Beta verzia

Cerca

Vatican News
Ilustračná snímka (kňazská vysviacka slovinských jezuitov 29.6.2018) Ilustračná snímka (kňazská vysviacka slovinských jezuitov 29.6.2018) 

Zamyslenie Pátra Milana Bubáka SVD: Ak ťa Boh volá, potom ťa podrží

Ak sa aj my cítime do role, na ktorú sme volaní nepripravení, nech nám stačí vedomie, že v tomto nie sme sami. Boh je s nami a – ak mu dáme priestor – on bude dokonca cez nás hovoriť.

Zamyslenie na 15. nedeľu cez rok B: (Mk 6, 7-13)

Príhovor P. Milana Bubáka

Pred mnohými rokmi som sa stretol s myšlienkou, ktorá ma odvtedy doprevádza. Bola napísaná na stene kaplnky nášho rehoľného domu v Chicagu. Viac krát som si ju odvtedy otestoval a vždy som zistil, že má pravdu. Znela takto: „God will never lead you, where his grace cannot keep you.“ „Boh ťa nikdy nebude viesť tam, kde by ťa nepodržal svojou milosťou.“

Táto myšlienka má silný biblický základ. Boh si nerobí žarty z tých, ktorých si povoláva. Boh je pre tých, ktorí jeho misiu príjmu trvalým sprievodcom, pomocníkom, učiteľom, utešiteľom a obhajcom. Ak si Boh niekoho vyvolí, určite ho neopustí, ale urobí pre neho všetko, aby tento človek bol vo svojej misii úspešný. Ako sa toto deje? Uvediem dva príklady.

Istému chorému mužovi mali robiť operáciu na otvorenom srdci. Je to veľmi náročná operácia a je pochopiteľné, že sa bál. Deň pred operáciou ho navštívila zdravotná sestra, aby ho poinformovala o všetkom, čo ho čaká. Chytila ho za ruku, zobrala jeho dlaň do svojej dlane, hovorí: „Chcem, aby ste cítili moju dlaň. Zajtra počas operácie vaše telo bude odpojené od vášho srdca. Jeho úlohu prevezmú prístroje. Keď sa operácia na vašom srdci skončí a nastane čas, aby vám ho vložili naspäť, budete prebudený z narkózy. Budete sa však nachádzať vo veľmi špeciálnom móde. Budete vnímať všetko, čo sa okolo vás robí, budete počuť, vidieť a cítiť, no nebudete môcť reagovať. Nebudete môcť hovoriť, hýbať sa, ani otvoriť oči. Tento stav bude trvať šesť hodín a nebude pre vás príjemný. Avšak vedzte, že počas celých tých šiestich hodín ja budem pri vás, budem vás držať za ruku presne tak, ako teraz. Budem s vami až dovtedy, kým sa všetko neskončí a vy nebudete úplne v poriadku. Aj keď sa budete cítiť hrozne, vedzte, že pokiaľ budete cítiť moje dlane, ste v poriadku a že všetko sa skončí dobre.“

Tento týždeň sme veľa počúvali o záchrannej akcii dvanástich thajských chlapcov-futbalistov, ktorí spolu aj so svojim trénerom ostali uväznení v zatopenej jaskyni. Ich situácia sa zdala byť beznádejná. Mali za sebou štyri kilometre úzkych a komplikovaných jaskynných chodieb, keď sa spustil monzúnový lejak. Ten jaskyňu zatopil a oni ostali v nej uväznení na vyvýšenom mieste. Dni utekali, zatiaľ čo príbuzní chlapcov zbuntošili autority. Začala jedna z najväčších záchranných akcií tohto druhu v histórii, ktorá sa našťastie – žiaľ, okrem smrti jedného z potápačov – skončila pre chlapcov úspešne. Úloha potápačov však nebola ľahká. Väčšina chlapcov bola príliš mladá, aby veci chápali. Mnohí nevedeli plávať. Ako ich presvedčiť, aby sa odhodlali na putovanie štvorkilometrovým zatopeným, miestami veľmi úzkym tunelom? A ako zabrániť, aby počas tohto plávania neprepadli do paniky, ktorá by pre nich mohla znamenať smrť? Potápači vymysleli stratégiu, ktorá nakoniec zabrala. Každý chlapec bol doprevádzaný pred sebou a za sebou skúseným potápačom, ktorí sa ho dotýkali a takto s ním neustále komunikovali. Chlapec bol tak stále v pocite, že nie je sám.

Oba tieto príbehy nám popisujú rolu sprievodcu. Aj zdravotná sestra, aj potápači boli tým, ktorých sprevádzali tak blízko, ako to bolo len možné, aby im pomohli ich púť vykonať.

Každý človek má svoju misiu. Niekedy je to misia od choroby k zdraviu. Inokedy od otroctva k slobode. No môže to byť aj misia, na ktorej by sme si seba samých nikdy predtým nevedeli predstaviť: napríklad misia strojcu pokoja medzi rozvadenými, misia napomínania tých, ktorí zanechali svoje ideály, misia výčitky tým, ktorí páchajú zlo, misia ohlasovania dobrých správ tým, ktorí sú skľúčení, potešovania zúfalých alebo povzbudzovania sklesnutých.

O dvoch takýchto misiách nám hovorí Božie slovo dnešnej nedele: o misii proroka Ámosa a o misii Dvanástich Ježišových učeníkov. Predstavte si tých dvanástich, keď ich Ježiš poslal po dvoch, samých bez neho, do sveta, aby tam  ohlasovali to, čo počuli od neho. A aby to nemali ľahké, mali ísť bez ničoho. Okrem sandál a palice a pochopiteľne odevu im nič iné nebolo dovolené vziať si so sebou. Predstavte si ten strach: „Čo budeme hovoriť? Kde budeme bývať? Čo budeme jesť?“ Ježiš im však dáva cítiť, že on je s nimi. A tak idú. A výsledok je dobrý. Nielen teraz, ale aj neskôr, keď sa na svoje misiu rozídu definitívne.

Podobné je to aj s prorokom Ámosom. Ámos bol jednoduchý človek, žiaden učenec; bol sedliak a pastier. A predsa šiel nebojácne povedať kráľovi severného kráľovstva, čo si ňom a jeho skutkoch myslí, a že by bolo lepšie, kedy sa spamätal. Jeho istota, že na túto misiu ho poslal Boh, a že Boh je teda stále s ním ho neopustila, ani keď ho kňaz svätyne Amaziáš vyzve, aby šiel tam, odkiaľ prišiel, lebo... Ámos nešiel. Nebál sa, lebo si bol istý, že Boh je s ním.

Všetky tieto príbehy – či už tieto biblické alebo tie nebiblické – nás učia trom veciam. Po prvé, Boh nás dosť často môže volať k veciam, na ktoré sa necítime ani trocha pripravení. Ámos bol jednoduchý človek. Napriek tomu svoju misiu nielenže splnil, ale bol prvý spomedzi všetkých biblických prorokov, ktorý svoje proroctvo napísal.

Ak sa aj my cítime do role, na ktorú sme volaní nepripravení, nech nám stačí vedomie, že v tomto nie sme sami. Boh je s nami a – ak mu dáme priestor – on bude dokonca cez nás hovoriť.

Po druhé, Boh nás môže povolať v akomkoľvek veku, alebo období nášho života. Boh nevolá len mladých a silných, ale často to môže byť aj vo veku a v situácii, kedy si myslíme, že sa od nás nedá už nič očakávať. Lebo Božia sila sa prejavuje najviac v našej slabosti, ako nám to pripomína sv. Pavol.

Po tretie, najdôležitejšou vecou však je to, aby sme si neustále uvedomovali, že keď nás do tejto misie povolal Boh, on si z tých, ktorých povolal nerobí žarty. Horšie by bolo, keby sme si namýšľali, že nás volá Boh a pritom by to nebola pravda. Takáto domýšľavosť sa nevypláca, no dá sa ľahko rozpoznať.

Ak ťa teda Boh povolal, buď si istý, že Boh je stále s tebou a je tvojím trvalým sprievodcom a pomocníkom. Či si sa z jeho vnuknutia rozhodol pre duchovnú službu alebo pre manželstvo, či si sa stal učiteľom alebo politikom, novinárom alebo lekárom, alebo si sa rozhodol pre nejakú špeciálu úlohu či dobrodružstvo buď si istý, že všade tam bude Boh s tebou, a to nielen v dobrých chvíľach, ale aj vo chvíľach skúšky. Nech je Bohu za to chvála.

14 júla 2018, 11:22