Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Aby jeden mohol rásť, druhý sa musel umenšovať

Zamyslenie na  Slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa: (Lk 1, 57-66.80)

Dnešná moja úvaha bude možno tak trochu ponurá. No verím, že nebude bez nádeje. Zvykneme hovoriť, že viera nám dáva odpovede na všetky otázky. Žiaľ, nie vždy. A možno ani nie vo väčšine prípadov. Veriť totiž neznamená vedieť, ale dôverovať. V živote nikoho iného nevidíme túto zásadu tak silne prítomnú, ako práve na živote dnešného oslávenca sv. Jána Krstiteľa.

S Jánom Krstiteľom sa v liturgii stretáme často. Hlavne v advente. Pripadá nám ako sebavedomý a prísny človek, ktorý si je úplne istý sám sebou a o svojom posolstve ani trochu nepochybuje. Zdá nám ako dobre zakorenený a jeho slová nám zaznievajú, ako výčitka i varovanie. Sú pevné, jasné a jednoznačné a taká nám pripadá aj jeho viera. Žiaľ, to je iba dojem. Viera Jána nebola bez zápasu. A ani pochybnosti v nej nechýbali. Ba môžeme povedať, že čím viac starol, tým ich mal viac.

Keď som tak premýšľal nad dátumom jeho sviatku, napadlo mi, že ani nemohol byť lepšie vybratý. Tento dátum úplne vystihuje jeho život, jeho zápas o vieru a jeho spiritualitu. Tým, ktorí to nevedia, treba pripomenúť, že Ján Krstiteľ sa nenarodil 24. júna. Nevieme, kedy sa narodil. Vieme iba, že bol o pol roka starší od Ježiša. Píše o tom Lukáš vo svojom evanjeliu (1,36). Dátum sviatku jeho narodenia sa teda odvíja od Vianoc, od dátumu narodenia Pána Ježiša: je 6 mesiacov pred ním[1]. Iróniou však je, že ani deň narodenia Pána Ježiša nepoznáme presne. Vieme zhruba rok, ale o presnom dátume tiež nemáme potuchy. Prečo je to potom 25. december? To má veľmi jasný dôvod. Lebo 25. december, podobne, ako je to aj v prípade sv. Jána Krstiteľa, veľmi presne vyjadruje osobnosť a dielo Ježiša Krista.

V Ríme sa 25. decembra slávil sviatok neporaziteľného slnka (Sol invictus). Jeho zmyslom bolo ukázať, že slnko neporazíš. Jeho jas môžeš nejaký čas potláčať, ale ono nakoniec aj tak svoju moc ukáže. Sviatok neporaziteľného slnka sa slávil niekoľko dní po zimnom slnovrate, po 21. decembri, kedy upadajúce slnko dosiahlo svoje dno. Vtedy bola noc najdlhšia a deň najkratší. Noc sa však zo svojho víťazstva netešila dlho; po 21. decembri znovu začalo narastať svetlo. Ako to súvisí s Ježišom Kristom zaiste netreba vysvetľovať. Tým neporaziteľným slnkom je on. Preto na oslavu jeho príchodu niet lepšieho dátumu, ako 25. december.

A čo to má spoločné s Jánom Krstiteľom? Veľa. Veľmi veľa. U neho je to totiž naopak. Ján Krstiteľ bol jednoduchý a pokorný človek. Jeho životný štýl bol skromný. No jeho moc a vplyv na ľudí bol veľké, veľmi veľké. Ľudia ho vyhľadávali, aby ho počúvali. Mnohí sa k nemu pridali ako učeníci. Mnohí z týchto učeníkov sa vybrali do sveta a tam šírili jeho učenie. Len si spomeňme, ako Jánových učeníkov našiel Pavol dávno, dávno po jeho smrti (okolo r. 50 po Kr.) v Efeze (Sk 19,1-4). Alebo ako do Efezu prišiel z africkej Alexandrie Apollo, ktorý bol odchovancom učeníkov Jánových (Sk 18,25). Jeho vplyv bol teda naozaj veľký, no on sa mu nepoddával. On si dal záležať, aby ľuďom bolo jasné, kto je tu kto. Evanjelista Ján nám to vysvetľuje slovami: Ján „prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.“ Jeho mottom bola veta: „On musí rásť, ja sa musím umenšovať!“ a dal si veľmi záležať na tom, aby ľuďom toto bolo jasné. Ježiš bol ten, komu treba dať miesto, nie on. Bola to teda v istom zmysle spiritualita letného slnovratu, ktorý nastáva v júni. Slnko, ktoré je vtedy na vrchole, po 21. júni, aj napriek svojej sile, začne pomaly odchádzať. Toto je obraz Jána a toto je aj jeho spiritualita: Ján bol „slnko“, ktoré musí odísť. Pravým „slnkom“ bol Ježiš Kristus.

Nemyslime si, že pre Jána bolo toto ľahké. Aj napriek svojmu presvedčeniu, že je len hlasom volajúceho na púšti, a že z neho musí ubúdať, kým Ježiša musí pribúdať, že on je prstom, ktorý ukazuje na toho pravého, nebolo to pre neho bez boja. Posledné chvíle Jánove na tomto svete boli ťažké, veľmi ťažké. Nielen to, že bol vo väzení a že vedel, že pravdepodobne zomrie potupnou smrťou, ale hlavne to, že o Ježišovi, pre ktorého žil, a ktorému pripravoval cestu, začal pochybovať. To, čo kázal Ježiš bolo také odlišné od toho, čo on predpovedal, že sa až začal čudovať. Ježiš sa správal tak odlišne od toho, čo on od budúceho Mesiáša očakával. Až tak odlišne, že Ján poslal za ním svojich učeníkov s otázkou: „Si to ty,  ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3). Posledné chvíle Jánove boli veľmi čierne. Boli to chvíle, kedy sa od neho žiadala viera, veľmi silná viera. Viera, ktorá by mu dala istotu, že to, čo robil, bolo dobré, že to nebolo márne.

Spiritualita Jánova je pre veriaceho človeka veľmi dôležitá. Náš život totiž, aj napriek tomu, že sme sa úplne vydali veci Božej, nie vždy končí pohľadom na to, ako náš sad rozkvitá. Ba dosť často sa stane, že vec, ktorej sme sa toľko oddali a toľko pre ňu obetovali sa dostane do rúk ľudí, ktorí majú na všetko úplne iný názor a my sa na to všetko s nechápavým pohľadom iba prizeráme.

Raz som sa rozprával s jedným misionárom, ktorý sa trpko prizeral na to, ako s tým, čo on počas 50 rokov s takou oddanosťou budoval nakladajú jeho mladí nástupcovia. Všetko spochybňovali, mnoho vecí pomenili, dokonca aj sám biskup sa raz vyjadril, že si síce jeho prácu váži, ale jeho pastoračné metódy sú už trocha zastaralé. Bol z toho smutný a skleslý. Nakoniec mi po nejakom čase hovorí: „Možno aj som ako ten Ján Krstiteľ. Ani pre neho nebolo ľahké prijať to, ako sa správal Ježiš Kristus a to aj napriek tomu, že celý svoj život zasvätil ohlasovaniu jeho príchodu.“[2]

Niečo podobné sa môže stať každému z nás. Napriek našej obrovskej snahe, naša práca nemusí byť docenená, ba tí po nás sa môžu uberať celkom iným smerom. Nemohol by ti byť Ján Krstiteľ príkladom?

[1] Nech nás nepomýli, že Sviatok Božieho narodenia je 25. decembra a sviatok narodenia sv. Jána Krstiteľa 24. júna, teda nie 6 mesiacov predtým, ale šesť mesiacov a jeden deň. Vysvetlenie je v tom, že v antike bolo zvykom rátať dni spätne od dňa novej kalendy. Kalenda je začiatok nového lunárneho cyklu a teda prvý deň mesiaca. Ježišovo narodenie bolo 8 dní pred januárovou kalendou a Jánovo 8 dní pred júlovou kalendou; no nakoľko jún má o jeden deň menej než december, vznikol tam tento rozdiel.

[2] Podobných príkladov je veľa, hlavne zo životov svätých, ale nielen ich.  Svätí sa líšia od zvyšku ľudskej populácie hlavne v tom, že síce prežívajú sklamania, odpor, osamelosť, pochybnosti, tmy a utrpenia, no tomuto všetkému sa nepoddávajú a nekončia v zatrpknutosti a zúfalstve. Pozrime sa napríklad na život sv. Terézie z Lisieux. Bola jednou z tých svätých, ktorí aj napriek svojej úprimnej a čistej dôvere a láske k Bohu mali silný pocit, že Boh v ich živote nie je prítomný. Ona však krízu viery predpokladala a keď potom prišla, bola na ňu pripravená. Takto sa učila veriť a dôverovať aj napriek tme. Ďalším bol sv. František Xaverský. Bol presvedčený, že na to, aby ľudia boli spasení, musia byť pokrstení, to i bez toho, že by ich učil. Božie slovo kázal po latinsky s presvedčením, že už samotné kázanie spôsobuje zmenu. Jeho duša však aj napriek jeho horlivosti bola dosť často v tme. Napriek tomu bol však schopný vo všetkom tomto nájsť kríž Kristov. Koľkých iných by sme tu mohli ešte pridať? A nielen svätých, ktorí už zomreli, ale aj mnohých z našej generácie. Koľkí rodičia, učitelia či vychovávatelia vkladajú do svojej práce maximum a pri tom cítia, že to nevedie k ničomu. Majú dojem, že ich práca bola úplne zbytočná. Veď kto už dnes vie o tom, o čo sa oni kedysi s takou horlivosťou a zanietenosťou snažili? Ako si hľadať odpoveď na tieto otázky? Mali by sme vstúpiť do Jánovej školy.