosť, akurát že vtedy sa to nenazýva už závisť ale inak, napríklad súťaživosť. Ak niekto má niečo, čo ja nemám ale mohol by som to mať, keby som sa trocha viac posnažil, to môže byť pre mňa dobrá výzva: aby som toho druhého dobehol alebo dokonca predbehol a stal sa lepším ako on. Žiaľ mnoho ľudí si volí radšej inú cestu: namiesto toho, aby sa ten druhý stal pre nás inšpiráciou ho začneme pokladať za nepriateľa, ktorého treba znemožniť alebo zničiť.

Žiarlivosť však funguje úplne inak. Pri žiarlivosti sa sústreďujem nie na iného ale na seba. Nesústreďujem sa na úspechy alebo vlastníctvo iného, ale na úspechy a vlastníctvo svoje. A dávam si pozor, aby ma niekto iný o tieto moje veci neobral, aby ma v nich nedobehol, alebo aby sa v nich nestal úspešnejší, ako ja. Ani žiarlivosť nemusí byť vždy neresť. Je predsa normálne, že si chránime to, čo sme dosiahli a v čom sme úspešní. Chránime si svoju jedinečnosť v našich blízkych vzťahoch a oprávnene by nám vadilo, keby napríklad náš manželský partner začal mať dôverný vzťah s inou osobou. Chránime si svoje know-how, na ktoré sme prišli svojou usilovnou prácou, a ktoré nám prináša aj dobré živobytie. Chránime si miesta či spoločenstvá, ku ktorým prináležíme, lebo nám dávajú pocit, že niečo znamenáme a že niekam patríme.

No toto všetko má svoju mieru. Ak ju nerozpoznáme, začne problém, a nielen pre nás. Uvediem teraz  aspoň dva príklady na žiarlivosť. Skúsime na nich rozpoznať v čom tí, o ktorých to je zlyhali a teda čo by sme mali robiť aj my, aby sme nedopadli rovnako.

Prvým je príbeh kráľa Šaula a mladého Dávida. Je to príbeh zo sv. Písma. Šaul bol od Dávida výrazne starší. Bol kráľom a bol vcelku obľúbený. Dávid bol mladík. Pekný, mocný, nadaný. Samozrejme ako každý mladý človek, aj on si cestu k srdciam ľudí získaval ľahko, hlavne keď bol úslužný, láskavý a dobrosrdečný. To však Šaul nemohol zniesť: mať vo svojej blízkosti niekoho, koho mali ľudia radšej ako jeho. Raz sa stalo, že Dávida pri slávnostnom príchode do mesta ženy vítal slovami: „Porazil Šaul svojich tisíc, ale Dávid svojich desaťtisíc.“ Na to sa Šaul veľmi nahneval a nepáčila sa mu táto reč. Vravel: „Dávidovi dali desaťtisíc a mne dali takých tisíc. Už mu chýba len kráľovstvo.“ (1Sam 18,7-8). Napätie medzi nimi rástlo a to až tak, že Šaul sa pokúšal Dávida zabiť a preto Dávid musel pred ním utekať. Veľa ráz sa mu mal možnosť pomstiť, no neurobil to. Dávid chcel dať Šaulovi najavo, že on nie jeho nepriateľom. Nič však nezaberalo. Koniec Šaulovho života bol všetko iné, len nie noblesa, ako by sme to pri kráľovi očakávali.

Druhý príbeh je novší. Pochádza z 19. storočia z prostredia kapucínskeho kláštora z mesta Janov. Je to príbeh pokorného rehoľného brata Františka z Camporossa (1804-1866), ktorého pápež Ján XXIII. r. 1962, takmer sto rokov od jeho smrti, vyhlásil za svätého. František bol jednoduchý, nevzdelaný rehoľník, ktorý robil v kláštore a mimo neho len tie najjednoduchšie práce, no vyhľadávali ho davy ľudí, pretože každému pomohol, ako len vedel. Po čase si to všimol jeho gvardián, čiže predstavený, ktorému to začalo neskonale vadiť. Bol to talentovaný a vzdelaný človek, ktorého tiež vyhľadávali ľudia, no ani zďaleka nie toľkí, ako brata Františka.

Príbeh sa rozvíja dosť trápne. Gvardián začne byť na Františka prísny, nespravodlivý ba až surový. Zakáže mu  chodiť von, a vŕši sa na ňom, kde len môže, čo spôsobuje aj jednému aj druhému nemalé utrpenie. František nakoniec zomrie na choleru, ktorá v Janove zakrátko na to vypukla a ktorou sa nakazil, keď pomáhal zomierajúcim.

Príbehov, ako sú tieto je nespočet. Aj keď v každom z nich by sme mohli nájsť čosi aj z neresti závisti, v skutočnosti sú to všetko príbehy o žiarlivosti. V čom je skutočný problém žiarlivosti? Hovorí sa, že žiarlivosť je najnezmyselnejšia neresť, lebo z iných nerestí človek aspoň čosi má, no zo žiarlivosti nemá nič. Aj keď žiarlivý človek dokáže spôsobiť veľa bolesti iným, najviac škodí sám sebe, pretože jeho žiarlivosť je známkou toho, že si sám sebe neverí, že si sám seba neváži, že je sám pred sebou ničím. Žiarlivý človek sa tak podobá psovi, ktorý si hryzie svoj vlastný chvost.

Čo robiť? 1. Treba si pestovať čnosti dobroprajnosti a žičlivosti. Dobroprajný človek nedokáže vychutnávať vec, ktorá patrí len jemu. Jeho túžbou je deliť sa a tak dopriať aj iným, aby zažívali to, čo zažíva on.

2. Ak sa žiarlivosť týka vzťahov, napríklad manželstva alebo priateľstva, tým, že si človeka k sebe priviažem nášmu vzťahu nepomôžem. Ľudia si vážia toho, kto im je síce oddaný, no zároveň im nechá slobodu.

3. Treba sa učiť odchádzať zo scény. Veľkým učiteľom, vodcom alebo vedcom je ten, kto si dokáže vychovať nástupcu a tomuto nástupcovi odovzdať žezlo, keď príde na to čas. Namiesto toho, aby naňho žiarlil, sa teší z toho, že v tom, čo on začal pokračuje úspešne niekto iný.

4. Najtrápnejšia je však žiarlivosť, keď sa jedná o duchovnú oblasť. Takáto žiarlivosť je svedectvom o tom, že nám nejde o Boha a jeho kráľovstvo, ale iba o nás. My chceme byť na výslní, chválení a obdivovaní. Náboženstvo je nám k tomu iba prostriedkom. Ak si obeťou tejto formy žiarlivosti, potom urobíš najlepšie, ak začneš čím skôr Boha prosiť o obrátenie svojho srdca.