Zamyslenie Pátra Milana Bubáka SVD: Markove interpolácie

Zamyslenie na 13. nedeľu cez rok B: (Mk 5, 21-43)

Dnešné evanjelium má podobu tzv. sendviča. Obsahuje príbeh, do vnútra ktorého je vložený iný príbeh. Evanjelista Marek takéto sendviče miluje. Ich štruktúra je všade rovnaká: začne rozprávať príbeh. Rozprávanie po chvíli preruší a venuje sa inému príbehu. Po ňom sa vráti v pôvodnému príbehu a ten dorozpráva. Marek má takýchto sendvičových príbehov vo svojom evanjeliu dvanásť[1]. Ak by sa nám slovo sendvič nepáčilo, môžeme používať aj slovo interpolácia alebo vsuvka. No myslím, že slovo sendvič aj keď nie je najkrajšie, je asi najvýstižnejšie.

Čo Marek touto formou rozprávania príbehov sleduje? Je možné, že sa príbehy stali naozaj tak, ako sú popísané: jeden počas druhého. No pravdepodobnejšie je to, že Marek dva príbehy kombinuje zámerne, aby tým čitateľovi čosi dôležité komunikoval. A je na čitateľovi, aby to ich dôležité posolstvo rozpoznal.  

Dnešný príbeh o Jairovej dcére a o žene, ktorá trpela na krvotok, je z Markových dvanástich sendvičových príbehov (interpolácií) v poradí štvrtým. Začína prosbou predstaveného synagógy Jaira, o uzdravenie jeho zomierajúcej dcéry. Ježiš sa vyberie za ním. Zrazu sa na scéne objaví žena, trpiaca na krvotok. Ježiš sa jej venuje. Ježiš potom príde do domu Jaira. Jeho dcéra je už mŕtva. Ježiš ju vzkriesi. Skúsme posolstvo týchto dvoch príbehov rozuzliť.

Začneme uzdravením ženy trpiacej na krvotok. Jej nevyliečiteľná choroba je tu predstavená v celej jej ťažobe. Začala pred dvanástimi rokmi. Každým rokom sa jej stav zhoršuje. Žiaden doktor jej nebol schopný pomôcť, naopak ich pričinením si toho vytrpela ešte viac. Na doktorov minula všetok svoj majetok. Jej stav je hrozný, čo sa týka bolesti a ponižujúci, čo sa týka jej pocitov. Týka sa totiž jej najintímnejšieho miesta. Trápi ju to dvojnásobne: táto intímna časť jej tela by mala byť zdrojom života a nie takejto trápnej bolesti, a navyše jej krvácanie ju aj nábožensky znečisťuje. Krv je symbolom života, no keď z tela vychádza stáva sa symbolom úpadku a smrti, vyvolávajúcim odpor a strach. Židovský zákon človeku, ktorý krvácal – išlo hlavne o ženy – zakazoval zúčastňovať sa na stretnutiach komunity. Ľudia sa mu mali vyhnúť, ako keby šlo o malomocného a ak by s ním náhodou prišli do kontaktu, museli prejsť cez dosť zložitý proces náboženského očisťovania. V tomto zmysle bola žena vlastne vyvrheľom z ľudskej spoločnosti a preto citovo trpela určite viac než telesne.

Po tomto všetko nikoho zaiste neprekvapí, že keď sa žena v príbehu dotkne Ježišovho plášťa, aj Ježiš aj evanjelista venuje tomuto jej dotyku veľkú pozornosť. Táto nešťastná žena musela vo svojej  osamelosti cítiť priam neprekonateľnú túžbu po Ježišovej blízkosti, po tom, aby sa mohla dotknúť aspoň jeho odevu. Aby sa tak stalo, musela však prekonať dve prekážky, odignorovať zákon, ktorý jej zakazoval ísť medzi ľudí a prekonať silu davu, ktorý ako múr obklopoval Ježiša. A navyše, všetko muselo prebehnúť v tajnosti. Žena ale neváha, prederie sa k Ježišovi, schytí jeho odev a zrazu ju zasiahne nečakaná sila, sila života. A ona sa cíti uzdravená.

Toľkoto fakty. Pozrime sa však hlbšie na detaily príbehu, aby sme tak pochopili jeho skutočné posolstvo. Pred nami stojí neznáma žena, ktorá je už dvanásť rokov nečistá. Evanjelista číslo dvanásť nespomína náhodou. V príbehu sa nachádza ešte raz. Jairova dcéra, ktorú Ježiš neskôr vzkriesil, mala 12 rokov. Dvanástka je symbolom židovského národa, ktorý je v Písme ženského rodu[2].

Dvanásť rokov nečistá žena a 12-ročné mŕtve dieťa nám tu jasne poukazujú na dramatický stav Božieho ľudu, dcéry sionskej, ktorej jej duchovní vodcovia nie sú schopní v jej ťažkom stave pomôcť. Namiesto toho cítia pred ňou odpor, vyhýbajú sa jej a  jej biedu ignorujú. A navyše, jej prístup k Ježišovi, ktorý by ju mohol z jej mizérie dostať jej blokujú. Stav, v ktorom sa Boží ľud nachádza je bezpochyby formou smrti.

Ježiš sa nečistým ľuďom aj napriek zákazu zákona nevyhýba. Dovolí im, aby sa ho dotýkali a aj on sa dotýka ich. Ježiš si je vedomý, že on vlastní život a to v takej sile, ktorú nie je schopná zatieniť žiadna iná sila, dokonca ani smrť. A chce, aby o tom vedeli všetci. To je dôvod, prečo ženu, ktorá sa ho dotkla, pozýva postaviť sa do stredu pozornosti. Nie aby ju ponížil, ale naopak, aby ju všetkým ukázal ako tú, ktorej bola znova prinavrátená plná dôstojnosť.

Žena prichádza pred „Ježiša so strachom a chvením“. Cítila sa totiž ako nikto, ako keby jej choroba a jej túžba po uzdravení boli hriechom. Ježiš jej – a aj všetkým ostatným – dáva takto najavo, že niet stavu, v ktorom by nám nebolo dovolené predstúpiť pred Boha. Pred Bohom je každý človek nečistý, ale každému skrze svojho vyslanca Ježiša Boh ponúka očistenie. Iba farizeji a pokrytci sa cítili čistí a preto kontakt s Ježišom odmietali.

Príbeh ženy nás povzbudzuje k odvahe a viere. Aj my sa tým či oným spôsobom môžeme nachádzať v stave, v akom bola žena, teda nečistí. Naše telesné problémy nás môžu zahanbovať a ponižovať, no najviac nás zahanbujú, ponižujú, a určite i deptajú, naše nečistoty duchovné: hriechy a naša neochota do svojho života vpustiť skutočný život.

Je zaujímavé si v príbehu všimnúť jeden detail. Na Ježiša sa tlačilo veľa ľudí. Boli to určite jeho obdivovatelia, priatelia a učeníci. No žiaden z nich nedostal od Ježiša silu, iba žena. Ak by bol, bolo by to v texte spomenuté. Prečo? Preto, lebo im chýbala viera. A viera je, okrem dvanástky, druhým slovom, ktoré majú oba príbehy spoločné. Ak nemáme vieru, ktorej prejavom je naša odvaha „dotknúť sa aspoň jeho plášťa“, Ježišova sila do nášho života nepríde.

Prejdime teraz k druhému príbehu, hoci pre krátkosť času sa mu nemôžeme venovať do hĺbky. K dievčaťu Ježiš prišiel už neskoro, keď už bolo mŕtve. Je schopný Ježiš urobiť čosi aj tu? Ľudsky povedané, sotva. No Ježiš napriek tomu Jaira povzbudzuje: „Neboj sa, len ver!“ Počujeme tu silné posolstvo: Ježišova moc dávať život sa nezastavuje ani zoči-voči smrti. Ježiš je silnejší, ako smrť. Je silnejší nie preto, že Jairovej dcérke pridáva niekoľko rokov k životu. Ona tak či tak jedného dňa zomrie. Posolstvo príbehu sa týka inej smrti: smrti nášho ducha, ktorá nás, ak sa z nej neprebudíme, dovedie k smrti večnej.

V živote človeka sa bezpochyby môže vyskytnúť situácia, kedy jeho stav je už podľa nás neriešiteľný a kedy každý pokus o zvrátenie tohto stavu máme pokušenie odbaviť slovami ľudí z evanjelia: „Načo ešte unúvať učiteľa?“

Podľa evanjelia však niet takého stavu, v ktorom by Ježiš človeku nebol ochotný a schopný dať znova život. Z jeho strany stačí iba málo: veriť a unúvať majstra. Toto je naozaj osviežujúca myšlienka, zvlášť pre tých, ktorí majú pokušenie vzdať sa nádeje. Zmena je stále možná. „Neboj sa, len ver!“, hovorí Ježiš Jairovi. Ten kto verí, dokonca i dnes môže vidieť zázrak: ako tí, ktorí boli považovaní za mŕtvych, znova vstávajú k životu.

[1] Sendvič #1: a. Uzdravenie ochrnutého 2,1-5a; b. Moc odpúšťať hriechy 2,5b-10a; c. Uzdravenie ochrnutého 2,10b-12; Sendvič #2: a. Človek s vyschnutou rukou 3,1-3a; b. Spor o sobote 3,4-5a
c. Človek s vyschnutou rukou 3,5b-6; Sendvič #3: a. Ježišova rodina ho odmieta 3,20-21; b. Židovskí predstavitelia odmietajú Ježiša 3,22-30; c. Ježišova rodina ho odmieta 3,31-35; Sendvič #4: a. Jairova dcéra 5,21-24a; b. Žena s krvotokom 5,22-30; c. Jairova dcéra 5,35-43; Sendvič #5: a. Vyslanie dvanástich 6,6b-13; b. Smrť Jána Krstiteľa 6,14-29; c. Vyslanie dvanástich 6,30-31; Sendvič #6: a. Neumyté ruky 7,1-5; b. Otázka korbanu 7,6-13; c. Neumyté ruky 7,14-23; Sendvič #7: a. Žehnanie detí 9,36-50; b. Učenie o rozvode 10,1-12; c. Žehnanie detí 10,13-16; Sendvič #8: a. Prekliatie figovníka 11,12-14; b. Vyčistenie chrámu 11,15-19; c. Prekliatie figovníka 11,20-25; Sendvič #9: a. Falošní kristovia 13,5-6; b. Jeruzalem a chrám zničené 13,7-20; c. Falošní kristovia 13,21-23; Sendvič #10: a. Tajné plány ako zabiť Ježiša 14,1-2; b. Pomazanie v Betánii 14,3-9; c. Tajné plány ako zabiť Ježiša 14,10-11; Sendvič #11: a. Petrovo zapretie 14,53-54; b. Ježišovo vypočúvanie 14,55-65;
c. Petrovo zapretie 14,66-72; Sendvič #12: a. Ženy 15,40-41; b. Pochovanie Ježiša 15,42-46; c. Ženy 15,47-16,1. Pozri na: http,//markgospel.blogspot.com/2007/02/markan-sandwiches.html

[2] V Hebrejskom písme sú pre ľud Boží použité dve mená: Izrael a Sion. Izrael je mužského rodu, Sion je rodu ženského. Tuná poukazujeme na ženskú podobu Božieho ľudu, teda Sion, alebo dcéra Sionská.  http://powerscourt.blogspot.com/2008/04/masculine-israel-and-feminine-zion.html