Zamyslenie Pátra Milana Bubáka SVD: Duchovná obživa

Zamyslenie na 20. nedeľu cez rok B: Jn 6, 58-59

U evanjelistu Jána sme si nikdy nie istí, čo tým, čo hovorí presne myslí. Voda nie je vždy voda. Občas znamená krst. Vietor zasa nie je vždy vietor. Dosť často znamená Ducha Svätého, ktorý veje kam chce. Chlieb zasa nie je chlieb, ale život. A občas i hlad – hlad po Bohu.

Medzi nami nie je veľa tých, ktorí vedia, čo je to hlad, aspoň teda čo sa týka hladu telesného. V našej časti sveta hlad po telesnom pokrme, možno až na malé výnimky, nejestvuje. No určite je medzi nami nemálo tých, ktorí hladujú duchovne. Sú to ľudia, ktorí síce majú čo jesť a piť, a majú aj kde bývať, no aj napriek tomu sa cítia nie celkom nasýtení.

A možno presne to je dôvod, prečo aj vy, milí bratia a sestry, pôjdete v túto nedeľu do kostola. Ľudia chodia všelikde, kde sýtia svoj duchovný hlad: do prírody, za športom, za inými ľuďmi, mnohí za zábavou či rozptýlením. Niektorí sa vrátia naozaj občerstvení a nasýtení, iní však prídu domov ešte hladnejší než boli.

Vy sa rozhodnete svoj duchovný hlad ísť nasýtiť do kostola a budete očakávať, že odtiaľ odídete naozaj nasýtení a občerstvení. Mnohí z vás sa však takými dnes cítiť nebudete. Pravdu povediac, je nemálo tých, ktorí z kostola vychádzajú ešte hladnejší, než do neho vstupovali a možno aj s hnevom na to, čo všetko tam zažili a na tých, čo to spôsobili.

Čo by taký kostol mal ponúkať, aby bol zdrojom obživy? Vymenujem tri veci. Prvou je: váš kostol by mal byť miestom, kde sa stretáte s komunitou viery. Komunita viery je komunita, ktorú tvoria ľudia, ktorí sú naladení na tej istej vlnovej dĺžke. Nie sú to ľudia rovnakí: sú medzi nimi svätci i  hriešnici, mladí i starí, muži a ženy, chudobní i bohatí, profesionáli a jednoduchí, úspešní i smoliari, zdraví i chorí. Sú to ľudia tak rozdielni, ako si len vieš predstaviť. No napriek tomu cítiš, že si tu doma a ty medzi nich patríš. Patríš medzi nich preto, lebo zdieľate tie isté hodnoty, v žití ktorých ste raz úspešnejší inokedy menej; no hlavne zdieľate tú istú vieru: vieru v Ježiša Krista, ktorý vám čímsi zaimponoval a vy ste sa ho rozhodli tým či oným spôsobom vo svojom živote nasledovať.

Niekedy vám títo ľudia zaimponujú napríklad tým, že vás aj napriek tomu, že sa bližšie nepoznáte niekde mimo kostola pozdravia alebo sa na vás usmejú; a to len preto, že sa poznáte z kostola, a vás to osvieži. Inokedy tým, že hoci ich z iných miest poznáte ako možno sebavedomých  jedincov, tu v kostole ich zrazu vidíte postaviť sa v pokore do radu pred spovednicu. Iní vám zaimponujú tým, že sa s nimi stretnete aj mimo sv. omše, napríklad na káve, alebo na spoločnej farskej akcii alebo na stretku, ktoré sa dalo dohromady, aby uvažovalo o Božom slove a vy sa s nimi zblížite natrvalo. S ďalšími sa stretnete a zblížite povedzme pri upratovaní kostola alebo pri nacvičovaní spevokolu, kde ste sa aj vy aj oni rozhodli pravidelne sa zapájať. Všetky tieto veci majú jedného spoločného menovateľa: ide o spolupatričnosť ľudí, ktorí vsadili na to isté: na vieru v Boha. Stretnutie s týmito ľuďmi je pre vás zdrojom obživy.

Napriek tomu sú aj miesta, kde toto nefunguje: kde sa ľudia, ktorí prichádzajú pravidelne do toho istého kostola nepoznajú a sa nikdy nezblížia a to preto, lebo o takéto zblíženie nemajú záujem. V takomto prípade potom títo ľudia odchádzajú z kostola nedeľu čo nedeľu nenasýtení, alebo ešte hladnejší, než tam prišli.

Druhý prameň obživy, ktorý by sme mali v kostole nájsť je Božie slovo. Mohamedánsky Korán nazýva židov a kresťanov „ľudom knihy“. Robí tak celkove 54 krát. Tým nám i židom priznáva právo tvrdiť, že Boh prehovoril nielen k nim, ale aj k nám. Korán však 230 krát spomína knihu Korána (samu seba) ako jedinú knihu, ktorú obsahuje úplné zjavenie Boha ľuďom. V tomto  zmysle je Korán pre mohamedánov Kniha od Boha.

Je pravda, my kresťania sme „ľudom knihy“ a to preto, lebo máme sväté knihy, ktoré obsahujú Božie slovo. V skutočnosti však naša viera nie je založená na knihách. Je založená na Slove, ktoré sa stalo Telom a tým je Ježiš Kristus. To je dôvod, prečo pre nás Božie slovo, ktoré si čítame nie je len knihou, alebo zbierkou prastarých kníh, ktoré v sebe obsahujú zrnká Božieho zjavenia, ale je Osobou. Osobou, ktorá nás nasycuje sama sebou. Božie slovo, ktoré si čítame dnes, je tým istým Božím slovom, ktoré kázalo a ktoré sa kázalo ľuďom dávno pred nami, a ktoré živilo našich predkov a predchodcov vo viere: Mojžiša, Dávida, Máriu, Jozefa, Petra, Ondreja, Kozmu a Damiána, Augustína, Františka, Ignáca z Loyoly, Anku Kolesárovú a mnohých, mnohých ďalších. Je to Boh - Ježiš Kristus, úplné Slovo Boha, ktoré sa Stalo telom.

Lenže ani tu sa nemusíme vrátiť v nedeľu z nášho kostola nasýtení. Môže tomu tak byť vtedy, keď čitateľ Božieho slova nevie, čo číta alebo ešte horšie, keď kazateľ nevie čo káže. A úplne  najhoršie,, keď som ja na prijatie tohto Božieho slova pripravený tak, ako je skala pripravená na prijatie zrna. V takom prípade môže byť Bohoslužba slova pripravená sebakrajšie a kazateľ sebalepšie; všetko mi bude otravné a ja sa vrátim domov rovnako hladný a rovnako bez inšpirácie, ako som tam šiel.

A tretím zdrojom obživy je eucharistia. Pravdupovediac, eucharistia je kulmináciou bohoslužby, najvýznamnejším a najdôležitejším zmyslom môjho príchodu do kostola na sv. omšu a mojej účasti na nej. Eucharistia je – ako to hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu – chlebom z neba, bez ktorého nemáme život. To, čo dnes predpovedal, to nakoniec aj urobil pri poslednej večeri, keď lámal chlieb a rozdával ho svojim učeníkom a cez nich nám všetkým na znak obetovania sa seba samého za nás. Táto eucharistia nám nielen dáva silu žiť jeho Slovo v našom živote, ale skrze ňu sme spojení s ním a medzi sebou navzájom. Cez eucharistiu tak vytvárame jednu rodinu,  jedno spoločenstvo, ktorého členovia cítia, že patria navzájom k sebe a spolu Bohu. A takto sme sa dostali  tam, kde sme začali: ku komunite.  

Je však možné, že ani eucharistia pre nás neznamená nič. Buď Božie telo neprijímame, alebo ho prijímame nedbalo a hriešne. Je možné, že dokonca aj pre kňaza, ktoré slúži sv. omšu neznamená veľa, a ako dôsledok ju bude slúžiť nedbalo a nedôstojne. V žiadnom z týchto prípadov nemôže mať eucharistia na náš život žiadúci dopad: nemôže byť pre náš život obživou.

Ako je to, brat sestra, s tvojou účasťou na nedeľnej bohoslužbe: vraciaš sa z nej nasýtený alebo ešte hladnejší, než si tam šiel?