Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 6. veľkonočnú nedeľu rok B (Jn 15, 9-17): Láska ako vlastnosť

Hovorí sa, že keď sv. apoštol Ján bol už veľmi starý svoje kázne obmedzil iba na jednu vetu: „Deti moje, milujte sa navzájom!“ Keď sa ho pýtali, prečo opakuje to isté stále dokola on im odpovedal: „Toto je prikázanie, ktoré sme dostali od nášho Pána. Ak ho zachováme, nemusíme robiť už nič iné!“[1] A je to naozaj veľká pravda. K tomu istému záveru prišli takmer všetci veľkí teológovia či mystici Cirkvi počas celých jej dejín.

Z celého toho množstva tu spomeniem aspoň dvoch. Sv. Augustín je známy svojím výrokom: „Miluj a rob, čo chceš!“ Chce ním povedať, že ak spoznáme skutočnú lásku, budeme robiť, čo chceme, no nikdy to nebude zlo, lebo kto spoznal lásku, ten už nepácha zlo. A morálny teológ Bernard Häring, jednej svojej knižke dal názov: „Láska je viac než prikázanie!“ Čím chcel povedať, že koreňom a cieľom všetkých prikázaní je láska. Ak sa naučíme milovať, potom sa nemusíme sústreďovať na zachovávanie prikázaní, lebo v našej láske sú všetky prikázania automaticky zahrnuté.

Možno nejeden z nás si pri tomto všetkom – a zvlášť v dnešnú nedeľu, keď budeme v Božom slove znova toľko o láske počuť – vzdychne: „Ako sa ale naučiť milovať? Láska je úžasná vec, to každý z nás vie. Lenže, čo robiť s ľuďmi, ktorí sú pre nás z nejakého dôvodu nemilovateľnými? Ako sa aj v prítomnosti týchto ľudí stať ľuďmi lásky, akými nás chcel mať Ježiš?

Problémom je to, že väčšina z nás, keď sa hovorí o láske si myslí, že láska je taktika. A pritom to nie je pravda. Láska nie je taktika, láska je vlastnosť. Taktika by znamenalo, že sa snažím nájsť spôsob, ako toho druhého zmeniť tak, aby bol milovateľný. Vlastnosť však znamená, že ja sa pri snahe milovať nestarám o toho druhého; starám sa o seba. Byť schopný milovať bez rozdielu znamená mať srdce, ktoré sála navonok lásku bez ohľadu na to, kto sa v jeho blízkosti nachádza.

Túto myšlienku krásne rozvíja jezuita Anthony de Mello[2]. Hovorí, že láska, ktorú nám predkladá za ideál Ježiš má štyri vlastnosti: nerobí rozdiel, nič neočakáva, nie je si vedomá sama seba a rešpektuje slobodu. Tieto štyri vlastnosti Mello vysvetľuje na príklade s ružou, s lampou a so stromom. Pozrime sa ako.

1) Prvou vlastnosťou lásky je, že nerobí rozdiel. Pozrime sa na ružu. Môže ruža povedať: „Svoju vôňu ponúknem len ľuďom, ktorí sú dobrí a ktorí sú mi príjemní, ale zlým a nepríjemným ju odopriem“? Alebo lampa, mohla by povedať: „Nebudem svietiť nepríjemným“? Alebo si všimnime ako prirodzene a bez rozdielu poskytuje ľuďom svoj tieň strom. Je mu jedno, kto si pod neho sadne. Či to je svätec, lebo darebák, či je to človek, alebo zviera. Dokonca aj tým poskytuje svoj tieň, ktorí sa ho chystajú odtínať, alebo dokonca vyťať. To je dôvod, prečo sme vyzývaní, aby sme boli ako Boh, ktorý dáva vychádzať svojmu slnku nad dobrých i zlých a svoj dážď posiela na spravodlivých i nespravodlivých. Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec! Zamyslime sa nad úžasom a dokonalosťou ruže, lampy a stromu.

Ako je možné dospieť k takejto láske? Musíme urobiť to, čo urobil Ježiš. Prestal rozdeľovať ľudí na dobrých a zlých, na svätých a nespravodlivých. Lebo ľudia poväčšine nepáchajú svoje hriechy vedome. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“, tak sa modlil na kríži Ježiš vo chvíli, keď ľudí najviac miloval.

2) Druhou vlastnosťou lásky je, že nič neočakáva. Podobne ako ruža, lampa alebo strom, ani láska nechce za to, čo robí nič. Nikto si neváži muža, ktorý si vyberá manželku nie podľa jej vlastností, ale podľa toho, aké má veno. No my sme takí istí, keď vyhľadávame spoločnosť iba tých, ktorí nám prinášajú citové uspokojenie a vyhýbame sa ostatným; keď sa staviame pozitívne k ľuďom, ktorí nám dávajú to, čo chceme, alebo sa správajú podľa našich predstáv a negatívne alebo ľahostajne k tým, ktorí tak nerobia. Aby sme mohli naozaj milovať, musíme si otvoriť oči a začať vidieť. Vidieť tú svoju „takzvanú“ lásku takú, akou v skutočnosti je: zamaskovaným sebectvom.

3) Treťou vlastnosťou lásky je, že si nie je vedomá sama seba. Láska sa z milovania teší tak, že o sebe a o svojej blaženosti ani nevie. Tak ako lampa, ktorá svieti a nemyslí na to, či z nej má niekto úžitok, alebo ako ruža, ktorá vonia bez ohľadu na to, či je nablízku niekto, kto si jej vôňu vychutná, a ako strom, ktorý poskytuje tieň každému, kto príde. Svetlo, vôňa a tieň nevznikajú len v prítomnosti určitých osôb a nemiznú, keď nablízku nikto nie je. Existujú nezávisle na ľuďoch. Láska jednoducho je a nemá žiadny účel. Svetlo, vôňa a tieň jednoducho sú nezávisle na tom, či z nich niekto bude niečo mať alebo nie. Nie sú si teda vôbec vedomí svojich zásluh alebo konaného dobra. Ich ľavica nemá jednoducho potuchy o tom, čo robí pravica. „Pane, kedy sme ťa videli hladného, a dali sme ti jesť alebo smädného a dali sme ti piť?“

4) A konečne, poslednou, štvrtou vlastnosťou lásky je sloboda. Vo chvíli, kedy sa objaví nátlak alebo konflikt, láska zomiera. Uvedomme si, ako nás ruža, lampa a strom nechávajú úplne slobodnými. Strom sa nebude snažiť vtiahnuť nás do svojho tieňa, keď nám bude hroziť úpal. Ani lampa nám nebude vnucovať svoje svetlo zo strachu, že sa potkneme v tme. Zamyslite nad všetkým tým nátlakom a ovládaním, ktorým sme vystavení zo strany druhých. Vždy, keď sa necháme ovládať alebo k niečomu donútiť, ničíme v sebe schopnosť milovať. Rozmýšľajme o všetko tom ovládaní a donucovaní vo svojom živote a snáď už samotné úvahy o týchto veciach nás oslobodia od závislosti a ovládania. Akonáhle sa to stane, príde sloboda. A sloboda je len iné slovo pre lásku.

Po úvahe nad týmito štyrmi vlastnosťami lásky snáď vieme, že láska nie je nejaká stratégia, ale je to v skutočnosti vlastnosť. Vlastnosť Boha, ktorý miluje každého človeka bez rozdielu a vlastnosť  človeka, ktorého Boh volá, aby s jeho pomocou robiť to isté.

[1] http://orthochristian.com/74229.html

[2] Anthony de Mello, Cesta k láske. Poslední meditace Anthonyho de Mella, Cesta, Brno, 1996, str. 90-93.