Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Sobota alebo človek?

Zamyslenie na 9. nedeľu cez rok B (Mk 2,23-3,6)

Istý moralista rozpráva, ako raz organizoval sympózium o povahe ľudského zákona. Okrem iných rečníkov sa rozhodol pozvať aj právnika. Od jedného svojho kolegu však dostal radu, aby to nerobil. Keď sa ho prekvapený pýtal na dôvody dostal nasledovnú odpoveď: „Práca právnikov spočíva dokonalom poznaní a dobrom používaní zákona. Právnik sa nemá zamýšľať nad tým, či daný zákon je dobrý alebo zlý. Jeho úlohu je platný zákon implementovať do praxe a vymáhať jeho dodržiavanie. Na uvažovanie o zákone, o tom, či daný zákon je dobrý alebo zlý, sú tu politológovia, politici a moralisti.“ A mal pravdu. Zákon, ak je dobrý, sa musí dodržiavať, inak by sme žili v chaose.

Zo skúseností však vieme, že nie vždy kŕčovité dodržiavanie zákona slúžilo dobrej veci. Možno ste videli film Mastičkár, natočený podľa rovnomenného románu poľského autora Tadeusza Dolegu-Mostowicza. Známy uznávaný chirurg, ktorého opustí manželka aj s dcérou, sa po strate pamäti stane tulákom. Dlhé roky sa potuluje po dedinách a lieči ľudí bez toho, aby vedel odkiaľ sa v ňom berú liečiteľské schopnosti. Jedného dňa doviedli na farmu, kde pracoval ako paholok, dievča, ktoré havarovalo so svojím chlapcom na motorke. Malo silný úraz hlavy. Privolaný lekár konštatoval, že sa už nedá nič robiť. Náš paholok ale vedel, že by sa dala urobiť operácia. Lekár to odmietol. Na to mu paholok tajne ukradne z auta kufrík s operačnými prístrojmi a keď lekár odíde, vykoná operáciu. Vydarila sa. Lekár však paholka žaloval na súde za krádež. Súd paholka odsúdil. To je jedno, že zachránil život, dôležité je, že prestúpil zákon: ukradol nástroje. Príbeh skončil na nakoniec dobre. No otázka zostáva: Mal byť odsúdený alebo nie? Spáchal trestný čin, alebo nie?

V tomto prípade vidíme, že na prvom mieste bola, ak máme použiť slová z dnešného evanjelia, sobota a nie človek. Ježiš sa v evanjeliu s farizejmi, ktorí škrupulózne dbajú o zachovávanie zákona o sobote dostáva do konfliktu a hovorí im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ Podľa neho je teda dôležitý človek a nie sobota. Sudca paholka odsúdil, lebo spáchal krádež; pre neho bolo jedno, že urobil tým šľachetný skutok. Všetci cítime, že takýto rozsudok nemôže byť dobrý. Hovorí nám to náš sedliacky rozum.

A máme pravdu. Takýto rozsudok nie je dobrý, nielen podľa sedliackeho rozumu, ale ani podľa našej katolíckej morálky. Život nie je čierno-biely a preto je jasné, že občas sa v ňom vyskytnú situácie, kedy musíme zákon porušiť. Ako to spoznať?

V tradičnej katolíckej morálke sú známe dva spôsoby, ako tento konflikt riešiť: spôsob suaréziánsky a tomistický. Suaréziani[1]  chápu zákon ako vyjadrenie vôle zákonodarcu. Zákonodarca, ktorý bol do svojej funkcie právoplatne zvolený, potrebuje zákon, aby ním mohol tých, ktorí si ho vyvolili spravovať. Zákonodarca pozná dobro svojich podriadených a preto on stanovuje pre nich zákony. Hlavnou osobou je pre suaréziánov teda zákonodarca.

Predstavte si teraz, že vám ťažko ochorie dieťa a vy ho musíte uprostred noci odviesť do nemocnice. Jeho stav je veľmi vážny. A tak uháňate šialenou rýchlosťou. Tým ale porušujete zákon o maximálnej rýchlosti. Keby vás zastavili policajti, budú vás pokutovať. Nemôžu urobiť inak, lebo ste porušili zákon. Mohli ste to urobiť alebo nie? Podľa Suaréza si v takejto situácii treba predstaviť zákonodarcu, ako keby sedel vedľa nás na sedadle auta a spýtať sa ho, či by on v tejto chvíli súhlasil s prekročením rýchlosti, a teda s prestúpením zákona. Ak si myslíme, že by súhlasil, potom tak môžeme urobiť. V suareziánskom prístupe je teda dôraz na vôli autority.

Úplne odlišný je však prístup tomistov[2]. Podľa nich každý ľudský zákon má svoj zmysel a cieľ a tým je, podľa definície zákona, pochádzajúcej od sv. Tomáša spoločné dobro[3]. V tomto zmysle, keď potom analyzujeme spomenutý príklad o prekročení rýchlosti, vyjde nám, že ak ide o dobro chorého človeka, zákon o rýchlosti neplatí. Dôležité nie je pre mňa to, čo by povedala autorita, keby som sa jej na to pýtal, ale to, či ide alebo nejde o dobro človeka.

Ktorý prístup je lepší? Oba majú svoju limity. Suareziánsky prístup je dobrý v tom, že dáva dôraz na dobro autority, ktorá je schopná na rozdiel od podriadených vidieť potreby ľudí a spoločenstva. Nie všetky veci, ktoré nás zväzujú, sú pre nás zlé. Napríklad dopravné predpisy tu musia byť preto, aby sme sa pri jazde autom nedostali do chaosu a navzájom sa nepozabíjali. Tak isto musia jestvovať zákony aj v iných oblastiach, aby sa rozvíjalo dobro všetkých. Negatívom suareziánskeho postoja je však to, že ľahko vedie k tyranii. V dejinách sme svedkami mnohých prípadov, kedy tomu tak aj bolo. Čo keby tak autorita povedala: „To, čo vy pokladáte za moju vôľu, nie je moja vôľa? Vašu situáciu síce poznám, avšak trvám na tom, aby ste aj napriek tomu zachovali môj zákon?“

Negatívom tomistického prístupu je zasa to, že ľahko môže viesť k anarchii. Kedy sme si istí, že sledujeme naozaj iba spoločné dobro? Kde sa zastavíme pri interpretácii zákona? Pravdou je, že my ľudia máme obdivuhodnú schopnosť ohnúť nejeden zákon a vysvetliť si ho po svojom. Riešením je podľa sv. Tomáša tzv. epikeia. „Epikeia je čnosť, pomocou ktorej je kresťan schopný rozpoznať vnútorný zmysel každého ľudského zákona a to tak, že ho je ochotný  rozumne poslúchnuť vo väčšine prípadov, avšak – rovnako rozumne – ho je schopný aj prestúpiť v istých výnimočných prípadoch.“ Ak sa naučíme čnosti epikei, mali by sme byť schopní rozpoznať, čo je v danej situácii správne.

Teda ešte raz, ktorý prístup je lepší? Žiaden. Cirkev uznáva oba prístupy, aj suareziánsky aj tomistický a je len na nás, aký prístup si zvolíme. Dôležité pri tom je, aby sme sa pri našom rozhodovaní a argumentovaní nenechali viesť zápasom o moc, ako sa to môže stať pri suareziánskom prístupe, alebo snahou nájsť si zo zákona, ktorý sa nám nepáči ľahkú cestu von, čo je zasa nebezpečenstvo tomistického prístupu.

Mimochodom: Aký prístup má náš terajší sv. otec pápež František? Je úplne jasné, že pápež František je tomista. A tí, ktorí ho kritizujú sú zasa jasní suareziáni. A keďže oba prístupy sú – podľa tradície našej cirkvi – legitímne, nemýli sa nikto, ani pápež, ani jeho kritici. Smolou pre pápežových kritikov je to, že pápežom je František a nie oni.

Na záver treba ešte dodať, že vo všetkom, čo sme si tu hovorili, sa jedná o naše svedomie pred Bohom. Je jasné, že občianska spoločnosť nás môže za prestúpenie istých zákonov potrestať, ako sa to často stáva v totalitných režimoch, no dôležité je to, aby sme boli čistí pred Bohom.

[1] Suareziáni sú nazvaní podľa španielskeho jezuitu Francisca Suaréza, 1548-1617

[2] Nazvaní podľa sv. Tomáša Akvinského.

[3] „Zákon je rozumné rozhodnutie, vyhlásené autoritou, ktorého cieľom je spoločné dobro.“