Cerca

Vatican News
Dobrý pastier Dobrý pastier 

Zamyslenie Pátra Milana Bubáka SVD: Ovce bez pastiera

Každý z nás dostal všetko, čo k svojmu životu potrebuje. Našou úlohou je to zmysluplne poskladať a správne používať.

Zamyslenie na 16. nedeľu cez rok B: (Jer 23, 1-6; Mk 6, 30-34)

Príhovor P. Milana Bubáka

Bol raz istý človek, ktorý túžil nájsť pravdu. Hľadal dlho a namáhavo, avšak bezvýsledne. Po dlhých rokoch bezúspešného hľadania mu jedného dňa ktosi hovorí: „Vieš čo? Choď tam za tamtú horu a tam nájdeš jaskyňu. V jej vnútri sa nachádza studňa. Tej sa spýtaj, čo je to pravda, ona ti to iste povie!“

Urobil, ako mu bolo povedané. Našiel jaskyňu a v nej studňu. „Čo je to pravda?“, kričí do studne plný očakávania a nádeje. Z hĺbky studne počuje slová: „Choď do dedinky na hlavnú križovatku: tam nájdeš to, čo hľadáš.“

Muž, plný nádeje a netajenej radosti, beží teda k hlavnej križovatke v centre dediny. Avšak to, čo tam vidí, ho dosť sklamalo. Nebolo tam nič iné iba tri dosť ošarpané dielne s obchodmi. Prvá vyrábala a predávala kúsky kovu, druhá drevo a tretia tenké drôty. Nezdalo sa mu, že by tam bol ešte niekto iný, kto by mu bol schopný povedať niečo o probléme, ktorý ho trápil, totiž odpovedať mu na otázku: Čo je to pravda.

Sklamaný sa teda vráti naspať k studni a prosí o vysvetlenie, avšak jediná odpoveď, ktorú dostáva je: „V budúcnosti všetko pochopíš.“ Keď sa snaží protestovať jediné, čo počuje zo studne je ozvena jeho vlastných slov.

Nahnevaný na to, že si niekto z neho urobil blázna – aspoň tak si to v tej chvíli myslel – pokračuje náš hľadač ďalej v túlaní sa po svete a v hľadaní pravdy. Roky sa míňajú a spomienky na udalosť so studňou pomaly blednú. Až jedného dňa, ako si tak kráča za svitu mesiaca po istej krajine, zrazu počuje prekrásnu hudbu. Bola to citara, ktorá vydávala túto čarovnú a tajomnú hudbu. Je hlboko pohnutý. Pristúpi k hráčovi, skloní sa k jeho citare a s nemým úžasom pozoruje jeho prsty, ako tak tancujú po strunách nástroja.

No vtom jeho pozornosť upúta citara samotná. Hľadí na ňu a vtedy mu to dôjde. Citara bola zhotovená z kovu, z dreva a z drôtov. Z vecí, ktoré kedysi videl v rôznych obchodíkoch v dedinke na hlavnej križovatke, a ktoré mu vtedy samé o sebe nedávali žiaden zmysel. Konečne pochopil myšlienku studne v jaskyni spred rokov. Každý z nás dostal všetko, čo k svojmu životu potrebuje. Našou úlohou je to zmysluplne poskladať a správne používať.[1]

Veci nedávajú zmysel pokiaľ sú oddelené. No akonáhle sa pospájajú, dostanú zmysel a začínajú slúžiť. Ak máme na dvore poukladané tehly, cement, štrk, drevo a sklo sú to len púhe veci bez úžitku. No keď z nich postavíme dom, máme domov. Nič nedáva zmysel pokiaľ je to iba oddelená časť. Takto náš pútnik našiel pravdu, ktorú hľadal.

Tento proces vidíme všade okolo seba, v prírode i v ľudskej spoločnosti. Bunky sa pospájajú a vznikne organizmus, dajú sa dohromady písmenká a vznikne slovo, spoja sa slová a vytvorí sa myšlienka, pospájajú sa zvuky a vznikne melódia, spoja sa ľudia a vznikne spoločenstvo. Náš svet a náš život je výsledkom spájania, schádzania, zjednocovania, skladania a zhromažďovania.

Ako sa toto spájanie ale deje? Čo treba k tomu, aby z kúskov vznikol celok, z tehál dom, z buniek organizmus, zo slov román, z nôt veľkolepá skladba a z ľudí spoločenstvo? Je to výsledok náhody, alebo k tomu niekoho treba? Myslím, že každému z nás je jasné, že žiadna z týchto vecí nevznikne náhodou. Každá potrebovala niekoho, kto sa o jej pričinenie zaslúžil.

Sväté Písmo dnes túto osobu nazýva slovom pastier. V prvom čítaní prorok Jeremiáš kritizuje zlých vodcov ľudu, ktorí ako zlí pastieri „nivočia a rozháňajú stádo“ oviec, ktoré pasie Boh. Ak by sme mali použiť obraz z nášho príbehu, títo pastieri citaru, ktorá vyludzovala krásne tony, rozbíjajú a znova rozkladajú späť na časti, z ktorých bola vyrobená. Takýchto rozložených ľudí má pred sebou aj Ježiš v dnešnom evanjeliu. Či ich rozložili iní, alebo sa rozložili oni sami nevieme. Evanjelista Marek hovorí, že boli ako „ako ovce bez pastiera“. Tento výraz môže znamenať, že to boli ľudia, ktorí boli nezakorenení a vnútorne nezjednotení alebo rozháraní. A Ježiš sa ich ujme. Ujme sa ich, aby z nich, ako to dnes hovorí sv. Pavol, „urobil jedno“. Ježiš sa pre nich stáva pastierom, ktorý ich vnútorne a medzi sebou navzájom zjednocuje.

Biblické texty dnešnej nedele nás učia dôležitým lekciám. Prvou je, že základným stavom každého človeka, ktorý prichádza na tento svet, je vnútorná nerozvinutosť a preto náš život je o sebaobjavovaní a hľadaní svojho povolania. Máme v sebe stavebný materiál, ktorý sme nikdy nepochopili, na čo je. Máme v sebe aj drôt, aj kov aj drevo a pritom nás nikdy nenapadne, že by sme z týchto vecí mohli poskladať citaru. Mnohí sa rodia s obrovskými darmi vo svojom vnútri, ktoré však nikdy nerozvinú.

Na to, aby sa tak udialo, však potrebujeme pastiera, teda niekoho, kto nám s tým pomôže. Kto je ten pastier a kde ho hľadať? Niektorí myslia, že týmto pastierom je naše vnútro. Tak, ako máme v sebe stavebný materiál, tak máme v sebe aj staviteľa. Treba ho len prebudiť a ho počúvať. Toto je veľká pravda, avšak iba čiastočná. Je pravda, že každý z nás má v sebe istý vnútorný princíp – pastiera, ktorý nás je schopný na našej ceste životom viesť. Lenže tento pastier nie je nezávislý a neomylný. Pastier v našom vnútri musí byť nielen prebudený, ale aj napojený a formovaný podľa vyšších princípov; inak nás nebude viesť dobre. Bude spájať aj veci, ktoré sú nespojiteľné a namiesto harmónie v našom vnútri nastane rozklad.

Existuje jedna psychologická škola, ktorá bola veľmi populárna hlavne koncom 60-tych rokov. Nazýva sa „na človeka nasmerovaná terapia“ a jej autorom je humanistický psychológ Carl Rogers. Aj keď jej nemožno poprieť dobrú snahu a občas aj dobré výsledky, jej základ je veľmi nebezpečný. Táto terapia má na svedomí mnoho zničených ľudských charakterov, ba dokonca i rehoľných komunít.[2] Podstata tejto terapie spočíva v tom, že terapeut sa snaží svojho klienta viesť k tomu, aby v sebe prebudil a pomenoval svoje vnútorné túžby a želania a za týmito potom šiel. Terapeut tieto túžby nehodnotí, všetky ich pokladá za správne. To však je, ako vieme vo svojej podstate veľký blud. Človek predsa nemôže ísť za všetkým, čo v sebe cíti.

A tu sa dostávame k ďalšej lekcii dnešného Božieho slova: pastier v našom vnútri musí byť formovaný a zjednotený s pastierom najvyšším, naším Tvorcom a Stvoriteľom, Bohom. Iba on vie, čo nám slúži a čo nás zabíja, čo spolu súvisí, a čo nás rozkladá. Ako hovorí dnes žalmista: „Pán je môj Pastier a preto mi nič nechýba.“ 

 

[1] Piero Ferrucci, What We May Be, Jeremy P. Tarcher, Inc., Los Angeles, CA,1982, str. 21-22

[2] O jednom takom rozklade píše jeden z Rogersových žiakov William Coulson: https://www.ewtn.com/library/PRIESTS/COULSON.TXT alebo http://web.archive.org/web/20011125184709/http://www.angelfire.com:80/tx/filial/nuns.html. Článok sa po prvý raz objavil v mesačníku „The Latin Mass“,  Vol. 3, No. 1, January-February 1994.

21 júla 2018, 12:01