Zamyslenie Pátra Milana Bubáka SVD: Tým, že odmietli jeho, odmietli seba

Zamyslenie na 14. nedeľu cez rok B: (Mk 6, 1-6)

Ježiš dnes prichádza domov, do Nazareta, do dediny, v ktorej vyrastal. Už dlhší čas bol mimo nej. Keď dosiahol vek 30 rokov z Nazareta odišiel. Cítil, že musí odísť. Jeho pobyt v bezpečnosti domova už skončil. A tak šiel. Jeho rodáci sa mu čudovali. „Čo nezostal doma?“ hovorili si. „Veď čo mu tu chýbalo!?“ „Možno chce urobiť dieru do sveta?“ odpovedali posmešne druhí. Nechápali ho.

Postupne by boli naňho aj zabudli, nebyť tých správ, ktoré o ňom začali prichádzať. Prichádzali zovšadiaľ, no najviac z Kafarnauma, kde sa vraj usadil. Kafarnaum bolo prístavné a rybárske mesto, na brehu Genezaretského jazera. Obývala ho zmeska všelijakých ľudí a tak nečudo, že Ježiš medzi nich rýchlo zapadol. No nielen to; zdá sa, že po čase začal pútať ich pozornosť. Ako kazateľ. Ba dokonca ako divotvorca.

Zvesť o jeho zázrakoch sa šírila rýchlo a doniesla aj k nim. Počuli aj o jeho moci, pred ktorou utekajú zlí duchovia, o jeho mimoriadnych myšlienkach, ktoré ľuďom kázal a tiež o krásnych podobenstvách, ktoré im rozprával.

Tak veľmi si želali, aby Ježiš, tento ich rodák, prišiel aj k nim, aby mohli vidieť, či to všetko je pravda. Ich želanie sa konečne splnilo. „Už je tu! Už ide! Už prichádza!“, kričali na plné ústa tí, ktorí ho zazreli prví.

Neprišiel sám. Prišiel v sprievode svojich nasledovníkov, mladých i starých, bohatých aj chudobných, mužov a žien, ako keby bol nejakým rabbim.

Bola práve sobota. Všetci teda vošli do synagógy. A on, podľa očakávania jedných, možno na radosť druhých a určite k obave tretích, tam začal hovoriť.

Hovoril zvláštne. Z jeho slov išla moc. Jeho myšlienky mali silu. Ich vnútorné pocity boli však čím ďalej, tým čudnejšie. Jeho reč a spôsob, akým hovoril nechápali. Čím viac ho počúvali, tým menej verili, že to je on. Niečo im tu strašne nesedelo. „Toto nemôže byť Ježiš!“, hovorili si. „Ježiš, ktorého poznáme, a ktorý pred nejakým časom od nás odišiel predsa nič z toho, čo vidíme tu na tomto človeku nemal!“ „O Ježišovi vieme úplne všetko. Boli sme s ním tridsať rokov, strávili sme spolu kopu času, rozprávali sme sa, hádali, šantili, zabávali, modlili sme sa a učili. Žiadne z týchto slov, ktoré teraz počujeme, ani žiadnu zo schopností, ktoré sa o ňom hovoria, Ježiš nemal. Bol to obyčajný tesár, človek prostý a jednoduchý ako my.“

„Kto to ale potom bude? Ak to nie je Ježiš, kto to potom je?“ Nazaretčania stoja pred vážnou dilemou. V ich vnútri sa bijú dva protichodné pocity: hrdosť na svojho rodáka a neschopnosť uveriť, že to je on. Keď sa pre nimi objaví, najprv sú ním ohúrení. Keď načúvali úžasu jeho slov a vychutnávali jeho príbehy, keď hľadeli na neho v pološere ich slaboosvetlenej synagógy plného vznešenosti, dôstojnosti, božskosti, ľudskosti a Ducha, čosi sa v nich dialo. A oni začali snívať.

No stopli to. „Nie, to nie je on. A ak je to on, potom bude buď posadnutý diablom, ako to hovorili niektorí zákonníci, alebo pomätený, ako si mysleli jeho príbuzní, ktorí pred časom prišli za nim a snažili sa ho odviesť.“ A odmietli ho. Rázne a jasne. Nemôže to byť on. On je predsa jedným z nich a oni takíto nie sú. Oni sú normálni, bežní, nedôležití, nevýznamní ľudia, obyvatelia malého provinčného mestečka. A takýto istý je aj on. Musel byť takýto. „Von!“ hovoria mu. „Buď budeš taký, akého sme ťa poznali, ale choď tam, odkiaľ si prišiel.“ A on šiel. A do Nazareta sa už nikdy nevrátil.

Viete, bratia a sestry, v čom bola tragédia? V tom, že v odmietnutí Ježiša odmietli vlastne seba samých. Ježiš bol pre nich príliš silnou kávou. Tým, že neprijali jeho, vlastne neprijali seba samých. Neprijali svoje vlastné možnosti, svoje vlastné schopnosti, svoje vlastné dary, svoje vlastné človečenstvo, svoj vlastný božský pôvod.

Nazaretčania boli obeťami obrazu, ktorý si o sebe sami vytvorili a definície, ktorá u nich pretrvávala už veky. Boli zviazaní reťazami, ktoré oni sami neboli nikdy schopní rozťať. Boli označovaní za hlúpych, za neschopných, zbytočných, nízkych, za nuly. Takto ich označovali tí, ktorí riadili obchod, štát, chrám. Veď Nazaret nebol spomenutý v žiadnej zo svätých kníh. A keď sa Ježiš predstavil, Natanael o ňom posmešne vyhlásil, že čo to je za jedného, že veď predsa „z Nazareta nemôže pochádzať nič dobrého?“ Nazaretčania prijali o sebe mienku iných a v tejto mienke sa zabetónovali. Neboli schopní uveriť, že by oni alebo niekto spomedzi nich mohol byť niečo iné, než bolo to, čo o nich hovorili susedia. Každý, kto z nich vyšiel, musel byť takým istým (niemandom), akými sa oni videli – prakticky zbytočným, pasívnym objektom v dejinách človečenstva. Nie je možné, aby Ježiš bol niečo iné, než oni. Tomu neuveria.

Škoda. A vlastne, bolo to pre aj nich ľahšie. Lebo totiž ak by Ježiš mohol byť iný, než bolo to, čo si o nich povrávali iní, potom by mohli aj oni. To by znamenalo, že aj oni, podobne ako tento ich rodák, Ježiš, v sebe nosia potenciál k niečomu, o čom ani netušia. Stačí trocha skúmať a mať odvahu niečo pre to urobiť. „Nie! Nie!“ Kto by mohol od nich žiadať niečo takého? Tadiaľ cesta určite nevedie. A tak ho radšej vyhodili.

Nazaretčania sa rozhodli radšej pre to, čo bolo než pre to, čo by mohlo byť. Ježiš bol pre nich živým dôkazom, že zmena je možná, ak človek len chce, no Nazaretčania o to nestáli. Takto svoju šancu premárnili. Ježiš bol pre nich naozaj silnou kávou. Príliš silnou.

Muselo to zarmútiť jeho srdce. No znechutiť sa nedal. Išiel inde. Chodil po okolitých dedinách, a všade tam kázal radostnú zvesť oslobodenia, tú zvesť, ktorá bolo prisilnou kávou pre jeho spoluobčanov v jeho vlastnej domovine.

Čo nám toto posolstvo hovorí? Veľa. Každý z nás môže byť, podobne ako Nazaretčania zaseknutý v nejakej sebadefinícii, ktorá nás degraduje a bráni nám v rozvoji. To sa môže stať jedincovi, rodine, skupine, národnosti či dokonca celému národu. Nič nevieme, nič neznamenáme, sme neschopní, nič dobrého z nás nemôže vyjsť. Sme na smiech a musíme sa s tým zmieriť. Čo keby však aj k nám prišiel dnes Ježiš a povedal by nám: „To nie je pravda. Máš v sebe toho veľa, len treba tomu uveriť?“ Uverili by sme mu? Prijali by sme jeho pozvanie k zmene, alebo by sme ho, ako Nazaretčania vyhodili?