Hľadaj

Ilustračná snímka Ilustračná snímka 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: O čom sa zhovárame po ceste?

Keď sa vedie dialóg, dostáva sa na povrch pravda. Pravda o iných, pravda o nás samých, pravda o stave našej komunity. A toto často, ba možno vo väčšine prípadov, bolí.

Zamyslenie na 25. nedeľu cez rok B: (Mk 9, 30-37)

Príhovor P. Milana Bubáka

Nedávno mi jeden známy hovoril o jednom spoločenstve, kde jeho členovia žili hlboké kresťanstvo. Slová ako láska, vzájomné pomáhanie si, Božia vôľa, odpúšťanie, svedectvo, modlitba tu boli na dennom poriadku. Veľmi sa mu to páčilo a hlboko ho to zasahovalo. Po čase však začal cítiť, že čosi tam nie je v poriadku. Členovia tohto spoločenstva občas trúsili poznámky na adresu jednotlivých spolučlenov, avšak mimo svojho spoločenstva. Keď boli však v spoločenstve, boli milí a mali na tvári široký úsmev. Po čase mu bolo jasné, že táto komunita je chorá a že – ak sa tam čosi vážne nezmení – skončí vo vážnych problémoch. Títo ľudia totiž nežili jeden voči druhému v pravde. Mali svoje pocity a túžby – niektoré oprávnené, iné neoprávnené, niektoré dobré, iné zlé – no nikdy si ich vzájomne nevyjadrili navonok. Voči sebe používali masku. To, čo vo svojom vnútri cítili, nedali nikdy navonok najavo. Štruktúra ich spoločenstva im to neumožňovala. Tá umožňovala žiť iba ideály. A pritom zabúdala, že ideály sú niečo, k čomu sa smeruje, no čo nikdy pokiaľ sme na tejto zemi nejestvuje v živote žiadneho spoločenstva či jednotlivca v úplnosti.

My kresťania veríme, že evanjeliá sú slovom života a že nám poskytujú zásady na zrelé žitie nášho života. Len škoda, že niekedy ich čítame tak veľmi selektívne. To znamená, niečo si vyberieme a niečo si nevšimneme. Švajčiarsky psychológ C. G. Jung sa raz vyjadril, že v evanjeliách sa nachádzajú zásady, ktoré postupne objavuje hĺbková psychológia a ktoré táto praktická veda dokazuje ako pravdivé.

Jedna z takýchto zásad, ktorá reguluje život v komunite sa nachádza aj v dnešnom evanjeliu. Učeníci Ježišovi kráčali s Ježišom. Ježiš im hovorí o svojom kríži. Nezaujal ich. Preto ostal so svojimi myšlienkami sám. Oni zatiaľ za ním – možno naschvál – zaostali. A začali sa medzi sebou hádať: o tom, kto z nich je väčší. Keď potom prišli na miesto, kam kráčali, Ježiš im kladie zaujímavú otázku. Úplne inú, než by sme sa ich spýtali možno my (spomeňte si rodičia, čo sa spýtate svojich detí, keď sa hádajú...). Nespýtal sa ich: „Prečo sa hádate? To by predsa medzi mojimi učeníkmi nemalo byť. Hádky medzi vás nepatria!“ On sa ich spýtal: „O čom ste sa to cestou rozprávali!“ A evanjelista hovorí: „Ale oni mlčali, pretože sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.“ Mlčali, to jest hanbili sa.

Ježiš im teda nevytkol fakt, že sa hádali. Lebo oni sa naozaj hádali. Tak to hovorí evanjelista (Ježiš bol spočiatku voči ním milosrdnejší, ten použil – asi aby ich nezahanbil – iné slovo, že sa „rozprávali“).  Ježiš ich vyzval, aby si sadli a povedali mu „...o čom sa [to] rozprávali cestou!“ Teda nie „Prečo?“, ale „O čom?“ A takto vlastne Ježiš vyzýva komunitu svojich apoštolov k otvorenému dialógu. K takému dialógu, kde by si povedali nielen to, o čom sa hádali, ale kde by skúmali aj to, čo bolo za všetkými tými ich túžbami, ktoré možno v uhladenej a ba dokonca v svätej podobe vychádzali z nich von. Možno by z nich vyšlo na povrch všeličo: ich túžba ovládať iných, ich túžba kompenzovať prebývaním na výslní moci svoj pocit neadekvátnosti, ich túžba konečne priviesť do sveta poriadok podľa svojich predstáv. Ich túžba ktovie po čom ešte všetkom.

Keď sa vedie dialóg, dostáva sa na povrch pravda. Pravda o iných, pravda o nás samých, pravda o stave našej komunity. A toto často, ba možno vo väčšine prípadov, bolí. No iba toto je čosi, čo nás buduje. Lebo iba toto je podľa toho, čo povedal Ježiš na inom mieste: „...pravda, ktorá nám dáva slobodu“ (por. Jn 8, 32).

Preto by sme sa vo svetle dnešného Božieho slova mali bližšie pozrieť na spoločenstvá, v ktorých žijeme: na rodiny, farnosti, rehoľné spoločenstvá. Aká dynamika v nich vládne? Poznal som veľa rodín, v ktorých vládol na pohľad kresťanský duch, no v ktorých bolo strašne veľa vecí nevyriešených, pretože si ich nikdy nepovedali. Štruktúra rodiny a rodinného života takého dialógy nepripúšťala. Tieto rodiny sa v konečnom dôsledku rozpadli.

Kedysi dávno som sa mal možnosť zakúsiť život v komunite fokolarínov v Loppiane neďaleko Florencie. Zažívali sme taký ľahký letný program. Pýtal som sa na štruktúru komunity počas riadneho, mimoprázdninového času. Veľa vecí ma na nej zaujalo. Jedna z nich bola, že táto komunita má dvakrát v týždni takzvané spoločenstvá pravdy. Nezažil som to, ale bolo mi jasné, že bez takýchto hodiniek pravdy, kde každý vyjadrí, čo v sebe prežíva, a čo v sebe nosí to ďaleko prísť nemôže.

Známy psychológ Scott Peck vo svojej knihe V jiném rytmu píše o fázach vývoja komunity; každej komunity, či už je to stretko, školská trieda, obnovný program, pracovný kolektív alebo dlhšia výprava na nejakú expedíciu. Každá takáto komunita, ak sa má stať zrelou, prechádza cez tri fázy. Úvodná fáza je fáza, keď si každý s každým rozumie. Všetci si spolu vychádzajú, žartujú, sú voči seba navzájom žoviálni. No je to za cenu masky. Ľudia si nepovedia, čo voči sebe navzájom cítia, ani keď sa naozaj niečo nepríjemné stane. Potom príde druhá fáza, kde si ľudia postupne začnú liezť navzájom na nervy. Niektorí preto, že ich maniere sú čudné. Iní preto, lebo veci robia inak ako oni alebo majú iný rytmus života a spôsob robenia vecí, ako oni, a im to pripadá buď čudné alebo neprijateľné. V tejto fáze ľudia začnú mať otvorené konflikty; alebo konflikty mať nebudú, no budú voči sebe navzájom falošní. Toto je fáza očisty. Ak ľudia svoje vzájomné rozdiely dokážu spracovať správne, potom sa zblížia a pokročia do tretej fázy komunity. Ak nie, buď z komunity odídu, alebo sa v nej izolujú a nebudú mať s nikým vzťahy. 

Tretia fáza komunity, je už komunita očistená, kde ľudia dokážu žiť spolu aj napriek svojim rozdielom. Nebude síce zložená z ideálnych členov, no jej členovia budú ľuďmi, ktorí žijú v pravde. Dokážu sa so seba navzájom tešiť a tolerovať aj svoje nedokonalosti. No keď sa vyskytne niečo neprípustného, budú sa schopní aj navzájom prísne konfrontovať a nástojiť na zmene. Lebo spoločenstvo je len vtedy zdravé, keď si jeho členovia navzájom pomáhajú k pocitu vnútornej spokojnosti a osobnostného rastu. A to k rastu skutočnému, nie iba fiktívnemu.

Prosme dnes Ježiša, aby sme v spoločenstvách, v ktorých žijeme mali odvahu nie pozastavovať sa nad tým, že sa hádame, ale rozpoznávať dôvody našich hádok a napätí a o týchto dôvodoch otvorene – aj keď niekedy so zahanbením – diskutovať.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

22 septembra 2018, 11:52