Páter Michal Lacko SJ (1920-1982) Páter Michal Lacko SJ (1920-1982) 

Osobnosť gréckokatolíckeho jezuitu Michala Lacka

Meno gréckokatolíckeho jezuitu, otca Michala Lacka, je i napriek tomu, že nepochybne patrí k najväčším osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku minulého storočia, pre mnohých veriacich pomerne neznáme.

Samuel Jackanič SJ

Už len zbežný pohľad na jeho prácu a činnosť však aj napriek tomu priam vyráža dych. Kým bol tento významný slovenský gréckokatolícky jezuita, od ktorého kňazskej vysviacky uplynulo minulý týždeň presne 70 rokov?

Rubrika pre gréckokatolíkov 13.05.2018

Michal Lacko sa narodil 19. januára 1920 v obci Krásna nad Hornádom pri Košiciach. Prvé roky na základnej škole strávil na katolíckej ľudovej škole v rodnej obci a ako 10-ročný začal študovať na gymnáziu v Košiciach. Počas nasledujúcich ôsmich rokov na gymnáziu býval v jezuitskom internáte Stanislavov. Boli to nepochybne práve prostredie internátu a prítomnosť jezuitov, ktoré mladého a nadaného Michala priviedli k rozhodnutiu vstúpiť po maturite do Spoločnosti Ježišovej.

Michal začína svoj noviciát v jezuitskej reholi 30. júla 1938 a kvôli pohnutým spoločensko-politickým pomerom ho absolvuje v Záhrebe. Po dvojročnom noviciáte nasleduje štúdium filozofie takisto v chorvátskej metropole a dva roky v Ružomberku. Náklonnosť ku kresťanskému Východu a k cyrilo-metodskému dedičstvu tu v ňom posilňuje páter Ján Dieška SJ, ktorý sa v túžbe slúžiť gréckokatolíkom dal vysvätiť vo východnom obrade.

V roku 1945 začína svoje teologické štúdiá na rímskej pápežskej Gregorovej univerzite. Pre zaujímavosť môžeme spomenúť, že do Ríma cestuje spoločne so známym chorvátskym kňazom Tomislavom Kolakovičom, ktorý išiel o svojich skúsenostiach z pastoračnej práce v ZSSR informovať pápeža Pia XII. Kňazskú vysviacku prijíma Michal Lacko vo východnom obrade 6. mája 1948 z rúk vladyku Alexandra Jevreinova v Chráme sv. Antona Pustovníka v Ríme.

Po kňazskej vysviacke završuje svoju formáciu v Spoločnosti Ježišovej tzv. treťou probáciou v Belgicku a v nasledujúcich rokoch obháji dva doktoráty z histórie  na rímskej štátnej univerzite La Sapienza a na pápežskej Gregorovej univerzite. Následne začína vyučovať na jezuitskom Pápežskom východnom inštitúte v Ríme a na jezuitskej pápežskej Gregorovej univerzite. Predmetom jeho výskumu a pedagogickej činnosti sa stanú cirkevné dejiny Balkánu, misia svätých Cyrila a Metoda na našom území či dejiny Užhorodskej únie. 15. augusta 1955 skladá ako vôbec prvý slovenský jezuita posledné rehoľné sľuby podľa východného spôsobu s formulou preloženou do cirkevnoslovanského jazyka.

Na prvý pohľad by sme si azda mohli povedať: „Aký mal len jednotvárny život, samé štúdiá!“, práve opak je však pravdou. Popri pedagogickej a publikačnej činnosti na spomínaných rímskych univerzitách si nachádzal čas i na množstvo iných aktivít, vďaka ktorým sa snažil všemožne pomáhať gréckokatolíkom doma v Československu i v zahraničí. Pokojne by sme mohli povedať, že sa stal ich hlasom a zástancom vo svete v období, keď bola Gréckokatolícka cirkev v Československu likvidovaná a prenasledovaná. Od roku 1955 až do svojej smrti bol stálym prispievateľom časopisu pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade a v slovenskej sekcii Vatikánskeho rozhlasu viedol vysielanie pre gréckokatolíkov. Neúnavne a vytrvalo informoval zahraničie o likvidácii a prenasledovaní Cirkvi v Československu a mnohým gréckokatolíckym kňazom pomáhal i materiálne.

Mnohých slovenských pútnikov, ktorí v období komunizmu navštívili Večné mesto, sprevádzal počas ich pobytu Ríme a ukazoval im jeho krásy. Cez susedné štáty pomáhal do Československa pašovať náboženskú literatúru a po roku 1968 pomáhal pri znovuobnovení života našej Gréckokatolíckej cirkvi. Mnohými vedeckými i populárno-náučnými publikáciami sa snažil približovať verejnosti bohatstvo Východného kresťanstva. Sám redigoval devätnásť ročníkov periodika Slovak Studies, ktorého cieľom bolo a stále je prezentovať výsledky slovenského historického výskumu a vytvoriť priestor pre plodný dialóg s medzinárodnou vedeckou komunitou. 

Otec Michal pomáhal mnohými osobnými kontaktmi pri zriadení Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme i pri vyhlásení  týchto solúnskych bratov za spolupatrónov Európy. V neposlednom rade mu vďačíme i za starostlivosť o slovenských gréckokatolíkov v zahraničí, ktorá 13. októbra 1980 vyústila do zriadenia slovenskej Gréckokatolíckej eparchie sv. Cyrila a Metoda v Toronte.

Šľachetné a štedré srdce slovenského jezuitu prestalo biť 21. marca 1982. Bol pochovaný na cintoríne Campo Verano v Ríme a jeho ostatky boli na Slovensko prevezené v roku 2002. Spolu s ďalším veľkým slovenským gréckokatolíckym jezuitom, otcom Michalom Fedorom SJ, sú pochovaní na Cintoríne sv. Rozálie v Košiciach. Jeho meno nesie i jezuitské Centrum spirituality Východ – Západ v Košiciach, ktoré je vysunutým vedeckým pracoviskom jezuitskej Teologickej fakulty Trnavskej univerzity a ktoré má za úlohu šíriť a prehlbovať intelektuálne dedičstvo kresťanského Východu a približovať ho odbornej i širšej verejnosti.

Dnes sme si vďaka slobode, ktorá nám bola darovaná aj vďaka námahe otca Lacka a mnohých iných známych i neznámych hrdinov zapísaných v Knihe života, zvykli na rozličné cirkevné a svetské vyznamenania v podobe zlatých krížov, názvov ulíc, či rozličných iných slávností. Je nesporné, že otec Lacko, ktorý od nás odišiel k dobrému Bohu azda trocha predčasne, by sa z toho veľmi tešil aj napriek tomu, že on vo svojej skromnosti žiadne také vyznamenanie tu na zemi nedostal. Osobne si myslím, že dôležitosť a aktuálnosť jeho odkazu pre nás, kresťanov v 21. storočí, spočíva v čomsi inom než iba v sentimentálnom a povrchnom pripomínaní si jeho odkazu či nazývaní rozličných inštitúcií jeho menom.

Krásny život slovenského jezuitu nám pripomína, že máme vždy a všade vytrvalo a nenápadne pracovať pre Božie kráľovstvo dôverujúc, že raz, nevedno kedy, náš život vydá svoje plody a stane sa pre mnohých darom. Zasievajúc všade dobré semeno a žijúc nezištne a slobodne pre bratov a sestry tak, ako to robil aj otec Lacko, sa aj na nás naplnia Ježišove slová o tom, že „s Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on o tom ani nevie“ (Mk 4, 26-27). Modlime sa, aby sme nasledujúc veľké vzory dokázali stále viac odovzdať svoj život Kristovi, ktorý nás učí vo všetkom nezištne milovať a slúžiť bratom a sestrám.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

13 mája 2018, 19:25